Nedávno som začul taký názor, že keď je človek chorý, ak je choré jeho telo, duch sa povznáša vyššie. Čosi na tom bude, lebo keď sa nemôže pre chorobu hýbať, nahradí si potrebnú aktivitu premýšľaním. Byť nečinným, to je v živote to najhoršie. Dobre je však, ak človek nemyslí na chorobu, alebo na jej následky.
Lepšie je nechať bojovať s chorobou podvedomie a vedomú myseľ zamestnať duchovnou tvorbou - žiť v aktívnom stave myslenia. Takto možno prežiť v chorobe aj príjemné chvíle snenia, nových objavov, alebo rozvíjať životné múdrosti, ako sa o to pokúšam v tejto chvíli ja. Je však asi vidieť, že momentálne som fyzicky fit, lebo sa mi nedarí danú tému rozvíjať tak, ako by som chcel.
Zvláštne je, že v chorobe si človek postupne zvyká žiť s ňou v akomsi stave prímeria. Človeku pomáha vedomie, že časom choroba musí ustúpiť (nekonečná nádej) a naozaj, vždy keď nenormálny stav tela pominie, prichádza uzdravenie, iný zvláštny stav, keď sa človek cíti ako keby sa zbavil veľkej záťaže, ľahko sa mu chodí a skoro mu je ľúto za chorobou, na ktorú si privykol.
Dôkazom tohoto tvrdenia je, že ľudia celkom radi spomínajú na prekonané choroby, na pobyt v nemocnici, rozprávajú iným svoje zážitky a so zle utajenou pýchou rozprávajú ako hrdinsky znášali bolesti a ťažkosti choroby i jej liečenia. To je dobré, lebo človek sa potrebuje pozrieť na svoje nešťastie, ktoré prekonal, nad ktorým zvíťazil (hoci aj, alebo hlavne s pomocou iných). Je to zároveň akt posilňovania odolnosti organizmu voči prekonanej chorobe. Som presvedčený, že vždy to takto chodí, až dovtedy, kým človek v závere svojho života netransformuje všetko svoje telesné bytie do duševného...
Stav povznesenia ducha možno v istom zmysle porovnať aj so stavom zamilovania. Zamilovaný človek nachádza v sebe toľko citu a duchovných síl, že často inokedy životný epik sa premieňa na odvážneho básnika, stáva sa tajným hrdinom a verí že prekoná všetky prekážky. Je tu však aj jeden podstatný rozdiel v tom, že zamilovaný človek nerastie len v oblasti citu a ducha, ale je obvykle plný aj energie telesnej. Tak je to vtedy, ak je zamilovanie opätované - šťastné, ale na jedno opätované zaľúbenie v mladom veku obyčajne pripadá (štatisticky) deväť zamilovaní nešťastných. Človek nešťastne zamilovaný sa potom môže veľmi podobať na chorého človeka a niekedy sklamanie z nešťastnej lásky môže spôsobiť ozajstnú fyzickú bolesť a krajnom prípade aj skutočnú chorobu tela.
Prijímať všetky veci života tak ako idú, chápať svoje vlastné postoje, vedieť sa vžívať do pozície iných a poznať sám seba, to pokladám za podstatu najväčšej životnej múdrosti, z ktorej pramení porozumenie medzi ľuďmi, ľudská spolupatričnosť a láska. Je to pozitívny vzťah k životu a vôbec to neznamená, že človek sa o nič vlastnou vôľou neusiluje, že sa navonok nerozčúli, že občas nevybuchne, ale vnútorne za tým musí byť vždy, za každých okolností pripravený začínať vždy všetko znova a znova. Nie je všetko na svete ružové, to vie lepšie každý optimista s pozitívnym vzťahom k životu ako hociktorý pesimista, ktorý všetko maľuje čiernymi farbami práve preto, že žije v mylnom presvedčení o tom, že existuje niekde na svete ideálny stav vecí. Je to veľký omyl, kvôli ktorému pesimisti otravujú život nám nešťastným optimistom.
Pre aký čas človek má žiť, to je takmer Hamletovská otázka. Prítomnosť? Minulosť? Budúcnosť? Existuje vlastne prítomnosť? Mnohí ľudia sú presvedčení, že existuje len minulosť a možno aj budúcnosť, ale prítomnosť je len „okamih“... Prítomnosť je čas. Čas beží len v prítomnosti, teda prítomnosť je čas. V minulosti čas neplynie, tam je už všetko stabilné, nemenné. Čas je priestor, v ktorom sa veci menia, pohybujú a minulosť je mŕtva. Existuje čas v budúcnosti? Nie! Budúcnosť neexistuje, lebo neprebieha. Čas v budúcnosti nebeží, len sa predpokladá, že bude. Vieme si tiež predstaviť, že v minulosti čas bežal, ale teraz nebeží, teda minulosť neexistuje. Je teda možné cestovať v čase?.. Možno v duchu, v predstavách a keď sú dostatočne silné, zážitok môže byť hodnoverný. Každé cestovanie v minulosti, či v budúcnosti však nevyhnutne končí prebudením do okamihu prítomnosti.
Touto zložitou úvahou som si sám sebe dokázal, že žiť treba a žiť sa dá len v prítomnosti, ktorá navyše existuje len v súradniciach prebiehajúceho času. Pre čo teda človek má žiť, na to je jediná odpoveď: človek žije v prítomnosti, ale preto, že čas je len okamih, jeho činy v prítomnosti sa nemeniteľne a každým okamihom zapisujú do minulosti, kde ich možno sledovať len z predpokladanej budúcnosti (ktorá zatiaľ existuje len v teoretickej rovine, ak sa čas nezastaví) v okamihu priebehu budúceho času prítomnosťou.
Z krkolomnej filozofie, ktorú som si vymyslel, aby som prispôsobil svet svojmu presvedčeniu, jednoznačne plynie, že tento čas žijeme pre minulosť, ktorá bude zhodnotená v budúcnosti. Svoje hodnotenie, svoju pravdu môžeme ovplyvniť len v prítomnosti, v každom okamihu. Každý okamih, ktorý nevyužijeme pre lásku, poznanie a odovzdávanie skúsenosti vlastným príkladom je stratený. Je preto treba prežiť každý okamih, ktorý nám je daný.
:)
OdpovedaťOdstrániť