Hovorí sa, že životnosť blogera sú dva roky. Zdá sa mi, že už nadsluhujem a chcel by som za to nejaké body naviac. Kto by mi ich však dal? Blogovanie je ako jednosmerná ulica, dá sa ísť tam, ale naspäť cesta nevedie. Z času na čas si kladiem otázku, ako ďalej? O čom písať? Niečo zábavné, špecializované, alebo písať o všetkom? Napríklad do kategórie zábavy to, ako náš vedúci rozbil v jedálni po obede dva taniere. Stačilo vidieť potešenie na tvárach všetkých prítomných kolegov, to bolo zábavné.
Ak však nechcem písať o banalitách všedného dňa, ak nechcem písať o politike (tá je riziková) tak už skoro nemám o čom. Moje rubriky v tomto blogu vznikali náhodne, podľa momentálnej potreby. Čo keby som pridal ešte jednu, takú všeobjímajúcu: o ničom...? Kolega bloger na "rozhľadni" ponúka návody ako na to, o čom písať. Aj Adam Debnár píše o inšpirácii (správny bloger (vraj) berie inšpiráciu zo svojho života), lenže uviesť teóriu do praxe býva ťažšie.
Byť, či nebyť? To je otázka aj pre Tomáša Bellu. Po tom ako rozbehol najväčší slovenský blog na SME, rieši iný problém, ktorý trápi veľké noviny - veľký počet diskutujúcich na blogoch (mňa skôr trápi malý počet :). V krajine s 5,5 miliónom obyvateľov navštívi stránky novín SME za mesiac až 1,5 milióna čitateľov. Veľké noviny v priestore strednej Európy sú na tom podobne, preto vymýšľajú spôsoby, ako obmedziť počet diskutujúcich. Na "západe" to už vraj niekde funguje.
Vraj sa to darí jednak tým, že sa ruší anonymita, treba sa prihlásiť pod vlastným menom, fotografiou a skutočnou adresou. V reakcii sa potom objaví meno, aj bydlisko autora. Spôsob, ktorý presadzuje firma "PIANO", je združenie viacerých médií a ich sprístupnenie cez jednotný poplatok. Je to cesta, ktorá síce zodpovedá trhovému princípu "samoregulácie" pôsobením ponuky a dopytu, ale ktovie, či naozaj povedie k zvýšeniu kvality príspevkov. Alebo už potom nikdy nebude internet tým, čím býval.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára