Doba pokročila

"Doba pokročila, krčmové reči nahradili blogeri a youtuberi..." (T. S.)
  Dodávam, že vo väčšej miere ich praktizujú diskutéri pod článkami.

Je to paradox, ale kto prestal chodiť do krčmy, inú možnosť nemá. Spoločnosť je tak názorovo rozdelená, že nemá zmysel o politike debatovať ani v rodine... Veď do roka a do dna, ako povedal Kozina Lomikarovi - "hin sa ukáže" a to platí aj v politike, pravda vypláva na povrch. Tým nemyslím nič konkrétne, žiadne konkrétne osoby, lebo aj v krčme sa diskutuje o všetkom a o ničom a je celkom jedno, kto sedí oproti. A  pritom tam sedávajú tí najväčší odborníci na všetko (u blogerov detto). Po záverečnej si nikto aj tak na nič nespomenie. Reči sa hovoria, chlieb sa je a pivo sa vychutnáva.

Každý si občas kladie otázku, prečo práve ja, prečo práve teraz a prečo práve tu? Len občas vieme odpoveď. Tomu sa hovorí osud, aj keď ten ako predurčenie (vraj) neexistuje. 

Otázkou je, kedy príde záverečná na blogerov a youtuberov? Možno to skončí, ako vždy - ako pre koho. Kedysi, keď sa voda sypala a piesok lial, sa hovorilo:  "Ak hovoríš, tak nepíš! Ak píšeš, tak nepodpisuj! Ak podpíšeš, tak sa nečuduj!"  Ako je to dnes a ako bude zajtra? Možno bude ako (ešte) nebolo...

Čo "vraj" o našej dobe píšu iní?

- V Čechách zavedú povinnú angličtinu od prvej triedy ZDŠ. Za protektorátu sa učila povinne nemčina, za socializmu ruština (od štvrtej), a teraz angličtina. (blog.pravda) ... (Koľko jazykov máš, toľkokrát si človekom...)

Základná škola je miestom, kde sa človek môže naučiť najviac a najľahšie... Ja som sa začal učiť angličtinu keď som mal 50 rokov a som aj za to vďačný. Ruštinu sme sa učili od štvrtej triedy ZŠ. V praxi som ju príliš nevyužil, raz som dokonca na jej slabú znalosť doplatil (bolo to v krčme), inak prispela len k lepšej orientácii v "teréne". Nemčinu nás učili neskôr 3 roky ako nepovinný predmet, jej praktický dopad na život bol menší ako neskôr u angličtiny, ktorú som sa aktívne učil v podstate len 3 mesiace (som taký nedouk, ale vo svete sa už nestratím...). Dôležité bolo, že som dokázal vnímať "ducha" toho ľudového jazyka. Angličtín je vraj na svete veľa (učil som sa americkú) a niekedy sa (vraj) nedohovorí Američan s Londýnčanom. Asi tak, ako náš Záhorák s Východniarom... Veľkú úlohu v mojej angličtine zohrali počítače a software, s ktorým som pracoval. Svet počítačov sa odvtedy neskutočne rozšíril, bez neho by sme nemali čo držať v rukách a nestali by sme sa blogermi, či youtubermi (to ako by nám zakázali chodiť do krčmy).

- Ľudia na internete píšu často a podľa ich niektorých výlevov v článkoch a komentároch vidieť, že sú tam aj vulgárni nadutí agresívni obmedzenci a hulváti toho najhrubšieho zrna (najčastejšie v diskusiách). A potom sa čudujeme, že sú medzi nimi aj schopní všetkého. Samozrejme, ak to takto niekto napíše, je jasné, že on medzi takých nepatrí (nechce patriť...).

Nabudúce: esej od umelej inteligencie AI – Aria

  

 

Cesty za zdravím

Nedávno som absolvoval krátky rozhovor so susedom na priedomí. Bol si zafajčiť (lebo je ešte mladý). Ja som dal definitívnu bodku za fajčením v deň svojich 40. narodenín a dobre som urobil. Mohlo to byť aj skôr, mal som dvakrát výpadok z fajčenia, že som nefajčil celý rok, ale vrátiť sa k tomu bolo (v tom čase) veľmi ľahké. Dnešné (parné) elektronické cigarety, to je niečo strašne škaredé. Mne to pripadá, ako by sa fajčiar vrátil do čias parných lokomotív.

