Včera som bol pasovaný na odborníka z filmovej brandže. Skutočne sa zaujímam o súdobú slovenskú filmovú tvorbu, aj o filmy z Česka, ale nie som žiaden odborník. Je zaujímavé sledovať rozlet dvoch kinematografií, ktoré vyleteli z jedného hniezda. Boli to dvaja bratia, jedného však vlastná mater prekrmovala a tak je trochu vyspelejší.Nie je tých filmov veľa, teda nie je veľa tých, čo stoja za zmienku. Z ostatnej svetovej produkcie ma zaujmú tak najviac dva filmy ročne a možno aj to je veľa.
Ak je niečo nové na svete, najradšej si to pozriem v kine. Niekedy sa však zabudnem aj doma pri televíznej obrazovke. Ako včera, keď sa mi príliš nechcelo spať, ostal som pri polnočnom českom filme z roku 2008, so zvláštnym otáznikovým názvom: Kto je Mr. Johnson? Začalo to na Markíze presne o polnoci. Zvláštny, komorne ladený film s miernym nádychom humoru z prostredia Prahy. Herecké výkony mi po každej stránke pripadali dosť neherecké, ale presvedčivé.
Presvedčivé boli preto, lebo aj ich role boli rovnako rozpačité. Napriek tomu ma film zaujal práve tým, že bol iný ako tie, ktoré sa snažia presvedčiť vysokým hereckým umením a nákladnou výpravou. Samotný príbeh je trochu násilný, ide o jednoduchú zápletku so zámenou osôb. Skoro na klasický spôsob "dobrodružstva pri obžinkoch". O čo teda išlo? Do Prahy mal pricestovať džezmen Mr. Johnsom a "hosteska" ktorá sa ho mala ujať, sa nechala zastúpiť neskúsenou kamarátkou.
V tom istom čase pricestoval aj iný Mr. Johnson z USA, toho sa ujala tá pravá a zápletka je na svete. Tak jednoducho sa rozvíja zámena osob. Rozdielne charaktery dvoch žien dávajú možnosť nahliadnuť do sfér ľudí, ktorí sú takmer na okraji spoločnosti. Tak ako jednoducho a predvídavo ako sa rozvíja dej, tak jednoducho film aj končí - šťastným rozuzlením, dvomi spokojnými vzťahmi a jedným "svalovcom", ktorý po krátkej prestávke zaslúžene končí opäť v base.
Nič v tom filme nebolo veľké, bol to len taký malý pohľad do pražského zákulisia, ale ma celkom príjemne unavil a pripravil na spanie.
Réžia: Carl Haber
Scenár: Carl Haber, Antonino Iuorio
Hrajú: Klára Apolenářová (Lucy), Hynek Čermák (Václav), Václav Chalupa (Belfagor), Daniela Choderova (Soňa), Klára Issová (Veronika), Jeffrey Joseph (Jim Johnson), Nick Mancuso (Jim Johnson), Jan Nemejovsky (kňaz)
2010/12/29
2010/12/27
Dedičný hriech
Milan Čarňanský sa aktuálne rozpísal vo svojom vianočnom fejtóne o uniformite nášho konania, v protiklade k individualite. Nedá sa povedať čo je správne, lebo v tej chvíli by to bolo nesprávne. Život si žiada jedno i druhé, v tom je jeho mnohotvárnosť, krása a sila. Nie je dobré byť závislým na náladách davu, podliehať módnej psychóze, ale na druhej strane, je prirodzené, patriť k nejakej "množine individualít", patriť k rodine, k národu a podobne.
Práve príslušnosť ku skupine dáva možnosť vyniknúť individualite osobnosti, povznesením sa nad jej znaky a schopnosti, ale dá sa aj stratiť v mori priemernosti a nechať sa unášať módnymi trendami. Osamelý človek je sám a je aký je. Nikto mu nezávidí, ani ho neľutuje a nikto nevidí jeho veľkosť. Len v porovnávaní s inými sa dá povedať, že je lepší, horší, alebo všedný priemer. Každý z nás je iný, každý má svoje predurčenie podľa hviezdneho horoskopu...
Ten "hviezdny horoskop" som spomenul len ako malú provokáciu, za tým sa mi totiž skrýva predurčenie skutočné, v tom s akými telesnými i duševnými predpokladmi sa človek narodí. To je základ a len na tom sa dá stavať. Vo vývoji jedinca potom nasleduje výchova v rodine, v škole a v konkrétnej spoločnosti ako druhá určovacia kostra budúcej osobnosti. Hneď po narodení sa človek učí najmä pozorovaním a napodobňovaním. Potom príde cielené pôsobenie zvonka.
Človek sa naučí písať a pátra po vedomostiach sám, z vlastnej vôle a záujmu. Reč je základným kameňom spoločenského pôsobenia a písmo základom neskoršieho spoznávania a odovzdávanía civilizačných vedomostí. Často však v dnešnej "modernej dobe" schopnosť držať pero (či sprej) vedie k počiatkom ľudskej civilizácie. Tam kde začalo to, čo nás dnes vynáša do vesmíru na okrídlených raketách fantázie. Len netušíme, kam tá cesta (slepá ulička?) vedie...
Sme hriešni ľudia, zaťažení svojim dedičným hriechom. Ten spáchal Adam, keď prvýkrát vzal do rúk čierny uhlík z pahreby a na bielom vápenci v jaskyni urobil prvú čiernu čiaru. Potom iný jedinec, ktorý v sebe objavil talent, nakreslil jeleňa. Tento hriech nás vedie k nekončiacemu spoznávaniu. Odkedy si uvedomujeme sami seba, potrebujeme Boha, ku ktorému by sme mohli prirovnávať svoju veľkosť. A tak nás On, sám absolútna individualita, stvoril na svoj obraz. Máme sa milovať a množiť a zaplnili zem (vesmír?). Máme schopnosť myslieť a slobodne sa rozhodovať o svojom bytí. V priestore nám danom...
