Heuréka!

 V čakárni istej nemocnice, špeciálneho oddelenia čakalo najmenej 40 ľudí (hlásaná norma na daný rozmer je najviac 20). Vekové rozloženie od 25 (odhad) až do 99 (odhad). Všetko prebiehalo normálne, hýbal sa občas iba vzduch, čo vôbec nevadilo, lebo sme boli všetci "orúškovaní" v maskách. Mierny vánok v úzkej chodbe zavanul pri príchode nového pacienta. Rýchlo, až zbesilo zadulo pri prechode mladšieho zdravotníka, alebo doktora. Doktor sa pozná podľa fonendoskopu na krku, sestrička podľa príjemne tvarovaných proporcií v bielom "outfite".

Ako hovorím vyššie, u nás je všetko v norme, zdravotníctvo beží na plné obrátky a kvalitne. Len tých pacientov je veľa... Veľmi zaujímavý postreh, mladá dvojica - on mal rifle s tromi veľkými dierami, teda celé kolená vonku, tretia diera aby mu bolo vidieť, aké má "boxerky". Ona bola úplne slušivo mladícky nahodená. V tej chvíli som bol "bezdomovec", teda bez vlastnej stoličky som len tak postával v priestore, keď sa uvoľnili dve stoličky vedľa nich. Mladá si hneď sadla, on sa pozrel na mňa a usúdil, že ešte nie som dosť starý, aby mi ponúkol miesto (aj tak by som bol odmietol, nie som ja ešte tak starý).

Skutočne ma potešil, nepasujem sa vo všeobecnosti za "dedka", dokonca som bol čerstvo oholený, ale to dnes nevidieť na prvý pohľad. Len jeden pacient oproti bol taký, že mu biela brada trčala spopod rúška. Hneď bolo jasné, že je to "kmeť" aj keď, možno ešte nemal dôchodkový vek. 

Na lekára som nečakal dlho, len cca 2,5 hodiny, potom mal doktor so mnou trpezlivosť asi tak 5 minút a že ma chce ešte raz vidieť, aby som prišiel opäť do čakárne  asi o dva týždne. Možno bude mať na mňa viac času, len dúfam, že už sa nebudú vonku čerti ženiť ako dnes. 

Mimochodom, pri čakaní som na chvíľu získal čakárenské miesto na uvoľnenej stoličke vedľa mladšieho pacienta, čakateľa na náročnú operáciu. Na chvíľu nechal "tetris" v mobile a spýtal sa, čo ma trápi. Tak som ho stručne, zhruba poinformoval. On sa posťažoval na trenčiansku nemocnicu, odkiaľ prichádza a kde mu nepomohli. Medzi rečou mi popísal svoju nedávnu diagnostickú príhodu a to nemal robiť, lebo sa takmer presne zhodovala s mojou príhodou spred niekoľkých rokov. 

Tak aj takto si môžu pacienti upresňovať svoje diagnózy... Niet nad to, porozprávať sa s pacientmi v čakárni u lekára, len si musíte vopred vybrať vhodné oddelenie, podľa toho, kde vás to pichá.

Zdravíčko!

Múdre veci

 Pointu tohto prípadu uvediem hneď na začiatku, nemám rád "múdre" veci, teda tie, čo si dávajú moderný prívlastok "smart". Je to tak trochu averzia voči "AI", inak povedané, nemám rád umelú inteligenciu. Ešte lepšie to vystihuje veta: "Nemám rád, keď niekto myslí za mňa". 

Chápem, že každý človek, ktorý niečo navrhuje, konštruuje, vyrába či vylepšuje, musí myslieť. Bohužiaľ, niekedy sa to nepodarí. Inokedy to vypadne ako samoúčelný vtip, bez praktického úžitku. Najmä ak to myslenie postupuje ako "AI". Malý príklad samoúčelného vylepšenia:   

Z ukážky je jasné, že ide prakticky o rovnaký hriankovač, zmenilo sa umiestnenie ovládacích prvkov. Možno existuje nejaká vnútorná logika, prečo to navrhovateľ urobil, ale z hľadiska užívateľa je to zmena, ktorá priniesla len to, že si bude musieť zvykať na nové polohy. Zvyk je totiž to, s čím konštruktér nepočítal, alebo zanedbal to. Mohlo by to byť aj naopak, výsledok z pohľadu zvyku by bol ten istý. Ak je však zmena pozitívna (užívateľsky príjemná), časom si človek zvykne, a to je dôved, prečo nezaznávam inovácie ako také, len tie nevydarené.

Zaujímavým prípadom inovácií, vylepšení, "upgradov" sú zmeny v mobilných či počítačových systémoch a aplikáciach. Príde vám napríklad aktualizácia systéme a nestačíte sa čudovať, niektoré veci sú vynechané, iné sú naopak, ale funkcia je rovnaká... Ako príklad z mobilu: šípku na návrat som mal vpravo, po aktualizácii je vľavo. 

Iný príklad, inšpirovaný knihou Čierne leto (M. W. Craven) "Čierne zrkadlo na displeji (mobilu) sa zmenilo na farebné aplikácie, ktoré mu väčšinou nič nehovorili, a keby aj vedel, na čo sú, nepoužíval by ich." Tak toto mi hneď zarezonovalo v očiach. Rovno zo života "moderného" človeka. 

Buďte smart a čítajte!

 

 

Tretia dávka nádeje

 Najprv som bol principiálne (asi na 50%) proti najnovšej vakcinácii, ale okolnosti a "osud" zmenili môj názor. Som za. Všetko prebehlo bez problémov... Najviac ma oslovila a priniesla nádej na návrat do normálneho života tretia dávka.

Bolo to pekný deň, 8. marec, ako na objednávku k MDŽ. Nikdy som tento sviatok zvlášť neoslavoval, aj keď som sa zúčastňoval všeobecných "zhromaždení" kolektívu, bolo to viac-menej len aby som nevybočil z davu. To neznamená, že by som si nevážil ženy, práve naopak, vždy boli mojou pozitívnou inšpiráciou, boli a sú to múzy. 