Na úvod som zašiel príliš ďaleko do histórie. Náš sused našťastie nefajčí tie moderné chemické vyvíjače pary, ale klasické cigarety. Neviem, akú značku, ale to už ani nechcem vedieť. Na zábradlí má špeciálny popolník, ktorý je stále plný. Pozitívom je, že nefajčí doma (ako my, kedysi), ale na čerstvom vzduchu pred domom (a čo zelený údel?). Aj tak sa trochu čudujem, keďže je zdravotník a dokonca pracuje v  RZP (112). Debatovali sme len krátko, lebo sa ponáhľal na nočnú. Aktuálne zdravotnícke problémy sme nerozoberali, aj tak to vždy skončí na zvýšení platov a všetko je jasné.

Moje skúsenosti s lekármi, aj so sestričkami a vôbec so zdravotníckymi zariadeniami sú na 99 % pozitívne. Dokonca si rád posedím aj v čakárňach u lekárov, tam sa dajú zbierať zaujímavé námety na krátke poviedky, alebo len tak na uvažovanie o živote. Pre môjho suseda zdravotníka som vybral z wabovín zopár starších článkov o doktorských čakárňach, o lekároch, sestričkách a podobne:  

Kladivo na virózu  (2008)
S príchodom voľných dní prišla na mňa viróza. Ohlasovala sa miernymi príznakmi už v práci, ale včera vrcholila. Povedal som si, že potrebujem pokoj a teplý čaj s energetickými prísadami, tak som si vzal voľno aj na piatok a kurírujem sa...

3 plus jeden  (2007)
Čože je to päťdesiatka... Spievaval si kedysi F. K. Veselý. Niekedy si človek vypočuje aj to, čo nechce. Čakal som dnes u lekára, keď sa spoza rohu ozvalo hlasné zvítanie dvoch starých známych. Cestovali spolu v autobuse, ale spoznali sa až v čakárni, tak si vymieňali dojmy zo stretnutia...

Kontrola  (2012)
Bol som u doktora, veď každý tam raz musí. Nebol to obyčajný lekár, ale špecialista. Keď prišla reč na poisťovňu, upozornil ma, že v prípade zmeny špecialistu sa najprv musím od neho odhlásiť. Nerátam so zmenou, veď ani nemám dôvod, má sympatickú mladú sestričku, tak prečo pokúšať osud. Pravdou je, že som sa zatiaľ nepreukázal žiadnou pozornosťou a napriek tomu ma majú radi. Teda aspoň tá sestra, dúfam...

Všedný deň  (2009)
A je to tu, konečne začínajú všedné dni. Už ma nerozhádže ani voľba prezidenta, lebo mi je to všetko jedno, zapovedal som sa, že sa už s nikým nebudem hádať, ktorý kandidát je lepší, alebo krajší (vsjo jásno, načem bukvy?). Nebudem už robiť pozitívnu propagáciu žiadnemu z nich, taký pozitivista neexistuje...

Extrakcia  (2009)
Práve som si prečítal článok istého zubára z Austrálie, ktorý tvrdí, že zuby si treba umývať hneď po každom jedle, aspoň 3 - 4 minúty a po umytí (čistení) nevyplachovať vodou. Skúsil som si predstaviť, život bez chuti z jedla počas siesty, bez tých odložených zbytkov mäsa na špici špáradla, ale zároveň som si predstavil aj toho človeka, povolaním čistič zubov a húfy zubných lekárov a dentistov, žijúcich na hranici chudoby...

Experimentálny dôkaz  (2009)
Ráno som bol v nemocnici na preventívnej prehliadke, ale do 14-tej hodiny som sa k svojej lekárke nedostal. Nakoniec vyšla sestra, že doktorka je už unavená a končí, ale že príde jej syn, ktorý je tiež lekár a bude pokračovať on. Tak som čakal ďalej, až kým ma doktor nezavolal. Zvláštne bolo, že to bol urológ a všetci mu hovorili súdruh doktor...