Práve príslušnosť ku skupine dáva možnosť vyniknúť individualite osobnosti, povznesením sa nad jej znaky a schopnosti, ale dá sa aj stratiť v mori priemernosti a nechať sa unášať módnymi trendami. Osamelý človek je sám a je aký je. Nikto mu nezávidí, ani ho neľutuje a nikto nevidí jeho veľkosť. Len v porovnávaní s inými sa dá povedať, že je lepší, horší, alebo všedný priemer. Každý z nás je iný, každý má svoje predurčenie podľa hviezdneho horoskopu...
Ten "hviezdny horoskop" som spomenul len ako malú provokáciu, za tým sa mi totiž skrýva predurčenie skutočné, v tom s akými telesnými i duševnými predpokladmi sa človek narodí. To je základ a len na tom sa dá stavať. Vo vývoji jedinca potom nasleduje výchova v rodine, v škole a v konkrétnej spoločnosti ako druhá určovacia kostra budúcej osobnosti. Hneď po narodení sa človek učí najmä pozorovaním a napodobňovaním. Potom príde cielené pôsobenie zvonka.
Človek sa naučí písať a pátra po vedomostiach sám, z vlastnej vôle a záujmu. Reč je základným kameňom spoločenského pôsobenia a písmo základom neskoršieho spoznávania a odovzdávanía civilizačných vedomostí. Často však v dnešnej "modernej dobe" schopnosť držať pero (či sprej) vedie k počiatkom ľudskej civilizácie. Tam kde začalo to, čo nás dnes vynáša do vesmíru na okrídlených raketách fantázie. Len netušíme, kam tá cesta (slepá ulička?) vedie...
Sme hriešni ľudia, zaťažení svojim dedičným hriechom. Ten spáchal Adam, keď prvýkrát vzal do rúk čierny uhlík z pahreby a na bielom vápenci v jaskyni urobil prvú čiernu čiaru. Potom iný jedinec, ktorý v sebe objavil talent, nakreslil jeleňa. Tento hriech nás vedie k nekončiacemu spoznávaniu. Odkedy si uvedomujeme sami seba, potrebujeme Boha, ku ktorému by sme mohli prirovnávať svoju veľkosť. A tak nás On, sám absolútna individualita, stvoril na svoj obraz. Máme sa milovať a množiť a zaplnili zem (vesmír?). Máme schopnosť myslieť a slobodne sa rozhodovať o svojom bytí. V priestore nám danom...
2010/12/22
Pekelná muzika naostro
Nedávno som márne zháňal knihu Pekelná muzika od Pištu Vandala a dnes ju už mám prečítanú. Na dvakrát, polovicu včera pred spaním a druhú dnes vo vani. Bolo to tak, že som interpeloval autora, a on mi knihu obratom poslal. Hovorí sa, že darovanej knihe sa nehodno pozerať na zuby, ale mne to nedá a musím spraviť výnimku z pravidla. Nedá mi aby som sa nezdôveril so svojimi kultúrno - literárnymi dojmami z tejto knihy.
Najprv technické údaje, kniha má 120 strán malého formátu, je v mäkkej väzbe na hrubom papieri. Tak hrubý, že pri prevracaní listov som mal pocit, že beriem medzi prsty dva listy. Tým by som skoro vyčerpal moje kritické postrehy a môžem sa pozrieť na obsah knihy. Je to rozprávanie príbehu hudobníka (autora) z metalovej, či punkovej kapely a to je práve to, v čom sa nevyznám. Pre mňa sú všetky tie kapely, ktoré sú založené na prehnaných decibeloch a rámuse v jednej veľkej hromade. Tá kopa je ako celok mimo môjho hudobného cítenia a záujmu.
Literárna stránka tohto diela mi je oveľa bližšia a preto už o hudbe ani slovo. Počas čítania mi behali mozgovňou rôzne postrehy a to je pre mňa to hlavné. Niekedy to boli blízke prirovnania, inokedy len také matné podobenstvá a metafory. Pišta Vandal má svojský, nenapodobiteľný štýl, aj keď v istom ohľade je trendový. Dokonca som si pomyslel, že prekonal aj matkinho Matkina. Matkinovou témou je síce skôr sex ako všetko ostatné, Vandal sa o sex opiera len obrazne. Matkina prekonáva autentickosťou slovníka 17 ročných chalanov bažiacich napodobniť dobové hudobné vzory.
Najprv ma tá autentickosť trochu zarazila. Nechcem povedať, že tie inkriminované vety sú vulgarizmami, oni sú totiž v tých kontextoch iba autentické, aj keď si nedávajú servítku pod bradu. Zapadajú do koloritu a plynulosti opisu prostredia a charakteru postáv. Charaktery vie autor vykresliť skratkovitým spôsobom, ako výstižnú karikatúru. Keď som sa nad tým zamyslel, tie výrazové prostriedky nie sú ďaleko od tých, ktoré sme v našej stredoškolskej a najmä vojensko služobnej konverzácii často používali (ja iba v krajných, katastrofických prípadoch :)). Dokonca som sa po vojne musel svojim spôsobom aklimatizovať, čo bolo skoro také ťažké, ako prestať fajčiť.
Slovník a ostatné vyjadrovacie prostriedky teda autorovi uznávam za primerané a funkčné, inak by tam chýbala šťava a korenie. Fakt je, že autor vie narábať so slovom, aj do viet ich ukladať štýlovo a pútavo, ako by ani nešlo o knihu, ale o rozprávanie príbehov. Preto sa kniha číta ako Dan Brownovka (...). V tomto smere mi trochu pripomenula aj rozprávky Borisa Filana, až na tie otvorené pikantnosti. Pikantnosť (aj jej vystupňovaná forma), je neprehliadnuteľná v súčasnej rýchlej literatúre faktu, potešenia a lacných emócií. Je to asi daň za desaťročia uhladenosti a formálnej šedivosti slova.
Ak to teda zhrniem, Pekelná muzika od Pištu Vandala je pútavé čítanie patrične okorenené. Sám autor v závere píše, aby čitateľ knihu po prečítaní niekomu požičal (posielam ďalej), nech koluje ako vhodné čítanie do vlaku, na stredne dlhé cesty. Maximálne tri hodiny, inak si treba brať ešte ďalšie čítanie, alebo krížovku. Alebo žiť aj na cestách ten vzrušujúci autentický život a potom o tom napísať román. V duchu doby, veď dnes už každý kto sa naučil čítať aj píše. Keď inak nie, tak aspoň bloguje... Len moja kniha ešte čaká na sponzorov...
...
Pre ilustráciu dopĺňam malú ukážku Vandalov z YouTube
...
A pre opozdilcov ešte jeden dodatok, úryvok z knihy Pištu Vandala:
Najprv technické údaje, kniha má 120 strán malého formátu, je v mäkkej väzbe na hrubom papieri. Tak hrubý, že pri prevracaní listov som mal pocit, že beriem medzi prsty dva listy. Tým by som skoro vyčerpal moje kritické postrehy a môžem sa pozrieť na obsah knihy. Je to rozprávanie príbehu hudobníka (autora) z metalovej, či punkovej kapely a to je práve to, v čom sa nevyznám. Pre mňa sú všetky tie kapely, ktoré sú založené na prehnaných decibeloch a rámuse v jednej veľkej hromade. Tá kopa je ako celok mimo môjho hudobného cítenia a záujmu.
Literárna stránka tohto diela mi je oveľa bližšia a preto už o hudbe ani slovo. Počas čítania mi behali mozgovňou rôzne postrehy a to je pre mňa to hlavné. Niekedy to boli blízke prirovnania, inokedy len také matné podobenstvá a metafory. Pišta Vandal má svojský, nenapodobiteľný štýl, aj keď v istom ohľade je trendový. Dokonca som si pomyslel, že prekonal aj matkinho Matkina. Matkinovou témou je síce skôr sex ako všetko ostatné, Vandal sa o sex opiera len obrazne. Matkina prekonáva autentickosťou slovníka 17 ročných chalanov bažiacich napodobniť dobové hudobné vzory.
Najprv ma tá autentickosť trochu zarazila. Nechcem povedať, že tie inkriminované vety sú vulgarizmami, oni sú totiž v tých kontextoch iba autentické, aj keď si nedávajú servítku pod bradu. Zapadajú do koloritu a plynulosti opisu prostredia a charakteru postáv. Charaktery vie autor vykresliť skratkovitým spôsobom, ako výstižnú karikatúru. Keď som sa nad tým zamyslel, tie výrazové prostriedky nie sú ďaleko od tých, ktoré sme v našej stredoškolskej a najmä vojensko služobnej konverzácii často používali (ja iba v krajných, katastrofických prípadoch :)). Dokonca som sa po vojne musel svojim spôsobom aklimatizovať, čo bolo skoro také ťažké, ako prestať fajčiť.
Slovník a ostatné vyjadrovacie prostriedky teda autorovi uznávam za primerané a funkčné, inak by tam chýbala šťava a korenie. Fakt je, že autor vie narábať so slovom, aj do viet ich ukladať štýlovo a pútavo, ako by ani nešlo o knihu, ale o rozprávanie príbehov. Preto sa kniha číta ako Dan Brownovka (...). V tomto smere mi trochu pripomenula aj rozprávky Borisa Filana, až na tie otvorené pikantnosti. Pikantnosť (aj jej vystupňovaná forma), je neprehliadnuteľná v súčasnej rýchlej literatúre faktu, potešenia a lacných emócií. Je to asi daň za desaťročia uhladenosti a formálnej šedivosti slova.
Ak to teda zhrniem, Pekelná muzika od Pištu Vandala je pútavé čítanie patrične okorenené. Sám autor v závere píše, aby čitateľ knihu po prečítaní niekomu požičal (posielam ďalej), nech koluje ako vhodné čítanie do vlaku, na stredne dlhé cesty. Maximálne tri hodiny, inak si treba brať ešte ďalšie čítanie, alebo krížovku. Alebo žiť aj na cestách ten vzrušujúci autentický život a potom o tom napísať román. V duchu doby, veď dnes už každý kto sa naučil čítať aj píše. Keď inak nie, tak aspoň bloguje... Len moja kniha ešte čaká na sponzorov...
...
Pre ilustráciu dopĺňam malú ukážku Vandalov z YouTube
...
A pre opozdilcov ešte jeden dodatok, úryvok z knihy Pištu Vandala:
Je trápne, ak sa robíme (muži) múdrejšími, než sme. Niekto nás vždy odhalí. Často sú to ženy. Lepšie je byť nevedomným a naivným hlupákom, ako nafúkaným chvastúňom a tlčhubom. Toho sa držím v živote, v textoch i v muzike. A zato ma vraj moja žena ľúbi.
2010/12/20
Už bolo načase
Od istého času sa u nás rozmohla móda kruhových križovatiek. Nemám proti nim nič, len spôsob, akým sa stavali všade, kde sa len dalo ma trochu hneval, lebo nie všade sa hodia, aj keď sú nenáročné na spotrebu prevádzkovej energie. Poznám niekoľko prípadov takýchto križovatiek, kde spôsobujú hromadenie vozidiel, sú spomaľovačom a brzdou prevádzky. Pritom sveteľná križovatka o kúsok ďalej zvláda situáciu v špičkách pohodlne.
