Ak sa počítač zašmodrchá a nejde ďalej, pomôže mu reset. Tak a podobne to treba občas urobiť aj s tým PC, čo nosíme v hlave. Zbaviť sa na chvíľu všetkých starostí, dopriať si ticha, alebo sa vrhnúť na nejaké umenie. Umenie totiž povznáša myseľ do nezvyčajných metafor. Možno to neplatí pre ľudí, ktorí sa umením živia, to neviem posúdiť. Našťastie pre nás, existuje veľa umeleckých smerov, kde sa môžeme nájsť a hlavne existuje hudba, ktorá povznesie každého ducha.
My ne-umelci, pragmaticky zameraní na každodennú lopotu, v potu tváre si zarábať na každodenný chlieb, sa necháme zdvíhať do výšav všetkým čo znamená umenie a talent, všetkým čo presahuje všedný deň. Zvláštne miesto v tom má hudba. Ale aj literatúra a najmä poézia. Vnímať básnické vyjadrovanie je nádhera, ale nie vždy sa to čitateľovi podarí. Je na to potrebné isté duševné (emocionálne) rozpoloženie. Tým skôr sa to dá predpokladať u básnikov pri tvorbe.
K tomu, aby vznikla dobrá báseň je treba kus talentu a tiež to zvláštne rozpoloženie, ktoré tvorí mosty s budúcim čitateľom. Z toho by sa dalo odvodiť, že básnici sú šťastní ľudia, lebo sa často nachádzajú v stave emocionálneho povznesenia, alebo naopak - aj smútok je zdrojom silných emócií. Často musia padať do stavu "resetu", ktorý ich núti vyjadrovať sa v rýmoch, v rytme nálady slov podať svoje rozpoloženie zahalené do metafor.
Neviem, neviem, či sú básnici šťastní ľudia (šťastnejší než druhí). Poézia je údel, a nie ľahký.
OdpovedaťOdstrániťJa si myslím, že človek vo chvíľach šťastia poéziu žije, necíti potrebu ju zaznamenávať... tá potreba príde až potom.
tak to je, JM....
OdstrániťVo chvíľach šťastia človek poéziu žije. Mlčí a preciťuje.
JM, to musím uznať ako zasvätenú odpoveď na problematiku tvorby poézie. Dôležité je, že tá potreba slovného vyjadrenia tam je.
OdstrániťReset mysle poéziou je dobrá vec. Poznám to a väčšinou sa k resetu poéziou uchyľujem v stave, keď klesám na duchu, ibaže to musí byť poézia takpovediac krásna, ľahká a ľahko vnímateľná, v žiadnom prípade poézia o smrti, o zrade, nešťastnej láske a bolesti, presýtená krivoľakými ťažkými metaforami a zúfalými výkrikmi, ktoré ma ešte viac zahltia a už vôbec nie zresetujú. Mám rada prekvapivé poskladanie slov do metafor, hoc aj depresívnych, ale nádheru týchto spojení si dokážem vychutnať len v absolútnej pohode a vlastnom vnútornom pokoji. Vtedy sa rada nechám unášať predostretou poetickou fantáziou a nehľadám v nej realitu - len čisté vnímanie slov.
OdpovedaťOdstrániť