Srdce je a bije

Ťažko sa mi píše o poézii Evy Leškovej, keď ju už pochválili také veličiny ako Ľubomír Feldek a Daniel Hevier. Na druhej strane, odborné posudky ma vôbec nemýlia, sú v pohode. Pohoda je obzvlášť dôležitá aj pri čítaní, presnejšie pri vnímaní poézie. Najmä ak nie je vo viazaných veršoch. Alebo naopak?

Už istý čas žijem obklopený voľne píšucimi básnikmi, tak už takto formulovanú poéziu vnímam celkom prirodzene a zdá sa, že ju už začínam aj chápať a mať ju radšej ako tú, pevne zviazanú rýmom. Moje vnímanie dobrej poézie sa silne transformuje do pocitov, podľa ktorých ju prijímam, alebo nechápem. Poézia je ako most, ktorý spája autora s čitateľom na vyššej duchovnej úrovni.

Páčila sa mi táto zbierka Evy Leškovej aj preto, že ma priviedla k zamysleniu nad poéziou. Básne sa nedajú vnímať slovami, musí ich človek vnímať celou dušou i srdcom. Slová nie sú podstatné a Eva ich vyberá tak, aby bol skutočný význam skrytý nie v slovách, ale v slovných medzerách a medzi riadkami, mimo textu. V tom je krása ktorú som tu objavil.

V mojich dojmoch sa aktuálne opieram o porovnávanie s poéziou Milana Rúfusa, Dany Janebovej a iných ešte neznámych básnikov z okolia. Feldeka som bohužiaľ už dávno nečítal, budem to musieť napraviť... Aj keď sa básne mojich obľúbených autorov v mnohom líšia, jedno majú spoločné - vlastnú osobitú cestu maľovania svojich myšlienok a poetických pocitov. K tomu nemusí ísť o veľké hrdinské činy, ale stačia aj drobné, často prekvapujúce postrehy zo života.

Držím palce každému tvorcovi a v poézii zvlášť, lebo je tak nedostižná pre človeka bez talentu a tak príjemná, ak sa blíži k dokonalosti. Fandím odteraz aj Eve Leškovej, pre jej osobitosť, skryté vyjadrovanie cez zvláštne, neobvyklé metafory. Jej myšlienky i emócie sú pekne zabalené tak, aby si ich čitateľ zľahka dopĺňal svojou vlastnou fantáziou.

Ešte dodám, že básne v tejto zbierke sa nesú v ľahkom, až zľahčujúcom tóne s príjemným humorom. Ťažko mi je vybrať vhodnú ukážku, pri čítaní som mal vybrané tri. Pravda je, že takéto útle knižočky treba čítať jedným dychom, až vtedy sa dá splynúť s fluidom okolo slov i nevypovedaných metafor.

Na ukážku...

Pri sviečke

Zem sa už nekrúti

Hlava sa sklonila

Vlasy zametajú noc

V mihotavom svetle

Spomaliť dych


Oddialiť

Ostrosť videnia

______________________________________________
Eva Lešková, Srdce je blbec, Vydavateľstvo Michala Vaška, 2007