O to práve ide, že v križovatkách s malým zaťažením a zložitým tvarom prinesie kruhová križovatka jednoznačnosť v orientácii a zabezpečí plynulosť. Ak sa však zaradí do extrémne silnej prevádzky a nemá vhodné parametre, dosiahne sa opačný účinok - dlhé kolóny zo všetkých strán. Rozmach stavania kruhových križovatiek už pripomínal montáž "spomaľovačov", keď to už vyzeralo tak, že občania žiadali namontovať spomaľovač na svoju ulicu s odôvodnením, že už skoro všetci to majú, len my nie...
Zrejme sme už v budovaní kruhových križovatiek ako "všelieku" dosiahli vrchol a začne sa viac rozmýšľať pri rozhodovaní o tom, kde áno a kde nie. Nedávno bola zbúraná prvá kruhová križovatka (dva roky stará) a nahradená rozumným systémom riadenia premávky pomocou semafórov. "Už bolo načase" - píše sa v článku na Aktualitách - "kruhovú križovatku v Radoli v okrese Kysucké Nové Mesto demontovali..." Odstránili dopravné značky a namontovali semafóry. Je koniec niekoľko kilometrovým kolónam v Radoli.
O to práve ide, že v križovatkách s malým zaťažením a zložitým tvarom prinesie kruhová križovatka jednoznačnosť v orientácii a zabezpečí plynulosť. Ak sa však zaradí do extrémne silnej prevádzky a nemá vhodné parametre, dosiahne sa opačný účinok - dlhé kolóny zo všetkých strán. Rozmach stavania kruhových križovatiek už pripomínal montáž "spomaľovačov", keď to už vyzeralo tak, že občania žiadali namontovať spomaľovač na svoju ulicu s odôvodnením, že už skoro všetci to majú, len my nie...
Zrejme sme už v budovaní kruhových križovatiek ako "všelieku" dosiahli vrchol a začne sa viac rozmýšľať pri rozhodovaní o tom, kde áno a kde nie. Nedávno bola zbúraná prvá kruhová križovatka (dva roky stará) a nahradená rozumným systémom riadenia premávky pomocou semafórov. "Už bolo načase" - píše sa v článku na Aktualitách - "kruhovú križovatku v Radoli v okrese Kysucké Nové Mesto demontovali..." Odstránili dopravné značky a namontovali semafóry. Je koniec niekoľko kilometrovým kolónam v Radoli.
2010/12/17
Videl som Kleopatru
Za všetko môže Martina z Turca. Kvôli jej mediálnej hviezdičke som odpozeral celé jojkárske prominoviny. Viem, že je to hriech, ale hádam mi to Spojená televízia s rozhlasom (STVR) odpustí. Je to sila, celé tie "promislené" noviny. Od moderátorky cez celebritné hviezdy až po Skrúcaného s vyhladenými vráskami.
Dozvedel som sa, že Zora Coborová miluje gorily a rada by sa k nim presťahovala aspoň na dva roky. Skutočne vzrušujúce, keď si spomeniem, ako naša päťročná dcéra snívala o tom, že raz bude doktorkou zvierat na safari v Afrike. Potom z toho vyrástla.
Verešovej kalendár som už videl včera na internete a tu sa znova potvrdzuje, že internet je zdrojom nielen mojich informácií, ale aj bulvárne médiá z neho hojne čerpajú. Martinku z Turca avízovala moderátorka s nafúkanými perami už od začiatku niekoľkokrát, aby tým udržiavala pri obrazovkách divákov túžiacich po televíznych prominetoch a hviezdičkách.
Oplatilo sa, vydržal som až do konca. Do úžasného dialógu moderátorky s Kleopatrou o ničom, zmysluplnom. To sa už dnes nenosí, kde sú tie časy Václava Havla... Pravdu povediac, líčením sa od seba veľmi nelíšili, aj keď Martina sa líči sama, na polovicu s kamarátkou hneď ráno. Martina však mala hrubší rám okolo očí. To ma na celebritách najviac fascinuje a zároveň deprimuje...
Kedysi dávno bývalo zvykom celebrít, vystupovať pred kamerami v tmavých okuliaroch na očiach, dnes si dámy rámujú nahrubo svoje okuliare rovno na telo, na spôsob Mortyšie od Adamsovcov. Móda je veľká čarodejnica, niekomu stačia gorily v Afrike a niekto chce mať rámy okolo vlastných očí. Keď sme už u očí, rád by som ešte upozornil na červené okuliarové "záušnice" Štefana Skrúcaného. Efektné, vynikali tou červenou líniou od oka k uchu, musel som si to všimnúť.
Zo záverečného dialógu moderátorky s Kleopatrou z Turca, prerušovaného celebritnými vstupmi, som mal pocit ako by sa rozprával Dávid s Goliášom. Len za svet si neviem spomenúť, ktorá bola za Dávida a ktorá za Goliáša...
Dozvedel som sa, že Zora Coborová miluje gorily a rada by sa k nim presťahovala aspoň na dva roky. Skutočne vzrušujúce, keď si spomeniem, ako naša päťročná dcéra snívala o tom, že raz bude doktorkou zvierat na safari v Afrike. Potom z toho vyrástla.
Verešovej kalendár som už videl včera na internete a tu sa znova potvrdzuje, že internet je zdrojom nielen mojich informácií, ale aj bulvárne médiá z neho hojne čerpajú. Martinku z Turca avízovala moderátorka s nafúkanými perami už od začiatku niekoľkokrát, aby tým udržiavala pri obrazovkách divákov túžiacich po televíznych prominetoch a hviezdičkách.
Oplatilo sa, vydržal som až do konca. Do úžasného dialógu moderátorky s Kleopatrou o ničom, zmysluplnom. To sa už dnes nenosí, kde sú tie časy Václava Havla... Pravdu povediac, líčením sa od seba veľmi nelíšili, aj keď Martina sa líči sama, na polovicu s kamarátkou hneď ráno. Martina však mala hrubší rám okolo očí. To ma na celebritách najviac fascinuje a zároveň deprimuje...