Tretia dávka mojej vakcinácie nebola od Pficera, ani od Putina, dala mi ju sestrička, keď som jej zagratuloval k sviatku. Podala mi ruku a to ľudské gesto, dotyk rúk bolo prísľubom na návrat do normálneho života viac ako všetky ostatné vakcíny. 

Ivan Mládek 1975

Ivan Mládek na scénu
(Scenár AV programu na Malú scénu)

Neopatrný křeček (https://youtu.be/M5QsE3UvCSo)

Ivan Mládek 34 ročný inžinier, majster banja a humoru, bývalý varietný umelec, dnes držiteľ Bielej vrany je vedúci skupiny Banjo Band. Bol to seriózne vyzerajúci mladý muž zanietený pre tradičný jazz a swing. Vážnosť ho opustila po absolvovaní školy a vojenčiny. Vzal do ruky bendžo, a ako hovoria odborníci, vie s týmto nástrojom u nás a na širokom okolí, narábať najlepšie.
   
Dobrý den (https://youtu.be/4OBOcWSR1ZE)

Zložitými cestami, ktoré by mohli slúžiť ako podklad pre humoristický román, založil skupinu Banjo Band. Odvtedy šíria svojimi pesničkami humor po celej republike, v rozhlase i v televízii.

Míval jsem klobouk (https://youtu.be/wD2A99MnnV8)  

Vzostup skupinu Banjo Band však nebol jednoduchý. Mnoho ľudí ich malo spoočiatku za bláznov. Postupom času si však našli cestu k publiku.

Špagety v prášku (https://youtu.be/NV-AdTHbAa4)

Pesničková produkcia Ivana Mládka a skupiny Banjo Band vyvolala polemiku na stránkach časopisu Mladý svět, v ktorej sa ozvali rôzne protichodné hlasy. Na ukážku, iba niektoré z nich:

S.H. Praha, 21 rokov - ... Všetky jeho melódie sú veľmi podobné, ako sa ľudovo hovorí, na jedno kopyto. Najotrasnejším zážitkom bola pre mňa pieseň „o akejsi krave, ktorá si narieka, že ju stále za cecíky ťahajú a jej lahôdku jej ochutnať nedajú“. Tiež pieseň v ktorej sa hovorí o dvoch dievčatách, „ktoré sa išli pozrieť na kamarátkinu halenku“, postráda inteligenciu...

Oto, no toto (https://youtu.be/7v4fWjuz-wc)

M.S. Praha - Pokiaľ ide o hudobný prejav kapely, je to vec celkom jednoznačná. Je to výborné, perfektné a presné. A hovorí vám to človek, ktorého najobľúbenejším autorom je Beethoven.

I.K. Přísčovice - Jeden z našich popredných kritikov povedal o Mládkovi a o muzike Banjo Band, že je korením našej populárnej hudby. Ja, ako predavačka gramofónových platní to môžem potvrdiť.

Čs. ženský (https://youtu.be/qZCTdNTUVg4)

E.G. Rakovník - Myslím si, že človek v 34 rokoch by mal mať iný rozum, než skladať také pitomosti. A ešte k tomu s vysokoškolským vzdelaním...

Ach ouvej (https://youtu.be/5L55Ehintvk)

L.M. Křelov - Sú to pesničky s jednoduchou, ale peknou melódiou a s humorným textom. Naviac, plne zodpovedajú dnešnému životu, proste, tak to medzi ľuďmi chodí...

Kam s ním (Mogulom) (https://youtu.be/B-CwNVy9vwk)

Vážení priatelia, na spestrenie dnešného programu mám pre vás pripravenú aj krátku prednášku na tému „Čo s voľným časom?“ (Po prestávke) (https://youtu.be/fpSDJCtCIl8)

OBETA

Ellison Cooperová si dala záležať na príťažlivosti svojho románu „Obeta“ aj tým, že načrela do vyššej americkej a teda aj do svetovej politiky.

V zásade sa drží dvoch dejových línií, ktoré sa navzájom prelínajú a ovplyvňujú. Jednou z nich je vnútorná (personálna) politika v organizácii FBI, ktorú definuje aj ako mocenský nástroj vyššej politiky. Táto dejová vrstva je zdôraznená hlavne na začiatku, ale v časti kriminálneho prípadu je len pozadím osobného príbehu hlavnej postavy, neurologičky Sayer.

Neurologička FBI Sayer Altairová sa zotavuje z následkov zranenia, keď ju poveria vyšetrovaním prípadu záhadného nálezu ľudských kostier v jaskyni národného parku. Kostry sú staré takmer 20 rokov, ale sú medzi nimi aj dve nové mŕtvoly, ktoré prípad aktualizujú. Do pátrania je zapojený celý štáb odborníkov, okrem iných aj agent FBI Mawell Cho so svojou pátracou sučkou Kona, ktorá svojim citlivým nosom vlastne spustí celú lavínu udalostí.

Stavba príbehu s dvomi základnými dejovými líniami a s presahom na svetové dianie i oblasť neurologických štúdií ľudského mozgu psychopatov je zárukou pútavosti príbehu Obeta. Udalosti tiež  nadväzujú na starodávny grécky rituál obetovania živého človeka Bohom. Nechcem prezrádzať, kto je vrah, ale pri čítaní budete podozrievať viacerých. Kto to bude, nakoniec uznáte, že bolo ťažké na to prísť...

