Medzi nami sliepkami

U germy som povedal, že sa mi už nechce, ale predsa začínam o tom, ako som dnes "rozkotkodákal" kohúta.

Bolo to tak, že som sa dostal do blízkosti kurína, kde bola kvočka s malými kuriatkami. Boli milé, aj kvočka, ako im dohovárala, kde majú zobnúť, kde majú hrabať a na čo si dávať bacha. Aj na mňa ich upozornila, mama starostlivá, keď som sa s makrom priblížil viac, ako jej bolo milé.

Zo susedného výbehu to pozorovali ostatné sliepky so svojim pašom kohútom, ktorý sa medzi nimi natriasal ako naozajstný mameluk. Na sliepky som si kedysi nacvičil kus ich reči, také to uspokojivé slepačie zavrávanie, kóótkotkokodák..., celkom to zaberá, niekedy sa dajú so mnou do reči. .. :)

Mám nacvičenú aj ďalšiu pasáž z ich reči, je to zvolávanie kolegýň, keď jedna vyhrabe červíka, alebo nájde zrno... Aj kohút tak privoláva sliepky, keď sa mu nechce behať, tvári sa, ako by našiel riadny kus žvanca, sliepky pribehnú ako na povel a kohút si len vyberie tú pravú, alebo tú, ktorá je na rade, lebo medzi sliepkami vládne rovnoprávnosť odjakživa a aj vajcia musia znášať všetky rovnako.

Tak som na tie dnešné sliepky použil najprv upokojujúcu reč, potom som im naznačil, že som našiel zrno... Zamieril som na ne foťák a to kohúta popudilo, vyskočil na strechu kurína a začal kikiríkať o sto šesť. Asi nemá rád konkurenciu... Skočil medzi sliepky a tie, nevernice, začali opäť poslušne pobehovať za ním.

Kohút dosiahol svoje, mne neostalo nič iné, len si ho zvečniť a odísť z kurína ako porazený... Darmo je, nestačí poznať slepačiu reč, treba aj vedieť, kedy čo povedať v slepačej spoločnosti, aby sa kohúti neurážali.

.....

Želám pracujúcim príjemný štart do nového týždňa...

Bezpečná práca

Dnes je deň detí, v práci sme mali sviatočne pracovný deň. Od svojho vzdialeného nadnárodného majiteľa dostalo osadenstvo firmy ďalšiu plaketu za celý rok 2006 bez nehody a úrazu. Uznajte, že to stojí za zmienku... Náš vysoký predstaviteľ svoj príhovor skončil slovami: ...želám vám, aby ste aj v tomto roku pracovali stále bezpečnejšie a bezpečnejšie... aspoň tak, ako rastie náš profit z vašej práce...

Nebudem pokračovať v socialistickom duchu, aj keď súťaže v bezpečnosti práce sa robili aj vtedy a ja uznávam, že bezpečnosť je v práci prvoradá... vraj niet takej práce, ktorá by sa nedala vykonávať bezpečne. A mnoho ďalších hesiel o bezpečnosti denne čítam na menších, väčších aj najväčších transparentoch po fabrike.

Ako som už raz niekde povedal, som skeptik, aj keď s pozitívnym myslením, tak som sa dnes zamyslel nad tým, ako je možné stupňovať slovo bezpečný? Ak je napríklad sex bezpečný, môže byť ešte bezpečnejší? Najbezpečnejší je asi platonický, alebo ako sa dnes hovorí, virtuálny... Ale nechajme erotické vtipy, poďme k práci, aj keď je piatok..

Ak práca môže byť bezpečnejšia, to znamená, že tá predtým bola menej bezpečná, teda nie celkom bezpečná, a možno aj nebezpečná.. No keby tá práca nebola nebezpečná, asi by sa otázkou bezpečnosti nebolo treba vôbec zaoberať, to je jasné.

Najbezpečnejšie je asi nepracovať, len potom nie sú koláče, iba vysoká bezpečnosť presne podľa hesla, kto nič nerobí, ten nič nepokazí...

Goya's Ghosts

Goyove prízraky - do kina ma priviedlo odporúčanie mojej dcéry a som rád, že som ju poslúchol, ani nie tak pre krásu, alebo pohodu pri sledovaní filmu, ale pre silu výpovede a drsnú pravdepodobnosť zobrazenia doby z dávnej (vlastne ani nie tak dávnej) minulosti Európy (1792) - v časoch politickej nestability a veľkých historických zmien...

Ako sa to pozná, v danej dobe, že práve prebiehajú historické zmeny? Politické nepokoje, to máme v živej pamäti a zažívame to takmer v pravidelných intervaloch, historické zmeny sa vlečú, až príde k zlomu v podobe násilia, revolúcií a vojen.