Kedysi dávno bývalo zvykom celebrít, vystupovať pred kamerami v tmavých okuliaroch na očiach, dnes si dámy rámujú nahrubo svoje okuliare rovno na telo, na spôsob Mortyšie od Adamsovcov. Móda je veľká čarodejnica, niekomu stačia gorily v Afrike a niekto chce mať rámy okolo vlastných očí. Keď sme už u očí, rád by som ešte upozornil na červené okuliarové "záušnice" Štefana Skrúcaného. Efektné, vynikali tou červenou líniou od oka k uchu, musel som si to všimnúť.
Zo záverečného dialógu moderátorky s Kleopatrou z Turca, prerušovaného celebritnými vstupmi, som mal pocit ako by sa rozprával Dávid s Goliášom. Len za svet si neviem spomenúť, ktorá bola za Dávida a ktorá za Goliáša...
2010/12/16
Prízraky Vianoc
Vianoce majú niekoľko príznakov, ktoré neklamne naznačujú ich príchod. Na prvom mieste je reklama, tá začína rok od roku skôr, aby sa niečo nepremeškalo. Zaplaví médiá, teda televízne kanály, rozhlas a veľké super a hyper markety. Potom sa prejde na druhú fázu a to sú vianočné trhy. To sú také tie búdky na námestiach, kde si rozosmiati občania dajú varené víno, či medovinu, alebo grog. V ponuke sú aj jedlá, ako cigánska, klobásy, šunka a niekde aj výročný predaj holandských syrov. Pod holandskou hlavičkou dostanete aj originálny parmezán.
Vianočné príznaky sa pomaly dostávajú aj do rodín. Prejavuje sa to zvyšovaním objemu a frekvencie nákupov potravín. Občas aj darčekov. Potom príde deň, keď ženy domáce nájdu svoj životný, alebo aspoň výročný cieľ. V byte sa začne šíriť zo dňa na deň dotieravejšia vôňa cukru a iných zákuskových prísad. Nedá sa to vyvetrať, misy so zákuskami sú všade, najprv medovníky, potom suché pečivo a nakoniec to ostatné. Špajza praská vo švíkoch, všade je južné, východné i západné ovocie. Ktoré sa prvé začne kaziť, to sa prvé začne vyhadzovať.
Keď sa všetky príznaky naplnia, skončí advent. Začína detský raj. Tak asi do 5 rokov. Sneh som medzi vianočné prízraky (príznaky) nezaradil, lebo jeho výskyt je náhodný a málokedy je synchronizovaný s Vianocami. To všetko len pre ten jeden deň (večer), nazývaný Štedrý. Pre to výročné stretnutie rodiny pri jednom stole, kde sa urobí inventúra, koľko nás ešte je. Kaprové masakre to istia. Stretnutie zavŕši rozbaľovanie darčekov. Potom siesta s plnými bruchami pri TV aparáte plnom kanálov, na ktoré sa ani nemôže dostať, je ich toľko že živé slová nemajú šancu.
Len čo si trochu vydýchneme, príde Silvester, malé Vianoce zavŕšené povinným sektom. A Nový rok bude na svete. Namiesto pôrodných bolestí matky Roka ju čaká len ohromný rachot ohňostroja a delobuchov. Vraj majú Vianoce aj iný, duchovný rozmer v pozadí. Alebo je to naopak? V každom prípade v praxi prevláda prehnaná "štedrosť". Pripadá mi to fádne, aj keď by hádam nemalo. Rok po roku sa to takto opakuje. Žijeme preto, aby sme sa na Vianoce dobre najedli? Alebo pracujeme preto, aby sme si zaslúžili chlieb "vezdejší"? Už ani neviem. Asi je to tým, že už nemám 5 rokov.
Vianočné príznaky sa pomaly dostávajú aj do rodín. Prejavuje sa to zvyšovaním objemu a frekvencie nákupov potravín. Občas aj darčekov. Potom príde deň, keď ženy domáce nájdu svoj životný, alebo aspoň výročný cieľ. V byte sa začne šíriť zo dňa na deň dotieravejšia vôňa cukru a iných zákuskových prísad. Nedá sa to vyvetrať, misy so zákuskami sú všade, najprv medovníky, potom suché pečivo a nakoniec to ostatné. Špajza praská vo švíkoch, všade je južné, východné i západné ovocie. Ktoré sa prvé začne kaziť, to sa prvé začne vyhadzovať.
Keď sa všetky príznaky naplnia, skončí advent. Začína detský raj. Tak asi do 5 rokov. Sneh som medzi vianočné prízraky (príznaky) nezaradil, lebo jeho výskyt je náhodný a málokedy je synchronizovaný s Vianocami. To všetko len pre ten jeden deň (večer), nazývaný Štedrý. Pre to výročné stretnutie rodiny pri jednom stole, kde sa urobí inventúra, koľko nás ešte je. Kaprové masakre to istia. Stretnutie zavŕši rozbaľovanie darčekov. Potom siesta s plnými bruchami pri TV aparáte plnom kanálov, na ktoré sa ani nemôže dostať, je ich toľko že živé slová nemajú šancu.
Len čo si trochu vydýchneme, príde Silvester, malé Vianoce zavŕšené povinným sektom. A Nový rok bude na svete. Namiesto pôrodných bolestí matky Roka ju čaká len ohromný rachot ohňostroja a delobuchov. Vraj majú Vianoce aj iný, duchovný rozmer v pozadí. Alebo je to naopak? V každom prípade v praxi prevláda prehnaná "štedrosť". Pripadá mi to fádne, aj keď by hádam nemalo. Rok po roku sa to takto opakuje. Žijeme preto, aby sme sa na Vianoce dobre najedli? Alebo pracujeme preto, aby sme si zaslúžili chlieb "vezdejší"? Už ani neviem. Asi je to tým, že už nemám 5 rokov.