Zvláštna uhorková sezóna

Je rok 2024, ale o uhorkách a ich sezóne som už písal viackrát a držím sa stále svojho presvedčenia z roku 2014: "Mám celkom rád uhorkové sezóny, keď sa práve nezačína žiadna vojna." (Bohužiaľ, neskončila sa tá, ktorá začala pred dvomi rokmi). Budem radšej, keď každý rok príde len nová uhorková sezóna a nech sa tak stane a nech naše múzy nikdy nemlčia. Táto uhorková sezóna nezačala dobre, aj keď naše sezónne kvasené uhorky už pomaly dochádzajú k stavu chuťovej dokonalosti.

Zdá sa, že naše a nielen naše médiá nemajú žiadanú uhorkovú sezónu, lebo sú plné inej udalosti, ktorú rozoberajú sprava, zľava, spredu aj odzadu... Ale o tom radšej pomlčím, netreba nosiť drevo do lesa. Tu by už mala prísť pointa mojej krátkej uhorkovej glosy, ale už som ju vlastne vyčerpal v úvode, tak nič, len nech je ďalej "pekne a veľmi teplo"... Tak mi napadlo včera, keď som vyšiel z nášho (teda nie naozaj z nášho, ale je najbližší) klimatizovaného supermarketu a obliala ma horúčava, že už by mohli na nebi prestať kúriť a trochu to tu zmraziť... 

Úplne od veci

Namiesto motta - rád si prečítam aforizmy z blogu Vlada Javorského. Napríklad tento má vtip a prekvapivú pointu: "Ak padá hviezda, vždy si niečo milé zaželám. Manželka je zásadne proti". Alebo tento: "Ak sa krátia dni, automaticky to neznamená, že sa predlžuje čas nočných radovánok.".  Keď sme u radovánok, nedávno bol v BA koncert Jeana Michela Jarreho, ktorého istý týždenník označil ako “rozhodne progresívneho umelca“. Ani som netušil, že už v minulom storočí som počúval rozhodného "progresivistu". Tak to dopadne, keď sa namieša politika do umenia...

Druhý odsek začnem tiež progresívnou myšlienkou Od V.J.: "Zásnuby sú ako špička ľadovca. 9 desatín následkov je skrytých pod hladinou". Ako inak, od toho istého autora je aj toto: "Láska je, ak ti manželka podá presolenú polievku a ty mlčíš". O láske sa toho napísalo strašne veľa, ale načo nosiť drevo do lesa, je všade okolo nás (drevo). Dosť bolo V.J., alebo ešte jeden: "Náš mozog ukrýva tajomstvá, ktoré treba pred jazykom utajiť", a nedá mi, ešte jednu, poslednú múdrosť: "Ticho vraj lieči, ibaže to nesmie byť ticho po hádke".

 Na záver niečo racionálne z vyspelej politiky:

30.05.2011 - Nemecko končí s jadrom, zatvorí všetky jadrové elektrárne...
21.04.2022 - Odstavovanie jadra má podľa nemeckej vlády svoje racio...
09.04.2023 - Všetky jadrové elektrárne mali byť odstavené do konca roka 2022...
03.12.2023 - Musíme prejaviť pevné odhodlanie zbaviť sa fosílnych palív...
Máj 2024 - Postavíme nový jadrový blok... (u nás)

A ešte jednou (prelomovou) vetou: Národná zdravotná služba Spojeného kráľovstva (NHS) vyhlásila, že pohlavie je biologický fakt... (objavenie Ameriky)

Úplný záver je z blogu "janzdoba": "Poriadna žena má dve funkcie: – upokojiť muža, keď je naštvaný a naštvať ho, keď je spokojný".

Ospravedlňujem sa prípadným čitateľom, že tu dnes nebolo skoro nič z mojej hlavy, lebo náš mozog ukrýva tajomstvá, ktoré treba pred klávesnicou utajiť. Tak možno nabudúce.