Doba španielskej inkvizície, vpádu Napoleona i jeho porážky Angličanmi dáva možnosť vyniknúť silným mužom, karieristom ktorí bezohľadne obracajú kabát podľa vetra. Povedal by som, nič nové pod slnkom, ale ten hrozný príklad z filmového príbehu Miloša Formana je poučný.

Je dobré vedieť, ako veci v historických zlomových časoch prebiehajú, poznať ich mechanizmy a spoznávať včas ľudí, ktorí si menia ideológiu a presvedčenie na počkanie, pre svoj vlastný prospech... Pravdu povediac, neverím tomu, že ľudia, alebo ľudstvo sa poučia.

Princípy ostávajú nezmenené, menia sa iba dostupné prostriedky, aj politický boj, aj krágľovanie aj korupcia, aj zneužitie moci to všetko nadobúda nové a nové formy, ale podstata sa nemení... Keby som mal povedať, ako že nechcem, čo týmto filmom Forman chcel povedať, povedal by som asi toto.

_______________________________________________________________________
Réžia: Miloš Forman, scenár: Jean-Claude Carriére a Miloš Forman, hudba: Varhan Orchestrovič Bauer
Hrajú: Natalie Portman, Javier Bardem, Stellan Skarsgård, Randy Quaid

Tunel

Dnes som mal obrovské šťastie, motal som sa okolo tunela s takým silným svetlom na konci a ani som o tom nevedel, až neskôr v práci som si uvedomil, ako ľahko som mohol do toho tunela vojsť... Uvoľnená páka pod autom...

Jazda diaľnicou, bolo obrovským šťastím, že sa to nestalo tam a vtedy... Zaisťovacia skrutka zrejme vypadla asi v polceste na diaľnici, myslel som, že je to kamienok vymrštený z auta predo mnou, bol to taký zvuk.

S uvoľnenou pákou som prešiel bez problémov, až na koniec mesta, kde som sa rozhodol zastaviť na malý nákup. Výborné rozhodnutie, inak som mohol minimálne ostať trčať kdekoľvek na ďalšej ceste. Po nákupe, pri cúvaní predný koniec páky spadol na zem...

Provizórna oprava trvala zhruba hodinu, neďaleko je rýchloservis, technik prišiel so zdvihákom, vliezol pod auto, v daždi, nasadil páku na svoje miesto a zaistil ju skrutkou. V servise potom na zdviháku opravu dokončil a mohol som pokračovať v jazde...

Príčina? Včera som si dal vymeniť opotrebené kĺby páky radenia. Pri spätnej montáži technik nedotiahol zaisťovaciu skrutku...

Ja som sa náhodou znovu narodil...

Času je málo...

Je mi fajn, som pozitívne naladený, oblak dobrej nálady mi visí nad hlavou (na vlásku) len padnúť a padnúť. V tomto kúte ťukám do klávesnice, v kúte oproti mi hrajú Dríšľakoviny cigánsku muziku. Čo viac by som mohol chcieť.?

U Silviah je (pekný) nový článok o mini-búrke, ktorá prešla aj nad mojou hlavou. Aká bola krátka, tak bola bujará. Keď som v daždi, prikrčený kráčal z garáže do najbližšej krčmy schovať sa, krčil som sa viac ako obvykle, lebo hromy a blesky sa naháňali tesne nad strechami, mal som taký pocit.

Keď som už popíjal pivko, na otvorenej terase, s plechovou strechou, už som sa nebál (veď ani štamgasti okolo sa nebáli), nebadane som pohľadom skontroloval uzemnenie trámov a stĺpov, všetko bolo ako má byť, tak mi pivo chutilo... To bolo včera.

Dnes sa nemám čím chváliť (preto píšem o včerajšku). Dnes sa tak trochu hanbím, lebo som sa zabudol v robote... Tak som sa zahĺbil do práce (aj to sa mi stáva), že som prestal vnímať čas. Čo už s časom, aj bez neho sa človek niekedy zaobíde. Niekedy je okamih večnosťou, inokedy večnosť okamihom.

Aha, teraz sledujem čas - už píšem 22 minút... som zvedavý, za aký čas ste sa dočítali až sem, a či vôbec?... To nie je výzva ku komentárom, beztak si už zvykám na život bez nich... ja viem, práca je prvoradá a času je málo... Tak si hovorím, dnes večer s básnikom

Ešte môžeme | Piť čaj v tichu večera | a oheň v krbe kŕmiť | hoci aj vodou... | Na nohách nás hrejú | štrikované papuče.......

(Štefan Chrappa: Na obojku, Limerick, 2001)