2010/12/13
Hal3000 a W7
Moje zámery v rámci inovácie domácej informačnej bázy sa naplnili. Nevyhral to žiaden notebook, aj keď Hal3000 ION2 má isté spoločné rysy s klasickým notebookom. Pripomeniem, že už nejaký čas som hľadal náhradu za dosluhujúci desktop a nechcel som čakať kým naozaj vypovie poslušnosť. Na rozdiel od starkého PC som požadoval niečo s nižšou spotrebou energie a hlavne niečo takmer bezhlučné.
Na ostatných technických parametroch som príliš nebazíroval, dnes nie je obava, že by človek kúpil niečo v tejto oblasti príliš morálne zastaralé, inovácie sú stále v plnom prúde, napriek tomu sa niekde treba zastaviť a potom niekoľko rokov chváliť to svoje. Laptop som nakoniec odmietol hlavne pre klávesnicu, s ktorou je ťažké solídne pracovať. Pravdou je aj fakt, že ak cestujem, som rád, že nemám počítač, relaxujem.
Ako to teda dopadlo? Najprv hlučnosť, tá je alfou aj omegou tejto akcie. Podľa výrobcu je na úrovni 28 dB, čo je približne polovičná hodnota oproti bežnému PC, voči môjmu starému ešte lepšie. Musel som však odskúšať niekoľko polôh umiestnenia, lebo ľahká stolová doska slúži ako ozvučnica a zosilňuje zvuk. Skončil teda na sklenenej plošinke zo skla hrubého 5 mm, ktrá sa v žiadnom prípade nedostene do rezonancie. Takto mi to vyhovuje.
K ostatným veciam skoro nemám čo povedať, má to 4x USB2 a 2x USB3, HDMI aj D-sub analóg, čo je dôležité, lebo monitor som nemenil. Spotreba energie je potešujúca, od 25 do 40 W podľa záťaže. HDD 500 GB, DVD napaľovačka a čítačka niektorých typov kariet. Mám ho pár dní, tak ešte sa neviem vyjadriť ku všetkému. Súčasťou dodávky je aj Windovs 7 a ten je pre mňa novinkou. Niektoré jeho "vymoženosti a kudrlinky" sa mi už podarili eliminovať, už som v prostredí klasických XP.
Windovsy vždy prinesú nejaké novinky, ktoré vedia užívateľa rozčúliť, ale inak to s nimi ide celkom fajn. Tentokrát som sa spoľahol na bezplatný antivírus Essential a zatiaľ ešte neuvažujem ani nad dodatočným firewallom, zdá sa že by to bolo nosenie dreva do lesa, aj keď by to drevo je krajšie užívateľsky príjemnejšie. Nemám totiž rád, keď niekto so mnou a s mojim mini počítačom manipuluje v pozadí. Starostlivosť Microsoftu je v niektorých ohľadoch až dojemná, ale aj tak som ostal verný Firefoxu...
Hal3000 ION2
Na ostatných technických parametroch som príliš nebazíroval, dnes nie je obava, že by človek kúpil niečo v tejto oblasti príliš morálne zastaralé, inovácie sú stále v plnom prúde, napriek tomu sa niekde treba zastaviť a potom niekoľko rokov chváliť to svoje. Laptop som nakoniec odmietol hlavne pre klávesnicu, s ktorou je ťažké solídne pracovať. Pravdou je aj fakt, že ak cestujem, som rád, že nemám počítač, relaxujem.
Ako to teda dopadlo? Najprv hlučnosť, tá je alfou aj omegou tejto akcie. Podľa výrobcu je na úrovni 28 dB, čo je približne polovičná hodnota oproti bežnému PC, voči môjmu starému ešte lepšie. Musel som však odskúšať niekoľko polôh umiestnenia, lebo ľahká stolová doska slúži ako ozvučnica a zosilňuje zvuk. Skončil teda na sklenenej plošinke zo skla hrubého 5 mm, ktrá sa v žiadnom prípade nedostene do rezonancie. Takto mi to vyhovuje.
K ostatným veciam skoro nemám čo povedať, má to 4x USB2 a 2x USB3, HDMI aj D-sub analóg, čo je dôležité, lebo monitor som nemenil. Spotreba energie je potešujúca, od 25 do 40 W podľa záťaže. HDD 500 GB, DVD napaľovačka a čítačka niektorých typov kariet. Mám ho pár dní, tak ešte sa neviem vyjadriť ku všetkému. Súčasťou dodávky je aj Windovs 7 a ten je pre mňa novinkou. Niektoré jeho "vymoženosti a kudrlinky" sa mi už podarili eliminovať, už som v prostredí klasických XP.
Windovsy vždy prinesú nejaké novinky, ktoré vedia užívateľa rozčúliť, ale inak to s nimi ide celkom fajn. Tentokrát som sa spoľahol na bezplatný antivírus Essential a zatiaľ ešte neuvažujem ani nad dodatočným firewallom, zdá sa že by to bolo nosenie dreva do lesa, aj keď by to drevo je krajšie užívateľsky príjemnejšie. Nemám totiž rád, keď niekto so mnou a s mojim mini počítačom manipuluje v pozadí. Starostlivosť Microsoftu je v niektorých ohľadoch až dojemná, ale aj tak som ostal verný Firefoxu...
Hal3000 ION2
2010/12/12
Sobotník bez pointy
Výhodou môjho sobotníka je, že nemá žiadne obmedzujúce limity v oblasti námetov. Preto sa v ňom môžem zamyslieť aj nad terminológiou blogovania. Nech je to tak, či onak, názov blog sa vžil a som presvedčený, že zakotvil v našom jazyku, prinajmenšom do doby, kým bude blogovanie existovať. Trochu nejasno býva v označovaní blogového príspevku ako "článok" (spot), či jednoducho "blog".