Nechcem polemizovať s názormi autorky prezentovanými v knihe, ale niektoré pasáže sú skutočne na zamyslenie. Zvážte tieto citácie z rozhovoru Sayer s anonymným psychopatom:

„Sérioví vrahovia, ktorých skúmate, sú veľmi prosté duše. Prečo by som márnil čas zabíjaním jednej ženy? Usmerňujem tok dejín. Vyhlasujem vojny a potom sa dívam do očí vdov, ktoré som stvoril.V rukách držím milióny ľudských životov. K dispozícii mám celé armády a svetových vodcov, ktorí plnia moju vôľu.“ (str. 90)

„Zatiaľ nevynašli testovaciu súpravu na odhaľovanie sériových vrahov. Nemám čarovný prútik, ktorým by som mávla nad človekom a zistila, či je inteligentný psychopat, ktorý ma chce oklamať. To nedokáže nikto, lebo sérioví vrahovia sú prefíkaní, disciplinovaní a rovnako ako niektorí politici, bez výčitiek svedomia ničia životy nevinných ľudí v mene svojich vlastných cieľov.“ (str. 148) 

Poslednú ukážku možno brať aj ako isté varovanie: 

„Sayer vedela, že v skutočnosti jej nie je do smiechu. Obom bolo jasné, že človek sa nemôže ponoriť hlboko do temnej ľudskej mysle a vynoriť sa z nej nepoškodený, akoby zázrakom ešte celý.“ (str. 183)

----

Ellison Cooperová, Obeta, Ikar 2020 

https://www.bux.sk/knihy/451479-obeta.html

 (131 222)

 

 

Inkognito

Zábavná televízna relácia, ale aj "Naše současnost za pět set". To bola iná zábavná relácia v časoch, keď ešte nebolo GDPR, ale bola (akože) cenzúra...  Dnes sme všetci inkognito. Zahalené tváre počnúc premiérom, prezidentkou a poslancami. Vláda inkognita. Na ulici stretávame, ak sa odvážime vyjsť von, neznámych známych. Nie je to tak dávno, čo sa nám nezdali zahalené tváre na účastníkoch protestov. A dnes je zahalený celý svet. Presnejšie - ľudia, lebo na externé živočíchy to ešte neprišlo.

Všimol som si na facebooku vinníka. S láskavým dovolením autora uverejňujem jeho varovanie:

Koronavírus – výkričník

Pýtam sa prečo,

prečo ma nemá nikto rád,

a tak,

iba len SARS je mi kamarát.

Som predsa celkom maličký.

No vraj veľké škody robiť viem.

Ale i tak,

dovoľte mi sa vás spýtať,

ja nemôžem si plniť sen?

Tisícky ľudí nakaziť,

tisíckam rovy otvoriť.

Tisíce lietadiel prizemniť,

ovzdušie planéty našej prečistiť

a hlavne - ľuďom oči otvoriť?

Aby konečne sa spamätali,

prestali sa neustále,

za chimérami hnať,

byť bohatším, mať sa lepšie.

Viem, ľudská to túžba odveká,

no nesmie byť tak,

že zbylé štyri pätiny,

biedu budú ďalej trieť,

žiť neustále s vedomím,

že nič lepšie v živote ich nečaká.

Som koronavírus – výkričník.

Nie, nechcem sa

na vztýčený prst Pána Boha hrať,

no rád by som chcel vám iba povedať,

že o päť minút dvanásť dávno nám už minulo.

Tých pár minút čo ľudstvu ešte zostalo,

treba lepšie na záchranu ľudstva využiť.

Spamätať sa, prehodnotiť, že i inak sa dá,

a zrazu zistíme,

na planéte našej takto krásne ešte nebolo,

šťastnejšie a spokojnejšie sa dá tu žiť.

Iba toľko som chcel vám povedať,

ja koronavírus - výkričník.

Nie je to nič osobné,

to iba memento je ľudstvu poslané.

Je to moja výzva na zmenu,

možno jedna z posledných.

Ak nie, nuž treba myslieť na zánik.

J.J. Matejka

Zmena beží a postupuje. Začalo to uzemnením jedného typu lietadla, potom toto a lietať sa takmer prestalo. Fakt je, že sme ľudia, čo majú žiť na zemi. Príliš sme sa rozpŕchli po zemeguli. Vraj nás ničí ozónová diera, ale pridávame na orbitu novú sieť 5G... Aby sme mali múdre chladničky, televízory a tak podobne.

Vraj otepľujeme zem, treba zatvoriť elektrárne, fabriky. A prestať lietať medzi kontinentami, na Mesiac, na Mars atď. Prevážať tovar hore a dolu. Nejesť mäso, lebo aj dobytok (okrem nás) produkuje metán... Spoločným menovateľom toho všetkého sme my. Nie človek, ale ľudstvo. Tento čas je podobný prechodu všežravca na vegeteriánstvo. Nie vegánstvo, lebo potravinový reťazec by nemal byť prerušený... 

Žiadna výzva na koniec.

Je čas uvedomiť si seba a iné tvory na zemi. Sme síce ľudia, ale som aj Človek so svojim okolím. A čomu slúži globalizácia?      

(130850)

Černá čára na zdi

Černá čára na zdi, bílá vedle ní... Pamätná šelaková platňa na gramofóne s trúbou a ručnou kľukou, to je moja asociácia z detstva. Prvé stretnutie s gramofónovým umením. Mali sme doma celkom peknú zbierku takýchto platní s otáčkami 76 za minútu. Mojim číslom 2 bola pesnička "Mám ja devět kanárú" (z filmu "Uličnice"). Zlaté časy.

Černá čára na zdi, bílá vedle ní,
vždyť jsi nebyl první, nejsi poslední.
Nebudu si přece s tebou kazit pleť.
Černá čára, bílá čára, popsaná je zeď.

No jo, popsaná je zeď, ale ešte to stále píše. Niekedy len tak, ako sa hovorilo kedysi: Zapíšeme to čiernou kriedou do komína. Čas je "zeď", teda je to skôr "múr nárekov", ale vpisovali sme tam podľa nálady a často aj s potešením. Píšme, kým sa dá... A so šťastím a s úsmevom v srdci.  