Bejvávalo...

Neuveriteľné, o Slovenskom rozhlase som písal:

v roku 2009:

"Zaujímavé informácie podávajú bez vlastného zaujatia, so snahou o nestrannosť. Výber hudby je robený s citom, striedajú rôzne žánre, tak ako sa logicky mení nálada poslucháča pri dlhých cestách. Hudbu striedajú zaujímavé diskusie, samozrejmosťou je kvalitný dopravný servis, proste je to u mňa jednotka v éteri."

v roku 2011:

Na informácie pre nás je (stále) najlepšie rádio Slovensko. Trochu mi vadí len to, že príliš často zdôrazňujú "autoreklamu":  "Počúvate rádio Slovensko!" (a iné časté reklamy).

 v roku 2012:

"Domáce rádiá prešli v našej domácnosti (novým) výberovým konaním, v ktorom opäť jednoznačne zvíťazil Slovenský rozhlas, teraz pod krídlami Zemkovej RTVS. Je to jediné naše solídne rádio a ešte na dôvažok je platené z našich poplatkov, tak to za to stojí.

v roku 2018:

"U nás bývalo naladené zásadne rádio Slovensko. Už nejaký čas skúšam iné stanice, lebo Slovenský rozhlas sa preorientoval (zopsul) na "komerčný štýl", hlavne vďaka niektorým moderátorkám, ktoré mi spôsobujú zvýšenú peristaltiku. Vraj "informačné rádio", ale snažia sa o (akože) vtipnosť aj pri správach o počasí. Proste "seriózne podaných správ" je tam ako šafránu. (myslím tým hlavne dikciu)"

a dnes: 

Veci sa menia, rádio Slovensko (RTVS) už nie je to čo bývalo. Zmenilo svoj charakter. Aké bude ďalej?

 

Hodina H

Pevné miesto v realite určuje hodina H. Hodinu H sme si vymysleli ako začiatok niečoho. Mohol by to byť aj deň D, alebo mesiac M, či rok R... To je blbosť! Mesiace a roky, to je celá večnosť. Einsteina s jeho teóriou relativity aj tak nedobehneme. Čas nám beží a míňa sa každý deň, každou sekundou. Jedine básnici so svojou poéziou vedia zastaviť čas, alebo ho aj rozbehnúť. Narýchlo si neviem spomenúť na žiadneho básnika, ktorý by túto moju teóriu vedel potvrdiť (pomôž si sám, aj Pán Boh ti potom pomôže...).

Slová v hmlistom opare
digitálna mena
za sklom
hrmiace falše
mrznúca rosa
na konci nosa
amen a znova
láska večná
Tristan, Izolda
zrodenie dobra
len slová v daždi
zaniknú raz a navždy.

 

Zamyslenie nad...

Nedávno som začul taký názor, že keď je človek chorý, ak je choré jeho telo, duch sa povznáša vyššie. Čosi na tom bude, lebo keď sa nemôže pre chorobu hýbať, nahradí si potrebnú aktivitu premýšľaním. Byť nečinným, to je v živote to najhoršie. Dobre je však, ak človek nemyslí na chorobu, alebo na jej následky. 

Lepšie je nechať bojovať s chorobou podvedomie a vedomú myseľ zamestnať duchovnou tvorbou - žiť v aktívnom stave myslenia. Takto možno prežiť v chorobe aj príjemné chvíle snenia, nových objavov, alebo rozvíjať životné múdrosti, ako sa o to pokúšam v tejto chvíli ja. Je však asi vidieť, že momentálne som fyzicky fit, lebo sa mi nedarí danú tému rozvíjať tak, ako by som chcel. 

Zvláštne je, že v chorobe si človek postupne zvyká žiť s ňou v akomsi stave prímeria. Človeku pomáha vedomie, že časom choroba musí ustúpiť (nekonečná nádej) a naozaj, vždy keď nenormálny stav tela pominie, prichádza uzdravenie,  iný zvláštny stav, keď sa človek cíti ako keby sa zbavil veľkej záťaže, ľahko sa mu chodí a skoro mu je ľúto za chorobou, na ktorú si privykol. 