Môj cit pre materinský jazyk mi hovorí, že "článok" sa veľmi nehodí, skôr mi tam pasuje to označenie "blog". Na prvý pohľad to možno vyznieva ako mätenie pojmov, ale aj tak si myslím, že to čo tu píšem je blog, aj to kam to píšem je tiež môj blog. Prečo by som inak hovoril, že "blogujem"? Píšem blogy, teda blogujem (myslím, som). Piki so mnou nebude súhlasiť, ale on je pravoverný klasik blogovania a ja len taká pozdná škola.
Čítam a sledujem blogy už dosť dlho (nie každý "blog" stojí za prečítanie, niektoré stačí len sledovať) a myslím si, že nie všetky príspevky vyznievajú ako "článok", nie všetky majú tú literárnu, alebo publicistickú ambíciu. Blog je podľa mňa to, čo je a nie to čo by to podľa teórie mal byť. Uznávam, že blogovať sa dá aj písaním solídnych "článkov", ale to už je o inom, vážnejšom prístupe. Na označení nakoniec vôbec nezáleží, záleží len na tom, čo si myslí čitateľ a jazykovedný ústav.
Dnes bola sobota a ja nepíšem o nakupovaní na trhu, lebo je zasnežené a naša tržnica pod holým nebom už má po sezóne. Namiesto toho začína sezóna nezdravého stravovania. Domáce zabíjačky, klobásy, tlačenky, podbradok, oškvarky, slanina, jaternice, krvavničky atď. Do Vianoc bude ešte šunka, ako sa teraz v TV módne hovorí "Prosciutto" a zaklincujú to štedré dni s prebytkom jedla a maškŕt. Tak kedysi vzniklo príslovie, že najedol sa ako sedliak na Vianoce a to trvá...
Jedlo a recepty sú stále in. Receptov je plný internet, každá televízia varí aby nám narobila chute. Ja tiež občas niečo prihodím na tento "blog", ak sa mi podarí ukuchtiť nejaká zvláštnosť. U mňa je zvláštnosťou aj taká obyčajná kaša, lebo mám rád jednoduché jedlá. Len som zvedavý na televízne stravovacie trendy v budúcom roku, ako zareagujú na zdražovanie. Budú nás kŕmiť viac, alebo menej? So servítkou, alebo bez nej?
Môj cit pre materinský jazyk mi hovorí, že "článok" sa veľmi nehodí, skôr mi tam pasuje to označenie "blog". Na prvý pohľad to možno vyznieva ako mätenie pojmov, ale aj tak si myslím, že to čo tu píšem je blog, aj to kam to píšem je tiež môj blog. Prečo by som inak hovoril, že "blogujem"? Píšem blogy, teda blogujem (myslím, som). Piki so mnou nebude súhlasiť, ale on je pravoverný klasik blogovania a ja len taká pozdná škola.
Čítam a sledujem blogy už dosť dlho (nie každý "blog" stojí za prečítanie, niektoré stačí len sledovať) a myslím si, že nie všetky príspevky vyznievajú ako "článok", nie všetky majú tú literárnu, alebo publicistickú ambíciu. Blog je podľa mňa to, čo je a nie to čo by to podľa teórie mal byť. Uznávam, že blogovať sa dá aj písaním solídnych "článkov", ale to už je o inom, vážnejšom prístupe. Na označení nakoniec vôbec nezáleží, záleží len na tom, čo si myslí čitateľ a jazykovedný ústav.
Dnes bola sobota a ja nepíšem o nakupovaní na trhu, lebo je zasnežené a naša tržnica pod holým nebom už má po sezóne. Namiesto toho začína sezóna nezdravého stravovania. Domáce zabíjačky, klobásy, tlačenky, podbradok, oškvarky, slanina, jaternice, krvavničky atď. Do Vianoc bude ešte šunka, ako sa teraz v TV módne hovorí "Prosciutto" a zaklincujú to štedré dni s prebytkom jedla a maškŕt. Tak kedysi vzniklo príslovie, že najedol sa ako sedliak na Vianoce a to trvá...
Jedlo a recepty sú stále in. Receptov je plný internet, každá televízia varí aby nám narobila chute. Ja tiež občas niečo prihodím na tento "blog", ak sa mi podarí ukuchtiť nejaká zvláštnosť. U mňa je zvláštnosťou aj taká obyčajná kaša, lebo mám rád jednoduché jedlá. Len som zvedavý na televízne stravovacie trendy v budúcom roku, ako zareagujú na zdražovanie. Budú nás kŕmiť viac, alebo menej? So servítkou, alebo bez nej?
2010/12/09
Kauza Foscariovci
Zajtra je už piatok a štvrtkové kultúrne dojmy vo mne pomaly vyprchávajú. A ešte mi tu vedľa, vášnivo a laicky diskutuje o ekonomike Štefan so sugestívnym Ivanom a spol. Dosť ma to mýli a rozptyľuje, ale zvykol som si na pozadie TV, ako kedysi na materské mlieko. Politika versus ekonomika. Ako zlúčiť bankovníctvo a ekonomiku s demokraciou? Byť, či nebyť dnešného Hríba. Hádam do polnoci dostane odpoveď, ale spokojný iste nebude.
Politika je a bola hra o moc aj s pomocou intríg a falošných obvinení. Tak to bolo aj v Benátkach, ako o tom referuje Giuseppe Verdi vo svojej opernej prvotine Dvaja Foscariovci. Lyrická tragédia, ale inak aj politické intrigy tých čias. Stručne opíšem dej, o ktorom recenzenti píšu, že je chudobný... Dvaja Foscariovci, teda otec a syn boli obeťou intríg jedného patrícia z koaličnej rady. Tá odsúdila mladého Foscariovca na dživotné vyhnanstvo pre údajnú vraždu.