(130819)

Prípad mŕtveho nebožtíka

Najprv to bol rozhovor s režisérom filmu "Prípad mŕtveho nebožtíka" Miroslavom Šmídmajerom v nejakom internetovom médiu. Bral som to ako pozvanie do kina, mám totiž celkom rád absurdnosti vo filme. Netušil som, že zájdu s preháňaním až tak ďaleko, že občas sa strácal kontakt s tým, čo vlastne parodovali.

Nevadí, aj tak čas plynul v pohode. Obsadenie kina sa vôbec nedalo porovnávať so "Sviňou", okrem nás dvoch tam bolo ešte asi 20 mladých, ale o týždeň ho aj tak budú opakovať. Vďaka mládeži sme občas začuli aj úprimný smiech v niektorých pasážach filmu. Dva-trikrát som sa dokonca aj ja nezdržal smiechu.


Režisér sa v tom rozhovore vyjadril, že tento jeho film si divák vezme buď s "potešením", alebo ho bude "nenávidieť". Vraj sa nenájde nič medzi tým... Nuž, ja som ostal na polceste medzi týmito dvomi možnosťami. Absurdnosť deja a jednotlivých situácií sa totiž blížila k úrovni seriálu "Horná Dolná" a ten naozaj nemusím. Druhým mantinelom pre moje vnímanie takejto komédie sú filmy Trošku. Teda aj tento mi tak trošku pripomínal Trošku.

Najväčším pozitívom bolo to, že dej filmu (v tomto čase) absolútne nezabŕdol do politiky, aj keď politika je skoro všade okolo nás a teda nebol "sviňa".


(130606)    

Prečo?

Prečo majú Apollón, Venuša a veľa iných bohov rôzne tváre a rôzne telá? A nielen oni, aj všetci na klasických obrazoch v múzeách sú obrazom aktuálnych živých ľudí, svedectvom doby. Lebo ich tvorili rozdielni umelci. Za každým Apolónom, za každou Venušou je živý človek, model, či autorova fantázia.

Múzeum

Good blog Post

Good blog Post - je dôkazom, že reklama musí byť pozitívna, ale ani tak nemusí byť účinná. Neklikol som na odkaz, ktorý nasledoval za pochvalou: "Good blog Post" a nič to so mnou neurobilo. Je to dôsledok 30 ročného "výcviku" na internete a v spoločnosti. Áno, už oslavujeme tridsiatku... Fakticky aj tá oslava pôsobí ako trochu zatuchnutá. Vyzerá to ako s tým nebožtíkom, že o ňom len v dobrom. A o zlo sme sa zaslúžili sami, tak o ňom mlčme. História za nič nemôže.

Osudy sa týkajú len jednotlivcov. Čo v globále vyzerá ako dobré, hoci aj štatisticky podložené, individuálne môže pôsobiť dobre, ale aj zle. Preto nie je dobré generalizovať históriu na základe vlastného osudu. Náš osud (to čo sme prežili) ovplyvňuje náš názor, preto nemôže byť objektívny.  

A vo tom to je!


(130345)

Dokonalý svet

Všetko od počiatku sveta má svoj systém a poriadok, aj keď sme tu ešte my neboli. Všetko má svoju hodnotu, svoje postavenie a miesto vedľa iných vecí. Tak podobne to platí aj o živých tvoroch. Všade panuje poriadok vo veciach, vo vzťahoch, nie dokonalosť, len poriadok. Čo je to poriadok? Je to aktuálny stav vecí, ale čo je potom neporiadok?

 Vesmír nie je dokonalý, je taký aký je vďaka rozmanitosti a zdanlivému chaosu. Keď však príde na lámanie chleba, všetko do seba pekne zapadne, symetria dobra a zla vytvorí jednotu. Keby nebolo neporiadku, nebolo by treba robiť poriadok. Z toho plynie, že veci a ich miesto by mali obsahovať istú myšlienku, účel - pre inú vec, človeka, myšlienku, ktorá s nimi súvisí.

Keby nebolo neporiadku, museli by sme si ho urobiť... 

(129279)

  

Čítanie s porozumením

Čítanie s porozumením je hotová veda, ale písať s porozumením, na to už treba hádam aj celkom iné oné, teda akési (poroz)umenie. Málo píšem a niekedy sám seba nečítam s porozumením. Niet dosť času na pozastavenie sa k porozumeniu seba samého, nieto ešte porozumieť blízkym... A veci sa dejú tak, ako by ich niekto naháňal.

My, starší sa často rozprávame o chorobách, hlavne o tom, ako sme ich prekabátili, radíme si. Tuto ma bolí, ale včera inde... Ako v tom vtipe u doktora: "Slečna, kde vás to pichá?" Slečna sa začervenie a odpovedá, že na chate. Dobre je, keď to bolí každý deň niekde inde. Bez bolesti sa vraj budí len mŕtvy. Včera som bol v Bystrici a tak ma bolelo... Dnes ma bolí doma.

Dlho som sem nepísal, vyšiel som z "cviku". Nájsť prekvapivú pointu je náramne ťažké. Skúsim hádam takto triviálne: Nie som starý a nič ma nebolí... Ha, ha, ha...


P.Č: (pod čiarou): Práve teraz mám na wabovinách 992 článkov, plus 8 nedokončených konceptov. Keď tie koncepty (alebo iných 8 článkov) budú publikované, bude veľká oslava, alebo, ako sa hovorí, bude Big Bang...

(129278)

Palacinky

Čerstvá aktualita dňa, ale na rovinu poviem, nemám ich rád. Vždy keď ich uvidím na tanieri, spomeniem si na Anderov vtip, ako robil palacinky a Piťo ich stačil priebežne jesť. Určite viete, ako to skončilo. Ja nie som ako Piťo, ale aj tak mi do žalúdka palacinky nepasujú. Dnes je to tak, na obed boli palacinky, ale rádio sa už nedá počúvať ani na WC.

V tej malej miestnosti je také automatické rádio, keď si človek sadne, hneď začne hrať. Bývalo tam naladené zásadne rádio Slovensko. Už nejaký čas skúšam iné stanice, lebo Slovenský rozhlas sa preorientoval (zopsul) na "komerčný" štýl, hlavne vďaka niektorým moderátorkám, ktoré mi spôsobujú zvýšenú peristaltiku.

