White Lady

Niečo mi vŕta v hlave a niečo leží na srdci... Nie je to len cholesterol, ale aj adrenalín. Stretol som známeho, posťažoval sa (alebo pochválil?), že v tomto roku strávil 3 mesiace v nemocnici. Taká zmes diagnóz - infarkt, mozgová porážka a navrch ešte žalúdočné vredy... Liečili ho intenzívne, až mu liekmi spôsobili šedý zákal. Našťastie to včas zistili a budú ho liečiť... Bol som pri ňom takto maličký, so svojim dvomi dňami v nemocnici za posledné desaťročie.

Som opäť nezamestnaný... Posledný deň v práci som kolegom doniesol White Lady, a cestou domov som vnímal známe miesta, známe autá, známych ľudí. Na výpadovke ma už zďaleka spozorovala počerná White Lady (dievčina v mini), spôsobne sa usmiala a ja som jej s úsmevom zamával, naposledy. Hádam by som už aj zľavu dostal...

Strašne mi vie zdvihnúť adrenalín podlosť a podvod, hoci aj v rámci zákona a práve tá, ktorá sa tvári ako zákon, je donebavolajúcou nespravodlivosťou... Ak to urobí inštitúcia bolí to dvojnásobne. V mojom prípade sa finančná inštitúcia, ktorá bola kedysi slovenská ulakomila na mojich pár korún... Už nikdy tam nevstúpim, odídem ku konkurencii, hoci aj českej...

Nad oblaky

Chystám sa vyletieť nad oblaky, už som preskúmal terén. Romantická úzka cesta za dedinou ma priviedla na náhornú plošinu s letiskom. Pán generálny ma o všetkých okolnostiach podrobne informoval, vyzerá to nádejne. Najväčšou neznámou,
aby sa vydarili fotografie, je vraj počasie.
Chcem sa nechať trochu povoziť po nebi, napriek tomu, že už dobrých 5 rokov sa vyhýbam komfortnému cestovaniu s leteckými spoločnosťami. Chcem si sadnúť do malej Cessny, lebo ma láka fotografovanie z vtáčej perspektívy. Nemám v tom žiadne skúsenosti, ale raz je všetko prvýkrát.

Potom vám zamávam krídlami, pre istotu sa furt usmievajte, vyletí vtáčik...

Rovnosť a spravodlivosť

Čakajú ma rušné dni. Dnes bol posledný deň, keď som si na väčšinu povinností povedal, že aj zajtra je deň. Hlavný program - film v televízii mi sadol do relaxu, bol to rodinný film ktorý nebudem opisovať, len toľko, že v závere sa objavila aj slza dojatia a nemyslím tým slzy na obrazovke...

Je to zvláštne, čo človeka dokáže dojať a čo to vlastne dojatie je? Podľa slovníka dojať znamená silno citovo zapôsobiť, vzrušiť, pohnúť.. (rozplakať sa od dojatia). Keby som to rekapituloval, tak to dnes nebolo silné citové zapôsobenie, aspoň nie tak, ako by som si to ja predstavoval, vzrušenie to tiež nebolo, nebola to žiadna erotika... pohnutie by možno sedelo...

Pohnutie z perfektného a hlavne presvedčivého a dokonalého hereckého výkonu, z dobre napísaného príbehu o spravodlivosti a bezpráví... A tu by som sa chcel zastaviť. Dojímajú ma (nás) príbehy, v ktorých ide o bezprávie, ale nakoniec zvíťazí láska šťastie a spravodlivosť.

Je to jednoduché, sú to sympatie s tými slabšími, je to akýsi stádový spoločenský cit spolupatričnosti a rovnosti ľudí. Keď to hovorím, nemyslím na rovnosť v bohatstve materiálnom, ani v rovnakosti údelu. Myslím na rovnosť v šťastí, na rovnosť v láske a v pocite naplnenia vlastného života, bez ohľadu na majetok a postavenie v spoločnosti, taký malý opak materializmu a socializmu.

Kladivo na virózu

S príchodom voľných dní prišla na mňa viróza. Ohlasovala sa miernymi príznakmi už v práci, ale včera vrcholila. Povedal som si, že potrebujem pokoj a teplý čaj s energetickými prísadami, tak som si vzal voľno aj na piatok a kurírujem sa... Nakúpil som C vitamín, čosi na cmúľanie a v teple čakal som, čo bude.

Dnes je našťastie ešte len piatok a inak všedný deň, tak som si od rána užíval pokoj a ticho domova. Predpoludním som to nevydržal a vyšiel som von. Neďaleko pod stromami hučala motorová kosačka trávy. Na druhej strane, vedľa novostavby bežal kompresor a pneumatické kladivo.

O 200 metrov ďalej fičí cesta prvej triedy a na nej sa naháňajú hlavne nákladné autá. V škôlke oproti práve vypustili deti von na trávnik... Najmenej 30 detí vypustených z tried bez zábran po sebe pokrikujú, len občas ich prevýši učiteľské usmernenie. Celkom milé, ale tá namiešaná zmes zvukov tvorí kakofóniu veľmi vzdialenú akustickej pohode.