On, cestou do vyhnanstva na Krétu, od žiaľu a hanby, už na lodi zomrie. Koaličná rada však tlačí ďalej a donúti dóžu, starého Foscaria k abdikácii pod zámienkou vysokého veku. Medzitým sa prizná k vražde skutočný vrah, ale rada (jej intrigánsky člen) ide za svojim cieľom a nechá sa hneď vymenovať za nového dóžu. Dej tu pre mňa nebol až tak dôležitý, ani objavný. Poznáme to dobre z horúcej histórie i z našej súčasnosti (za pět set, bez straty kytičky). Moc a boj o ňu si nevyberá prostriedky. Len tá nádherná hudba v bežnom živote chýba...
Opera a spevácke výkony boli síce úžasné, aj keď je pravda, že inak sa spieva o láske a inak (asi) o sústavných žiaľoch a poníženiach. Mňa zaujala hlavne tá úžasná Verdiho hudba, s dôrazom na dychovú inštrumentáciu, nádherné melodické prvky s častými, priam tanečnými rytmami. Vôbec ma neprekvapilo, keď sa mi chvíľami dolné i horné končatiny rozkmitali v lahodných tanečných valčíkových rytmoch so španielskymi prvkami. Iba harfa vraj v jednej chvíli zaváhala, no ja som to nepostrehol, súc zaujatý dychmi...
Si myslím, že tá hudba nezanechala stopu nesmrteľnosti v sebe samej, ale v tom, že bola predzvesťou veľkých vyzretých diel hudobného génia. Bol som prekvapený že moje dojmy sa blížili svojim charakterom zážitku z nedávnej "Tančiarne". Mne sa táto opera o tragédii Foscariovcov veľmi páčila. Podľa môjho názoru bola perfektne zvládnutá, počnúc hudbou a spevom, aj ostatnými scénickými a réžijnými prvkami i baletnými medzihrami.
Nuž, nie som kritik, len vďačný divák...
Politika je a bola hra o moc aj s pomocou intríg a falošných obvinení. Tak to bolo aj v Benátkach, ako o tom referuje Giuseppe Verdi vo svojej opernej prvotine Dvaja Foscariovci. Lyrická tragédia, ale inak aj politické intrigy tých čias. Stručne opíšem dej, o ktorom recenzenti píšu, že je chudobný... Dvaja Foscariovci, teda otec a syn boli obeťou intríg jedného patrícia z koaličnej rady. Tá odsúdila mladého Foscariovca na dživotné vyhnanstvo pre údajnú vraždu.
On, cestou do vyhnanstva na Krétu, od žiaľu a hanby, už na lodi zomrie. Koaličná rada však tlačí ďalej a donúti dóžu, starého Foscaria k abdikácii pod zámienkou vysokého veku. Medzitým sa prizná k vražde skutočný vrah, ale rada (jej intrigánsky člen) ide za svojim cieľom a nechá sa hneď vymenovať za nového dóžu. Dej tu pre mňa nebol až tak dôležitý, ani objavný. Poznáme to dobre z horúcej histórie i z našej súčasnosti (za pět set, bez straty kytičky). Moc a boj o ňu si nevyberá prostriedky. Len tá nádherná hudba v bežnom živote chýba...
Opera a spevácke výkony boli síce úžasné, aj keď je pravda, že inak sa spieva o láske a inak (asi) o sústavných žiaľoch a poníženiach. Mňa zaujala hlavne tá úžasná Verdiho hudba, s dôrazom na dychovú inštrumentáciu, nádherné melodické prvky s častými, priam tanečnými rytmami. Vôbec ma neprekvapilo, keď sa mi chvíľami dolné i horné končatiny rozkmitali v lahodných tanečných valčíkových rytmoch so španielskymi prvkami. Iba harfa vraj v jednej chvíli zaváhala, no ja som to nepostrehol, súc zaujatý dychmi...
Si myslím, že tá hudba nezanechala stopu nesmrteľnosti v sebe samej, ale v tom, že bola predzvesťou veľkých vyzretých diel hudobného génia. Bol som prekvapený že moje dojmy sa blížili svojim charakterom zážitku z nedávnej "Tančiarne". Mne sa táto opera o tragédii Foscariovcov veľmi páčila. Podľa môjho názoru bola perfektne zvládnutá, počnúc hudbou a spevom, aj ostatnými scénickými a réžijnými prvkami i baletnými medzihrami.
Nuž, nie som kritik, len vďačný divák...
Dvaja Foscariovci, Tragedia lirica v troch dejstvách v talianskom jazyku.
V úlohách: Zoltán Vongrey, Rafael Alvarez, Luise Hudson, Ján Galla, Ján Babjak, Denisa Šlepkovská, Peter Malý, Ladislav Šipeky. Dirigent Martin Leginus.
2010/12/06
2010/12/05
V štáte Dánsko
V chladnom počasí sa veci zmenšujú a pri mrazoch ešte viac. Tak sa akosi vplyvom počasia zmenšila aj moja chuť na písanie. Veď sa to odrazilo aj na počte návštev môjho blogu. Ešte šťastie, že od tejto činnosti nie je závislé moje živobytie. Na druhej strane, o čom písať? To je otázka, ktorá sa ťažko rieši aj princovi dánskemu v politickom marazme, ktorý sa nám tu rozmohol. Chvíľami si pripadám ako v panoptiku, všetci píšu do politiky, ako sa kedysi písalo o iných procesoch, len nikto nevie o čom píše a prečo.
Reklama do sobotníka:
Čítajte sci-fi príbeh o Petrovi a Martine mimo času...
___________________
- Hamlet chce žiť čestne, spravodlivo, slobodne, statočne - ale žije vo svete, kde je podlosť, zlo a faloš. Preto hľadá zmysel, či je lepšie byť, či nebyť. Otázkou je, či je lepšie bojovať proti zlu na svete, alebo sa o to nezaujímať.
Reklama do sobotníka:
Čítajte sci-fi príbeh o Petrovi a Martine mimo času...
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)