Vraj "informačné rádio", ale zosmiešňujú aj správy o počasí. Proste, žiadna seriózna správa. Vlastne dnes ťažko takú serióznu a pravdivú správu zohnať. Kedysi jeden môj kolega vravieval na správy v novinách: "Ani opak nie je pravdou". Tak či onak, v tej miestnosti mám radšej svätý pokoj, preto od istého času radšej rádio vypínam. Aj keď nie sú na obed palacinky ako dnes.  

A keby ste si náhodou nespomenuli, ako končia palacinky u Andera, tak vám poviem - Ander dal Piťovi poslednú a ten mu zahlásil, že tú poslednú má v ústach a na prvej už sedí.  

(127 793)

Monológ manažéra

Sú ľudia, nad 40 (50, 60, 70) rokov veku, s ktorými je ťažké uskutočniť dialóg. Nepustia vás k slovu. Maroša som stretol na stanici, cestoval vlakom. Poznám ho dlhé roky, býval to dosť vysoko postavený manažér, tak mi bolo divné, že cestuje vlakom.

   "To mám za babku (zadarmo), tam aj späť, to sa mi oplatí. Auto je drahé, to máš..." a začal v hlave kalkulovať. Do uší mi tlačil výsledky, vie, ako byť asertívny.

   "Áno, hovorím, ale pohodlie a tak."
   "V tomto veku potrebujem hlavne pohyb, nie voziť sa v aute."

Ekologicky myslí a ekologicky koná. Prerušil ma a začal monológ o svojich príjmoch, ktoré sa mi ani nesnívajú a on už zavŕšil sedemdesiatku. K tomu sa vraj dopracoval cez známosti. Celý život ich zbieral a pestoval...

   Nie, nespýtal som sa ho, čo robí... Načo aj? Toľko vplyvných známych nemám a nebudem mať do konca života. Radšej som stíchol a nechal som plynúť jeho monológ o tom, ako trávi dovolenky v jednom zo svojich hotelových apartmánov. Len som prikyvoval, aj tak sa viac nedalo, vlak už brzdil.

(127740)

Večnosť

Reálny svet človeka je len zlomkom večnosti, ale fantázia mu umožňuje  obsiahnuť večnosť celú. V nej sa môže pohybovať od vzniku svetov až po ich zánik.Čo vlastne znamená pojem večnosť? Je to ohraničený úsek času začínajúci v nekonečne a končiaci v nekonečne? Je to kruh bez začiatku a konca. Je to beh jedným smerom, alebo sa možno aj vrátiť?

Prach si a na prach sa obrátiš, hovorí sa v Biblii a pripomína to náš vymyslený zákon o zachovaní energie a hmoty vo vesmíre. Nič sa neničí, nič sa nevytvára iba sa všetko mení. Každá zmena je krokom vpred, z hľadiska nášho času.

Čas je zmena a zmena je pohyb a pohyb je základom života. Ak sa raz vesmírna hmota nahustí do jedného bodu, bude v ňom tak tesne, že sa zastavia všetky pohyby a zastaví sa aj čas. Systém bez pohybu je zdanlivo stabilný, ale tento zahustený bod nie. Bude stačiť len slovo a všetko sa začne znova veľkým treskom.

Vraj, možno, ale na tom už nezáleží...

(127172)

Audio paradoxy

Cez Vianoce bolo viac času na sledovanie televízie, na jej hodnotenie. Možno máme zlý TV prijímač, aj keď má len 10 rokov, ale niekedy nie som spokojný s kvalitou zvuku. Nie vždy, len pri niektorých filmoch, ale hlavne pri seriáloch. Novodobé seriály priniesli so sebou taký zvláštny jav, ktorý sa spočiatku zdal byť inovatívny, ale čo je veľa, to je príliš.

V prvom rade ide o "zcivilnenie" hereckého prejavu v seriáloch, keď akože prehnane "prirodzená" reč občas pôsobí, ako by sa hercom nechcelo a spôsobuje to nezrozumiteľnosť. V druhom rade, keď tú reč podfarbia, trocha samoúčelne, hudbou, nezrozumiteľnosť ešte stúpa. Niekedy je ten hudobný "podmaz" naozaj rušivý. Problém je možno aj v pomere "vybudenia" mikrofónov a hudby, či ruchu pozadia.

Pre schopného zvukára by to mala byť alfa a omega, ale to sa dnes akosi nenosí. Určité náznaky zlepšenia som však už zachytil. Problém hlasitosti je zrejmý aj v kinách. Gaučový televízny divák z paneláku si čoskoro uvedomí akúsi nepohodu z príliš hlasitého zvuku. A možno ani nevie, prečo je taký ohučaný, keď vyjde z kina. No ale povedzte niečo premietačovi...

Do istej miery túto situáciu chápem, lebo viem, že kedysi v začiatkoch Hi-Fi hnutia a amatérskych konštrukcií zvukovej techniky sme sa predbiehali v tom, kto má silnejší zosilňovač a výkonnejšie reprosústavy. Vtedy sa však ešte snažili (amatérski) zvukári aj o to "hi-fi", teda o kvalitu reprodukcie. Vývoj smeroval neúprosne k veľkým ohučaným koncertom a to sa prenieslo do celej audiovizuálnej tvorby. Hádam by bolo načase hľadať cestu k inej kvalite aj vo zvukovej sfére.    



(127040)

Internet

Podľa niekoho je to to najhoršie, čo ľudia vymysleli (to tvrdia hlavne tí, ktorí ho nepoužívajú). Faktom však je, že internet je sila, ktorá ľudí spojila do jedného sveta. Otázne je len, ako sa s tým ľudstvo vyrovná.  Všetko je tu dovolené, všetko tu je. Zatiaľ. Pravdou je, že už sa nejaký čas ozývajú hlasy, že ľudí tu treba kontrolovať, nebodaj strážiť, sledovať a trestať za sledovanie niektorých stránok. Zažili sme to už, v trochu inej podobe, ale ako sa hovorí, aj demokracia musí niekam smerovať...