Ako zlaté klince sa k tomu pridávajú drozdy a iné vtáky svojim jarným trilkovaním. Úplná paráda. Môj kolega z Moravy, keď vošiel na jar do lesa, to vždy glosoval slovami: "Tohle má být ticho a ptáci tady řvou..."

V televízii nie je nič, na knihu nemám náladu, tak som skúsil niečo zo záznamu a nebudete mi veriť, poldruha hodina pri českej komédii ma vrátila do života. Je neuveriteľné, čo dokáže smiech a rehot, už verím, že smiech je liek, že je najlepší lekár.

Nie je dôležité, aký to bol film, bolo to niečo o ceste zájazdového autobusu k moru do Chorvátska, ale ak vás (nedajbože) chytí viróza a budete potrebovať zdravý smiech, dajte si predpísať hocijakú komédiu, takú čo vám najlepšie rozhýbe bránicu.

Šaty robia človeka...

Napriek zdaniu, to v názve článku nie je celá pravda. Celá pravda je,
že
šaty robia človeka spokojným.

Platí to nielen o ošatení, ale aj o obutí. Ak si na seba ráno človek natiahne handry, ktoré ho niekde omínajú, celý deň je v háji. A to nehovorím o topánkach, ktoré tlačia na otlaky (najhorší je otlak na malíčku), alebo odierajú pätu, či tak podobne. Oblečenie aj obutie spätne pôsobia na človeka.

Zlé topánky spôsobujú nemohúcu chôdzu, ťažký krok, alebo pokrivkávanie. Tak to cíti sám postihnutý a tak si to určite všimnú všetci s ktorými príde do kontaktu.

Spotené chodidlá, to je nedostatok, ktorý je veľmi nepríjemný v sede i v chôdzi. Nič nepomôže, iba sa doma vyzuť, ponožky zahodiť (postaviť) do kúta a na nohy nechať pôsobiť osviežujúci kúpeľ, potom premastiť, prepudrovať a podobne...

Nohavice, ktoré nechcú držať tam kde by mali - na páse a padajú nižšie... Toto je zvlášť nepríjemné a viditeľné u ľudí, ktorí v priebehu rokov nejakým nedopatrením prišli o svoj štíhly pás.

V krajnom prípade to môže dopadnúť aj tak ako včera, keď sa istý pán v bielom pracovnom odeve naklonil k okienku v lekárni, zároveň odhalil zástupu za ním deliacu čiaru svojich značne objemných polovičiek... Tak tak, že neskĺzli celkom dolu.

Nepríjemné sú nohavice príliš krátke, v ktorých sa človek cíti, ako porevolučný prezident, alebo naopak príliš dlhé v ktorých automaticky zametá podlahu na dráhe svojej strely.

Úzke tielko, sťa po mladšom bratovi zviera človeku hrudník a drží jeho náladu v štichu. Podobne je to s košeľou, ktorá nie je akurát, alebo radšej o číslo väčšia, ale človek si nesmie myslieť, že raz a navždy je jeho košeľa O.K., lebo každé pranie jej môže čosi ubrať, podľa materiálu z ktorého je ušitá, aj podľa pracej technológie...

Košeľu je dobré každé ráno odskúšať, urobiť v nej niekoľko spartakiádnych cvikov zameraných na pohyblivosť rúk a rozpínanie hrudného koša. V prípade akéhokoľvek obmedzenia, treba košeľu okamžite vyradiť zo šatníka.

U košele je veľmi dôležitý aj golier. Pri zapnutom hornom gombíku človek musí vedieť otáčať hlavou a zľahka pri tom aj dýchať. V prípade nedostatočného zásobovania hlavy (resp. mozgu) okysličenou krvou hrozí bezvedomie.

Ak si človek nebodaj musí natiahnuť aj obojok (kravatu), najlepšie je horný gombík vôbec nezapínať a kravatu nechať voľne, elegantne ležérne ovísať .

O saku platí to isté, čo o košeli. Čiapka, alebo klobúk nie sú až tak dôležité z hľadiska pohody, iba v zime v treskúcich mrazoch je dobré pamätať na ich hlavné poslanie. Aha, ešte som nehovoril o slipoch, trenírkach, či boxerkách, to je ale dosť intímna oblasť, takže kto nechce, nech ďalej nečíta...

Trenírky sa kedysi nosili zásadne červené, občas modré a len výnimočne biele. Podľa istých vonkajších znakov sa chalani delili na ľavákov a pravákov. Podobne opticky, ale podľa vnútorných znakov sa dala zistiť predo-zadná orientácia, ale iba po dlhšom nosení.

Stredná trenírková cesta vtedy neexistovala. Dnes sa preferuje symetria, aj keď odborníci tvrdia, že voľnosť a sloboda sú aj v tejto oblasti ideálom. Škóti iste dobre vedia, prečo nosia sukne naostro...