Medzi nami sliepkami

U germy som povedal, že sa mi už nechce, ale predsa začínam o tom, ako som dnes "rozkotkodákal" kohúta.

Bolo to tak, že som sa dostal do blízkosti kurína, kde bola kvočka s malými kuriatkami. Boli milé, aj kvočka, ako im dohovárala, kde majú zobnúť, kde majú hrabať a na čo si dávať bacha. Aj na mňa ich upozornila, mama starostlivá, keď som sa s makrom priblížil viac, ako jej bolo milé.

Zo susedného výbehu to pozorovali ostatné sliepky so svojim pašom kohútom, ktorý sa medzi nimi natriasal ako naozajstný mameluk. Na sliepky som si kedysi nacvičil kus ich reči, také to uspokojivé slepačie zavrávanie, kóótkotkokodák..., celkom to zaberá, niekedy sa dajú so mnou do reči. .. :)

Mám nacvičenú aj ďalšiu pasáž z ich reči, je to zvolávanie kolegýň, keď jedna vyhrabe červíka, alebo nájde zrno... Aj kohút tak privoláva sliepky, keď sa mu nechce behať, tvári sa, ako by našiel riadny kus žvanca, sliepky pribehnú ako na povel a kohút si len vyberie tú pravú, alebo tú, ktorá je na rade, lebo medzi sliepkami vládne rovnoprávnosť odjakživa a aj vajcia musia znášať všetky rovnako.

Tak som na tie dnešné sliepky použil najprv upokojujúcu reč, potom som im naznačil, že som našiel zrno... Zamieril som na ne foťák a to kohúta popudilo, vyskočil na strechu kurína a začal kikiríkať o sto šesť. Asi nemá rád konkurenciu... Skočil medzi sliepky a tie, nevernice, začali opäť poslušne pobehovať za ním.

Kohút dosiahol svoje, mne neostalo nič iné, len si ho zvečniť a odísť z kurína ako porazený... Darmo je, nestačí poznať slepačiu reč, treba aj vedieť, kedy čo povedať v slepačej spoločnosti, aby sa kohúti neurážali.

.....

Želám pracujúcim príjemný štart do nového týždňa...