Nemyslím si, že internet je zlo nad všetkými zlami, možno práve opak tohto tvrdenia je pravdou. Keby pravda objektívne existovala. Všetko je relatívne, ale hovorí sa, že kedysi, keď Afričania uvideli belocha na bicykli, smiali sa mu, že je lenivý. A kde sme už dnes? Málokto chodí pešo, ak tak na turistiku. Niektorí opäť vyťahujú bicykle. Stal sa z nás človek sedavý... Sedíme najviac pri monitore počítača (ako kto...).

Sedenie s internetom má aj jednu veľkú výhodu. Ľudia sedia doma a nemusia cestovať po svete aby spoznali ďaleké kraje. Lebo diaľky lákajú a potom je nebo ukrižované nespočetnými viditeľnými aj neviditeľnými kondenzačnými čiarami. Sedenie má aj tu svoju logiku, v lietadle sa nedá bicyklovať, teda sedíme len tak a sem tam niečo zjeme. Strašidelné je, že lietať by chceli všetci, napriek tomu, že všetko majú doma na stole, či v "lone" na monitore.

Lietanie a cestovanie vo vzduchovej vrstve sveta (ale aj na zemi v autách) požiera veľa energie, spotrebováva množstvo kyslíka a premieňa ho na skleníkové plyny. To isté platí aj o raketách, ktorými sa lieta mimo našej atmosféry. Plytváme energiou, ktorú máme tu na zemi. Kedysi niekto vymyslel pojem "trvale udržateľný rozvoj". To sme si zmenili za trvalý rast a konzum. Zachráni nás jedine ten zlý internet.

125695

Za Čiarou

Tak už som teda za Čiarou. Nehovorím, že je to zlý film, ale ani zázrak to nie je. Je to úplne normálny napínavý príbeh a či sa v ňom niečo skrýva, to vôbec nie je dôležité. Pre slovenského diváka možno, lebo mnoho ľudí je chorobne závislých na politike s negatívnymi prvkami. Tento film však v žiadnom prípade nie je o politike (a preto je úspešný, ale hlavne pre marketingovú prípravu potenciálnych záujemcov). Politika je v pozadí každého príbehu, inak to nejde. 

Film Čiara je dobre zahraný, aj natočený a zostrihaný. Je to o čistom pašeráctve na dvoch stranách hranice a o mafiánskych praktikách a tak trochu aj o korupcii strážcov hranice v danom mieste a čase. Nie je to o tom, ako sa žije na východe, toto je tak malý výsek z normálneho života na našom "ďalekom východe", že sa to absolútne nedá zovšeobecňovať. Z hereckých výkonov a zo stvárnenia príbehu som mal skôr dojem, že to všetko sa odohralo v Bratislave medzi Bratislavčanmi.

 :) 

Inak dobrý...

Namiesto titulnej informácie o tvorcoch filmu:  http://www.ciara.sk/

(125540)

Som vážny, teda som

Bolo by načase vrátiť sa do reality, zamyslieť sa nad aktualitami verejného života, lebo neradno chvíľu postáť, blíži sa doba, keď bude platiť znova to staré "nerudovské": "Kdo chvíli stál, už stojí opodál". Tak mi prišla na um taká zbytočná myšlienka, odtrhnutá od reality - zamyslel som sa nad obrazmi svätých. Videl som ich už dosť, ale nepamätám sa, že by sa niektorý svätec usmieval. Ani usmievavé sochy svätých som nevidel.

Možno je to preto, že byť svätým je vážna vec a pri vzývaní Boha je radno byť vážny, alebo s výrazom duchovna, veď u svätcov ide vždy o ich duchovný život.

Vážnych ľudí dnes ľud nemá rád. Kto nie je šašo, nie je celebritou, a preto dnes nemáme svätých. Skúšam si spomenúť na sochy pohanských bohov, alebo iné antické sochy a tiež sa tam smiech nevyskytuje. Smiech je asi vo výtvarnom umení považovaný za niečo neľudské, napriek tomu, že vraj práve smiech nás oddeľuje od zvierat. Takže, keďže sme vážni, nič nás od nich neoddeľuje, sme na jednej lodi Zem.

"125 341"

Dýnom (s) Dánom

Je to zvláštne, práve som dočítal knihu, ktorú napísal Dominik Dán ako svoju 14. detektívku. V tomto roku vydal svoju 23. knihu. "Na podpätkoch" už u mňa ležala dosť dlho, až teraz som nabral odvahu zahĺbiť sa do Dánovej detektívnej "latiny". Keď som prvýkrát uvidel Dánove knihy na poličke malého kníhkupectva, bolo ich tam najmenej 11, dostal som strach, a až neskôr som si náhodne vybral túto.

Dominik Dán je úspešný autor, ale pri výbere kníh sa riadim inými kritériami, najradšej mám také, ktoré majú svoju osobitnú históriu nadobúdania. Výber je dôležitým základom úspechu. Detektívka je oddychovým žánrom a ja žánre rád striedam. Nedávno som objavil nového autora detektívok, vraj je to tiež bývalý kriminalista (a bývalý Dánov kolega) Václav Neuer, ktorý na mňa zapôsobil sviežim dojmom ("Vražda s pridanou hodnotou"), ale poďme radšej k "lodičkám" s vysokým podpätkom u Dána.

Človek si niektoré veci všimne až dodatočne, tak som sa po prečítaní vrátil k úvodnému citátu o tom, že "žena je pôvodcom činu" (Vergílius). Teraz mi je to už jasné a keby som si to bol lepšie všimol, odhalil by som páchateľa o pár desiatok strán skôr. Nakoniec, aj názov knihy vrhá tieň na ženy...

