Sny, realita a vnímanie sveta

O snoch i o snívaní bolo už popísaných veľa listov papiera, vytvarovaných veľa bytov na disketách, HD, alebo na CD či DVD, preto ak si myslíte, že toto bude nosenie dreva do lesa, nečítajte...

Včera sa mi podarilo zdriemnuť na pol hodinu, po obede, v obývačke na gauči a prebudil ma zvláštny sen, spojený s realitou. V mojom sne buchli železné dvierka, to ma zobudilo a ten zvuk bol súčasne aj reálny - buchli dvierka na neďalekej bráničke.

Bolo to naozajstné spojenie sna s realitou. Môj sen o zatvárajúcej sa bráničke sa odohral o zlomok sekundy skôr, ako sa udalosť naozaj stala. Je to prvý dokázaný prípad predvídania budúcnosti? Ale vážne, som skeptik a hľadám aj iné možné vysvetlenia, napríklad...

1. bránička, keď sa v realite zatvára, jej pánty vydávajú "nemastený" zvuk, ktorý má iste aj zložku v oblasti ultrazvuku. Moje ucho (telo) zaregistrovalo ten zvuk a príslušné výkladové centrum mozgu mu priradilo obraz škrípajúcich dvierok s následným buchnutím... Na buchnutie som sa zobudil s obrazom sna, ktorý sa presne zhodoval s realitou...
2. Buchli dvierka, na čo som sa zobudil a príslušné výkladové centrum mozgu tomu zvuku priradilo obraz zatvárajúcich sa dvierkach, ale preto, že som v tom momente ešte spal, udalosť zaradilo do sféry sna so spätnou platnosťou... Udalosti vo sne majú iný priebeh času, dokonca nemusia mať vôbec časový priebeh, vyskytnú sa v okamihu, keď dostaneme signál z podvedomia do vedomia..
   

Podobný prípad sa mi stal raz na pracovnej ceste, bolo to školenie o CAD, niekde v Čechách. Ubytovaný som bol v hoteli spolu s kolegom na dvojposteľovej izbe. On sa večer zúčastnil nejakej akcie, ja som spal. Snívalo sa mi, že chrápem a že ma niekto budí..... A bol to fakt, naozaj som chrápal a naozaj ma kolega budil.... :) (ale tváril som sa aj naďalej, že spím...).

To bol historicky prvý prípad (pokiaľ som informovaný), že spiaci človek počuje svoje vlastné chrápanie... O výklade snov sú popísané snáre, ale ja nechcem vedieť, ako niekto vykladá moje sny. Ja si ich aj tak vyložím podľa svojho.

Napríklad sen, ktorý by mal znamenať niečo zlé, si vyložím presne naopak, pomyslím si, že to bude znamenať šťastie a sen, ktorý by mal znamenať niečo dobré, príjemné, si vyložím, nie naopak, ale... ale rovnako presne tak, že to znamená niečo dobré...

U mňa je to tak, aj s poverčivosťou... Všeobecne sa chápe prebehnutie čiernej mačky ako nešťastie, u mňa naopak, je to dobré znamenie.. alebo ak niečo zabudnem a musím sa vrátiť, v tej chvíli si uvedomím, že je to dobré znamenie a vyhol som sa tým niečomu zlému... Pre mňa vlastne neexistujú zlé znamenia, iba dobré...:)

Tak, tak, je to v pohľade na svet...



Na záver myšlienka z webu:

Vidí veci a pýta sa: "Prečo ?". Ale ja snívam o veciach nevídaných a pýtam sa : "Prečo nie?".

A kto sa chce úplne zapliesť do neskutočna, tak tu.

Slovenské rádiá

Niekedy sa zabávam sám, veď ani to nie je na zahodenie. Pri cestovaní autom, počúvam hudbu, ale už nenastavujem rádiá do predvoľby, jednoducho preladím ďalej, ak ma omrzia hoci aj jemné melódie. Nemám žiadne slovenské rádio, ktoré by som nejako zvlášť preferoval, alebo ignoroval.

Často prepínam celý rozsah a nenachádzam tú vhodnú hudbu pre (môj) daný okamih, tak ma to priviedlo k zisteniu, že v celom rozsahu som ešte ani raz nenatrafil na vážnu hudbu a niekedy by padla na úrodnú pôdu. Viem, že sa to dá riešiť CD, alebo kazetou, ale rádio je jednoduchšie.

Privítal by som takú dohodu všetkých slovenských rádií (celoplošných máme skoro 12), v ktorej by sa zaviazali na hranie vážnej hudby, každé rádio jednu pol hodinu raz za 12 hodín, tak aby sa striedali a potom znova. Bola by to štafeta, za ktorú by som bol vďačný a možno nielen ja. Tá hudba by znela éterom nepretržite.

V najlepšom...

V najlepšom treba prestať, len treba vedieť, kedy je to najlepšie... Vždy predsa môže byť lepšie, ale skoro vždy môže byť aj horšie. Toto pravidlo iste neplatí v istých intímnych situáciách, lebo prestať, keď sa blíži to najlepšie je niekedy takmer nemožné... Takmer nemožné...