Dôkazom tohoto tvrdenia je, že ľudia celkom radi spomínajú na prekonané choroby, na pobyt v nemocnici, rozprávajú iným svoje zážitky a so zle utajenou pýchou rozprávajú ako hrdinsky znášali bolesti a ťažkosti choroby i jej liečenia. To je dobré, lebo človek sa potrebuje pozrieť na svoje nešťastie, ktoré prekonal, nad ktorým zvíťazil (hoci aj, alebo hlavne s pomocou iných). Je to zároveň akt posilňovania odolnosti organizmu voči prekonanej chorobe. Som presvedčený, že vždy to takto chodí, až dovtedy, kým človek v závere svojho života netransformuje všetko svoje telesné bytie do duševného... 

Stav povznesenia ducha možno v istom zmysle porovnať aj so stavom zamilovania. Zamilovaný človek nachádza v sebe toľko citu a duchovných síl, že často inokedy životný epik sa premieňa na odvážneho básnika, stáva sa tajným hrdinom a verí že prekoná všetky prekážky. Je tu však aj jeden podstatný rozdiel v tom, že zamilovaný človek nerastie len v oblasti citu a ducha, ale je obvykle plný aj energie telesnej. Tak je to vtedy, ak je zamilovanie opätované - šťastné, ale na jedno opätované zaľúbenie v mladom veku obyčajne pripadá (štatisticky) deväť zamilovaní nešťastných. Človek nešťastne zamilovaný sa potom môže veľmi podobať na chorého človeka a niekedy sklamanie z nešťastnej lásky môže spôsobiť ozajstnú fyzickú bolesť a krajnom prípade aj skutočnú chorobu tela.          

Prijímať všetky veci života tak ako idú, chápať svoje vlastné postoje, vedieť sa vžívať do pozície iných a poznať sám seba, to pokladám za podstatu najväčšej životnej múdrosti, z ktorej pramení porozumenie medzi ľuďmi, ľudská spolupatričnosť a láska. Je to pozitívny vzťah k životu a vôbec to neznamená, že človek sa o nič vlastnou vôľou neusiluje, že sa navonok nerozčúli, že občas nevybuchne, ale vnútorne za tým musí byť vždy, za každých okolností pripravený začínať vždy všetko znova a znova. Nie je všetko na svete ružové, to vie lepšie každý optimista s pozitívnym vzťahom k životu ako hociktorý pesimista, ktorý všetko maľuje čiernymi farbami práve preto, že žije v mylnom presvedčení o tom, že existuje niekde na svete ideálny stav vecí. Je to veľký omyl, kvôli ktorému pesimisti otravujú život nám nešťastným optimistom.

Pre aký čas človek má žiť, to je takmer Hamletovská otázka. Prítomnosť? Minulosť? Budúcnosť? Existuje vlastne prítomnosť? Mnohí ľudia sú presvedčení, že existuje len minulosť a možno aj budúcnosť, ale prítomnosť je len „okamih“... Prítomnosť je čas. Čas beží len v prítomnosti, teda prítomnosť je čas. V minulosti čas neplynie, tam je už všetko stabilné, nemenné. Čas je priestor, v ktorom sa veci menia, pohybujú a minulosť je mŕtva. Existuje čas v budúcnosti? Nie! Budúcnosť neexistuje, lebo neprebieha. Čas v budúcnosti nebeží, len sa predpokladá, že bude. Vieme si tiež predstaviť, že v minulosti čas bežal, ale teraz nebeží, teda minulosť neexistuje. Je teda možné cestovať v čase?.. Možno v duchu, v predstavách a keď sú dostatočne silné, zážitok môže byť hodnoverný. Každé cestovanie v minulosti, či v budúcnosti však nevyhnutne končí prebudením do okamihu prítomnosti. 