Asi do polovice knihy je to celkom príjemné oddychové čítanie. Viac-menej píše o spoločenskom živote a konverzácii policajtov na krajskom oddelení vrážd, menej o samotnom pátraní po zločincoch. Ten spoločenský aj "rodinný" život postáv je však aj sám o sebe dosť zaujímavý.

Špeciálnu "policajne-úradnícku" konverzáciu spomínam preto, že autor si nedáva pred ústa (pred klávesnicu) servítku, aby odfiltroval výrazové hrubosti, a preto jeho opisovanie rečí policajtov pôsobí veľmi realistickým dojmom. Aspoň si to myslím, lebo som tam ešte nikdy nebol. Nie je to však násilné, zapadá to do atmosféry daného prostredia veľmi dobre.

Už si pomaly zvykám, že v takýchto knihách a vôbec v dnešnej literatúre sa ťažko hľadá niečo "krásne". Spisovatelia sa snažia priblížiť aj jazykom knihy priemerným čitateľským masám. Potom si môžeme oprávnene klásť otázku: o čo vlastne v literatúre ide?

Zase som odbočil z Nášho mesta, v ktorom sa dej detektívky odohráva. V čitateľskej recenzii by som nemal prezradiť pointu, teda záver príbehu, ak tam nejaký vôbec je. Musím priznať, že tento záver bol na detektívku dosť netypický, nikto nebol potrestaný za zločiny, okrem dvoch nevinných. Mafie a zločinci s bielymi goliermi (či s vysokými opätkami) ostávajú v pokoji. Možno ich v pokračovaní priviedol Dominik Dán pred sudcu a pridelil im aj spravodlivý trest.

Tak som už všetko povedal, záverom len toľko, že je to celkom slušné čítanie na dlhé chvíle, keď človek nečaká bohvie čo. Autor aj tu zrejme zužitkoval svoje príbehové skúsenosti z praxe a uplatnil svoju spisovateľskú rutinu.

Dominik Dán, Na podpätkoch, Slovart, 2011

Niečo viac o obsahu knihy (z iného uhla) nájdete tu.
______
(124476) 
{984}

   

Na margo podnetov

Bez komentára (02 júna 2011)
   Väčšina ľudí (a niekedy aj autorov) na internete asi nevie, čo je to komentár. Komentár je publicistický útvar, ktorý sa podobá správe, ale dopĺňa ju o osobné hodnotenie a o starostlivo zdôvodnené závery. Môže byť aj diskusia k článkom na internete komentárom? Mohla by byť, keby bola k danej téme. Ako však hodnotiť neúčasť v diskusii? Hovorí sa, že mlčať je zlato. Aj mlčanie je názor vyjadrujúci vzdialenosť od témy, nesúhlas, či nezáujem a nezaujatie. Mlčanie sa však nedá kvantifikovať... Pravdou je, že bez slov sa nedostaneme do (názorového) konfliktu.

Prečo? (14 novembra 2011)
   Prečo majú Apolón, Venuša a veľa iných božstiev rôzne tváre a rôzne telá? Asi preto, lebo ich stvorili rozdielni umelci. Áno, aj. Aj preto, lebo za každým Apolónom aj za každou Venušou je iný živý človek danej doby...
http://listverse.com/miscellaneous/top-10-color-classical-reproductions/
http://dardel.info/museum/Museum4.html

Varíme podľa internetu (02 augusta 2013)
   Všetky kuchárske knihy starých materí blednú pri internetových vyhľadávačoch. Nielen televízie, ale aj internet je plný varenia a receptov od výmyslu sveta.

Obrazy (02 augusta 2013)
   Bolo by načase, vrátiť sa do reality, zamyslieť sa nad aktualitami verejného života. Tak mi prišla na um taká zbytočná myšlienka, čiastočne odtrhnutá od reality - zamyslel som sa nad obrazmi svätých. Videl som ich už veľa, ale nepamätám sa, že by sa na niektorom obraze niektorý svätec usmieval. Ani usmievavé sochy svätých som nevidel. Možno je to preto, že byť svätým je vážna vec a pri vzývaní Boha je radno byť vážnym, alebo mať výraz duchovna v obličaji, veď u svätcov ide vždy o ich duchovný svet.
   Skúšam si spomenúť na sochy pohanských bohov, alebo iné antické sochy, tiež sa tam smiech nevyskytuje. Smiech je zrejme v tomto umení považovaný za niečo neľudské, napriek tomu, že vraj práve smiech nás oddeľuje od zvierat.

Ľudová demokracia (18 augusta 2013)
   Československá socialistická republika (ČSSR) tu bola od 11. júla 1960 do 28. marca 1990. V novinách, vtedy v šesťdesiatom písali o tom, ako prezident a prvý tajomník Antonín Novotný vyhlásil, že už sme vyriešili bytový problém a dobudovali sme socializmus. V roku 1990 sa názov republiky na krátky čas, po "pomlčkovej vojne" zmenil na Česko-Slovenská republika a potom na Česká a Slovenská Federatívna Republika rozpadla z vôle ľudu (prostredníctvom jeho zástupcov).
   Vznik Československa bol vyvrcholením úsilia o spojenie Čechov a Slovákov v jednom štáte. Hranice ČSR stanovila Parížska mierová konferencia a potvrdili ich medzinárodné dohody podpísané v rokoch 1919-20. Od počiatku bol zdôrazňovaný demokratický charakter štátu, so slobodou tlače, zhromažďovania a s ďalšími demokratickými vymoženosťami. Boli zrušené šľachtické tituly...

Na úvod pokračovania (04 januára 2014)
   Život človeka začína len raz, preto žiaden iný úvod už nemá taký význam, ako ten jedinečný. Každý ďalší začiatok je len pokračovaním iného. Je to jedno veľké divadelné predstavenie, jedna literárna séria. Na začiatku máme najviac energie a optimizmu. Všetko je však relatívne.