Sú situácie, ktoré sú takmer, ale vždy je ešte kúsok, ktorý je o niečo viac. Je to podobné predstave nekonečnosti... Nedávno som čítal podnetnú úvahu o nekonečnosti. Bolo to okrem iného aj o koľajniciach, ktoré sa zbiehajú v nekonečnu. Koľajnice sú názorným príkladom toho, že nekonečno existuje. Že kde? No predsa v nekonečnu...

Keby boli tie koľajnice nekonečne dlhé, určite by sa stretli, otázka je, kedy? Na tú otázku je tiež celkom priliehavá odpoveď - stretnú sa vo večnosti. Večnosť je taká časová obdoba nekonečnosti. Nie vždy sa jej pre svoju nedočkavosť dočkáme. Napríklad sme sa nedočkali nekonečného naplnenia hesla "Zo Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak". A budú ešte ďalšie podobné, ale verme, že sa tiež skončia v reálnom čase.

Poznám ešte dve ďalšie kúzelné slovíčka - nikdy a vždy. Sú v absolútnom vyjadrení krajné hodnoty, maximum a minimum... Nikdy nehovor nikdy, múdrosť vyjadrujúca pesimizmus, i presvedčenie zároveň, že náš osud nie je presne vopred určený (našťastie). Nikdy vlastne ani neexistuje... Kedy by mohlo existovať? Nikdy iba nikdy. Nikdy nie je, alebo nie je nikdy?

Opakom nikdy je vždy. Vždy je nejaká možnosť voľby. Vždy existujú najmenej dve možnosti, o tom sa narozprával Jozef Švejk, keď rozoberal princíp dvoch možností...

Vždy sa dá niečo neurobiť, len či sa vždy dá niečo určité aj urobiť? Trochu by som pochyboval, lebo práve teraz by som chcel urobiť dieru do sveta touto úvahou, ale nedá sa. Podobných hlúpostí už bolo napísaných na tisíce, ba čo, možno milióny, v histórii nášho písomníctva...

Tak radšej končím aj keď nie som v najlepšom (ktovie, možno najlepšie už bolo), hoci aj bez odpovede na večnú otázku Prečo?

Majte sa pekne,
preto lebo...

:)

Perníkové srdiečka

Nedeľné odpoludnie na hrade, kde sa práve konali rytierske hry, ukážky sokoliarstva a mnoho iných atrakcií. Vyzeralo to ako na púti, plno ľudí, plné parkoviská. Prešli sme popri stánkoch s nádhernou keramikou, pokochali sme sa perníkovými srdiečkami, chutne malé, iba za dvacku, zdobené rôznymi ornamentmi, ručná práca, každý kus originál..

Originálne boli aj srdiečka, také odzadu - s tangáčmi... len zahryznúť... Presadzuje sa moderna v ľudovom umení...

Na hrade sme sa dlho nezdržali, máme ho dostatočne preskúmaný, posedeli sme si na letových predvádzaniach sokoliarov. Boli správni tí vtáci len mi trochu vadilo, keď občas po pristátí odvisli za nohu dolu hlavou. Ťažko povedať, čo si o tom myslia, ale čo sa týka stravy, asi sú spokojní. A kde je ich domov? Tam kde sa človek (vták) cíti dobre...

Od dojmov sme vyhladli, v reštaurácii sme si sadli na voľné miesto k mladej mamičke s dcérou a synom. Malá druháčka si dávala cesnačku, ktorá pekne zaváňala, až mi krútilo nos a zbiehali sa mi slinky. Zaželal som jej dobrú chuť a ona si na oplátku pustila na špacír svoju detskú pusu.. Bola to príjemná konverzácia, za chvíľu sme o nej vedeli všetko... že má dve mamy (toto je jej nevlastná) a má aj dvoch otcov... Priznám sa, na mňa boli tie jej rodinné vzťahy príliš zložité, hlavne, že ona je v tom doma...

Mama, teda tá nevlastná sa len usmievala na reči svojej malej mudrlantky. Kým dojedla polievku, vedeli sme, že sa volá Viky, že jej otec je Maďar aj o tom, aké má záľuby... Dozvedeli sme sa, že v škole má len kamarátky, nie kamarátov, lebo chlapci sa radi bijú. Viky vie pekne žmurkať... najprv pravým okom (to ju naučil otec) lebo je praváčka, potom aj ľavým a oboma tiež (to predsa vie každý). Chlapci jej generácie sa musia mať na pozore...

Čo, to objasnila aj mama, takže sme sa dozvedeli časť jej CV... Kým sme dojedli bryndzové halušky a dopili kofolu, mali sme príbeh na pekný román. Mám rád takéto improvizované, neformálne bezprostredné rozhovory a zvlášť deti sú tak úprimné, že môžete veriť všetkému, čo vám povedia, hlavne dievčatá... až kým nevyrastú a nenaučia sa klamať... samozrejme nie všetky... :) a my im uveríme...

Merci...

Niektoré dni sú tak významné, že nie je možné nazvať ich inak ako sviatkom. Včera bol taký deň, keď som mohol stráviť večer vo virtuálnej sieni Kitara, Sapporo Concert Hall v objatí organovej hudby, v podaní Moniky Melcovej a Juan Maria Pedrero.

Bol to zážitok, napriek pohodliu domova a určite si ho zopakujem, vždy vo chvíľach s potrebou dobitia bateriek...

Merci Monica... Merci Juan.