Touto zložitou úvahou som si sám sebe dokázal, že žiť treba a žiť sa dá len v prítomnosti, ktorá navyše existuje len v súradniciach prebiehajúceho času. Pre čo teda človek má žiť, na to je jediná odpoveď: človek žije v prítomnosti, ale preto, že čas je len okamih, jeho činy v prítomnosti sa nemeniteľne a každým okamihom zapisujú do minulosti, kde ich možno sledovať len z predpokladanej budúcnosti (ktorá zatiaľ existuje len v teoretickej rovine, ak sa čas nezastaví) v okamihu priebehu budúceho času prítomnosťou. 

Z krkolomnej filozofie, ktorú som si vymyslel, aby som prispôsobil svet svojmu presvedčeniu, jednoznačne plynie, že tento čas žijeme pre minulosť, ktorá bude zhodnotená v budúcnosti. Svoje hodnotenie, svoju pravdu môžeme ovplyvniť len v prítomnosti, v každom okamihu. Každý okamih, ktorý nevyužijeme pre lásku, poznanie a odovzdávanie skúsenosti vlastným príkladom je stratený. Je preto treba prežiť každý okamih, ktorý nám je daný.

Pokus o slnečno

Dnes svieti slnko a teplomer zdolal jedenástku. Hlavne, že je veselo.   

Z roku 1973:

 

- Prečo sa víta Nový rok s pohárom v ruke?

- Lebo všetci nevedia piť z fľaše (Roháč)

 

- Každý spisovateľ má mozole na zadku (Murphy)   

 

Vymyslieť vtip nie je ľahké. Ešte som v živote žiaden nevymyslel. Nejaké sa síce stali, samé od seba, ale neboli vymyslené. Spomínam... možno nabudúce.

 

Strašidelný ranč

Hlboko v temnej slovenskej doline sa skrýva tajomný ranč. Prvý dojem, akoby moderného hotela, stratíte hneď po vstupe do jeho vnútra, keď sa dozviete, že ten štíhly mladík je recepčný, čašník a možno aj upratovačka v jednej osobe. Ukáže vám vašu izbu s príslušenstvom a ak súhlasíte s platbou vopred za celý pobyt, dá vám kľúč a tým to pre neho skončí. Batožinu si po stodvadsiatich schodoch navláčite sami až na vyvýšené poschodie. Prekvapenie vás čaká s príchodom noci, keď sa chcete uložiť k spánku, po namáhavom dni. Vonku, pod oknami vyteká voda z potrubia a z výšky dva a pol metra hlučne dopadá na hladinu jazierka. 

Cez deň si to veľmi nevšímate, ani kašírovaný bocian na brehu jazera vám príliš nevadí, veď je to tak romantické, ale v noci je vodopád úderom pod pás. Po prebdetej noci premýšľate o tom, ako odtiaľ zmiznúť, druhú noc spíte za zatvorenými oknami, ale po polnoci sa niekde v dome spustí tajomný hukot motora, pravdepodobne je to chladnička. Spôsobuje vám to podobné rozkoše ako padajúca voda. 

Nasledujúci večer sa odhodláte vyskúšať kvalitu hotelovej kuchyne. Bravčová pečeň je tvrdá ako kameň a čiernohorský rezeň, zhotovený z troch najhorších kúskov mäsa, aké sa v okolí našli, chutí ako žuvačka.
Po všetkom ste ešte stále tolerantní nesťažujete sa a znesiete ďalšiu noc na ranči. Ráno sa však vyskytne problém s autom, kvôli ktorému musíte nutne skočiť do najbližšej dediny, tak žiadate recepčného o pomoc... Zbytočne. Už vás ani neprekvapí, že majiteľka sa nechá zaprieť, aj so svojim autom.

V posledný večer máte šťastie, stretnete sa s majiteľkou aj s vedúcou prevádzky... Posťažujete sa, reakciou je nepochopenie a nesúhlas. Počas pobytu ste si všímali okolie, aj vnútro hotela. Okolo budovy je bohatá kvetinová výsadba, ale na schodišti mraky zdochnutých múch a za kreslom na chodbe, centimeter riadne starého prachu. S pocitom úľavy odchádzate do civilizovaného sveta... Aj tak sa dá realizovať vidiecka turistika...

(stalo sa v lete 2007)