Uzly (21 júla 2014)
   Uzol je perfektný vynález ľudstva. Bez uzlov by sa technický pokrok nepohol z miesta. Viažeme ich denne na topánkach, horolezci pri lezení a na nich a na karabínkach visí ich život. Známy je aj námornícky uzol. Možno však máme na topánkach suchý zips a uzly i mašličky sme už poslali do histórie. Suchý zips je ďalším dôsledkom ľudskej lenivosti, tak ako každý dobrý vynález. Zaväzovať uzly je stále dobré vedieť. Niekedy je však dôležitejšie rozuzlovanie.
   Moderná doba nám priniesla aj množstvo nechcených uzlov na kábloch nabíjačiek. K mobilom, k fotoaparátom, k počítačom a k iným zariadeniam. Výrobcovia mobilov vymýšľajú ku každému typu inú nabíjačku. Skúste si spočítať, koľko nabíjačiek, USB káblov a iných šnúr máte doma. Vedci a technici však už pracujú na zjednotení nabíjačiek a na ich bezdrôtovom pripájaní. Svitá nám na menej zauzlované časy. Niekedy sa však zauzlia aj ľudské vzťahy a niekedy až do podoby gordického uzla preferujúceho rázny rez.

A predsa sa točí (27 augusta 2014)
   A predsa sa točí tá stará, až staroveká myšlienka. Stále je tu a dnes ma oslovila prostredníctvom bicyklovej reťaze. Mám starý bicykel, dožil sa už 45 rokov, zodral niekoľko plášťov a trochu viac duší, ale reťaz má stále originálnu a prevody sa stále ešte točia. Nie je to jediné, čo sa stále točí. Točí sa pivo, aj keď už do krčmy nechodím často. Točia sa na Slovensku filmy, aj keď sa chvíľu zdalo, že to niekde škrípe, predsa sa točí.

Dialóg prostredníctvom monológu (18 februára 2015)
   Zhoda  názoru môže byť na smiech ale aj na údenáče.

Nevesta hôľ (24 októbra 2015)
   Keď mi povedali, že to predstavenie trvá tri hodiny, trochu som sa obával, či to nebude nuda. Nebola.

Moja mama varí lepšie (07 februára 2016)
   Veru tak, ale nemám to z televízie. Povedala mi to naša trojročná pravnučka.

Objavili nové galaxie (12 februára 2016)
   Ďaleko...

Slovo robí človeka (29 apríla 2016)
   Na prvý pohľad robia človeka šaty, na prvé počutie slová. Stáva sa však, že obdivujeme človeka, ale len do chvíle kým neotvorí ústa. Na internete, na blogoch a tzv. sociálnych sietiach platí to druhé, teda bernou mincou sú slová. Slová tu zvyčajne predstavujú myšlienky, alebo len suché informácie, teda fakty a v druhom pláne (niekedy aj v prvom) tvoria obraz autora, vykresľujú jeho duševné obzory a charakter.
   Písanie je niečo podobné ako striptíz, lebo odhaľuje autorské myslenie. Stáva sa, že niekto sa odhalí veľmi rýchlo a ľahko, čím môže získať, ale aj stratiť sympatie. Človeka, aj na internete, niekedy možno prirovnávať k zvieracím druhom, resp. k tomu, aký charakter sme im v našich bájkach nadelili. Sova je múdra, vlk je "vlčí", hyena, šakal a sup sú mrchožrúti.
   V prírode je všetko vyvážené, vzájomne užitočné, aj keď sa navzájom zvieratá požierajú, existujú spoločne. Nejako inak je to (malo by byť) medzi nami. Radi stretneme človeka, hoci aj každý deň aspoň raz. Bohužiaľ, vo vypätých situáciách sa medzi nami na internete objavujú aj mrchožrúti

Snívať (28 júla 2016)
   Snívanie je pre človeka ako odvrátená strana Mesiaca pre pozemšťana. Je tam svet, ktorý existuje, ale nikdy ho neuvidíme na vlastné oči. Kto sa bojí lietať, či plaviť sa loďou do ďalekých miest, môže len snívať o Austrálii a iných protinožcoch, či o Američanoch.

Rubrika: za všetky drobné...
[123372]

Slivkový lekvár

Ani neviem ako a už varím slivkový lekvár. Pozbieral som opadané slivky. Bolo ich presne 4 kg. Na slivovicu málo, ale aj lekvár sa v zime hodí. Napríklad na palacinky, ale tie radšej nespomínať, lebo práve dnes sme ich mali na obed ako hlavný chod. Palacinky mi vždy pripomenú ten chutný Anderov vtip o tom, ako varil palacinky a Piťo mu ich stačil jesť. Až po tú poslednú, keď zahlásil, že na prvej už sedí.

Viem, že sa to nehodí do vážneho textu taký odvážny vtip, ale ja som to nevymyslel, to Ander. Mal by som radšej písať o uhorkovom šaláte, do ktorého aktuálne pridávame 9 percentný ocot značky KISKO, ale ten bol včera ku francúzskym zemiakom. Nechcem tým naznačiť, že je tu letná uhorková sezóna, lebo sa dejú veci ktoré by sa nemali diať. Médiá sa naozaj nemôžu sťažovať, že by nemali o čom plácať.

Je mi smutno z toho, čo sa udialo v posledných dňoch. Analytici zo všetkých strán to už rozobrali na drobné aj strategické dosahy. Prekvapilo ma, ako bol hodnotený turecký prevrat. Najprv, takmer jednoznačne, že to si zorganizoval sám prezident, len mi bolo podozrivé, že "analytici" známych kvalít z hlavného prúdu to tvrdili takmer s istotou. Spozornel som, lebo to naoko nebolo v súlade s oficiálnymi postojmi.

Kedysi jeden môj kolega hovorieval, že čo napíše Pravda nie je pravda a ani opak nie je pravdou. Podobné je to dnes s niektorými "analytikmi", u ktorých je niekedy opak pravdou, ale neraz ani ten. 

[123247]