Vôňa domova

Po každej ceste sa vraciam do svojho paneláku ako do útulného domova. Poznáte to - každý byt má svoju atmosféru a tým myslím naozaj zmes vzduchu a rôznych vôní. Pachy v bytoch sú vždy prirodzené ľudské, ale aj zmiešané s vôňou kuchyne a s inými umelými arómami...

Vzdušná vlhkosť je nasýtená vodnou parou z potu a z vetrania pľúc. To všetko nesie aj stopy po strávených jedlách, prípadne po aktuálnych zdravotných ťažkostiach.

Pri vstupe do nového prostredia okamžite zaregistrujeme odlišnosti vo vzduchu. Mieru rozdielov však znižuje používanie umelých vôní a najmä v posteli aj unifikované pracie a avivážne prostriedky, ktoré nás majú po pachovej stránke neutralizovať a tak simulovať vôňu domova...

Na unifikáciu (prekrytie) "ľudskosti" vo vzduchu sa vynašlo neuveriteľné množstvo vôní (a smradov), ktorými sa snažíme o vzájomnú pachovú prijateľnosť. Tak sa stávame pachovými pokrytcami - pokrývame svoje telo umelými vôňami.

Použitiu umelých vôní sa obvykle nevyhneme ani na WC. Varujem však pred použitím maxibalenia prípravku s názvom "Paris n..." (neuvádzam celý názov, aby som mu nerobil reklamu). Je to asi koncentrovaný smrad z parížskych verejných WC a nevyprchá ani po niekoľkých hodinách..

Náš nos si po istom čase zvykne na všetky smrady a ďalej nám už nehlási ich výnimočnosť, tak nech žije vôňa (teplo i vlhkosť) nášho domova, lebo cesty sú symbolom slobody a príroda je svet, no ten skutočný život sa odohráva doma v kresle pri televízore (v posteli), alebo ešte lepšie - pri počítači a blogovaní...

(. _ .)

Upozornenie:
Záver poslednej vety v článku nezodpovedá správnej a zdravej životospráve...

Sme ľudia na baterky?

Dobrá večera je základom pokojnej úvahy, tá moja dnes bola skromná - zmiešaný zeleninový šalát s francúzskou horčicou s vínnym octom a k tomu knedľa na vajíčku. Tak podobne je teda namixovaná aj moja dnešná téma úvahy.

Sme ľudia a sme ovládaní na diaľku rôznym spôsobom, ale hádam najviac a najnenápadnejšie médiami. Nevieme, kto drží v rukách diaľkové ovládanie, určite to nie je jeden z nás, možno nejaký zabudnutý "ET". Často sa riadime správami o počasí a náladu si korigujeme vyhlásenými rizikovými stupňami, ale to je iba začiatok.

Pracujeme na počítačoch, na diaľku, cez internet aj komunikujeme a cestujeme po svete. Trendy sú jasné, najprv dáme identifikačné čipy psom, potom do našich pasov a nakoniec niekam pod kožu, kde si sami nedočiahneme... V čipe budú všetky naše životopisné i biometrické údaje. Už nikdy sa nestratíme, satelity nás budú posúvať na sledovacích monitoroch podľa potreby.

Už nebudeme kupovať za drahé peniaze balíček Office, ani iný software, naše dokumenty a všetky naše dáta budú skladované niekde vo virtuálnom svete v googli, alebo inde. Kto má predstavu o cene informácií si ľahko predstaví, akú to dáva moc, aké možnosti. O produkty nášho intelektu sa postarajú príslušné centrály.

Už nebudeme kupovať komplikovaný operačný systém, vystačíme s malým nenáročným prenosným terminálom, dáme zbohom windowsu i linuxu. Budeme iba zrnko piesku a hrady z neho si budú skladať niekde mimo nás.

Máme sa báť, že budú z nás stroje? To hádam až potom, keď príde do obehu namiesto viagry tabletka z poľského filmu Sexmisia...

Keď sme u tabletky - médiami prebehla správa, že sa rapídne zvýši cena Acylpyrínu (aj cena plynu, potravín, energií a fšetkého...), ľudia sa vrhli na apatieky... Všetky ceny rastú logicky - pcháme sa medzi bohatých... Médiá nás upokojujú, veď aj platy porastú, iba zabúdame na odpísaných, na tých ktorí sú už mimo pracovných pomerov a žijú z celoživotne strádanej renty, zvanej dôchodok...

Sociálna poisťovňa má deficit. Aktuálne pracujúcim sa nepáči, že to majú vykrývať zo svojich odvodov práve teraz... Tak už len nejako dožiť. Možno skĺzneme aj do eutanázie. Aj zraneného koňa treba utratiť... To nemyslím vážne a dúfam, že to tak nebude, inak by ľudské spoločenstvo nemalo zmysel.

Sme slobodní ľudia, máme právo slobodne myslieť. O všetkých ostatných slobodách je to však vždy s podmienkami a obmedzeniami. Slobodne sa prejaviť a slobodne aj konať môžeme iba v rámci svojich možností, v rámci svojej ekonomickej moci (tá je často nad všeobecnými pravidlami)... Kedysi sa hovorievalo, že aj rozčuľovať sa môžeme len do výšky svojho platu.

Je to veru tak, ideály francúzskej revolúcie "Liberté, Égalité, Fraternité" už dávno neplatia.

Uhorková sezóna, fotky a Bubu

Uhorky kvasené

Skutočná uhorková sezóna je tu, už som si dvakrát urobil kvasené uhorky podľa receptu Pavla Onderu a sú výborné, jemnej chuti s náznakom cesnaku a kôpru...

Zdá sa mi, že cez blog.sme.sk sa tiež prevalila uhorková vlna, ale skôr by som ju nazval "prázdninová". Mládež sme sa asi rozdelila do dvoch smerov - tí čo píšu o svojich prázdninových zážitkoch už teraz a tí, ktorí budú o tom písať po prázdninách..

Téma fotoblogy

Objavil som tam zaujímavú tému Dany Pančurovej o fotoblogoch, s výčitkou všetkým, ktorí uverejňujú fotografie, aby si dali pohov, viac písali a menej fotili... Zvláštne želanie...

Tiež som si všimol, že práve teraz bol spustený nový portál fotky.sme.sk, na ktorý presunuli všetky doterajšie fotky zo zrušeného fotka.madness.sk. Podľa všetkých príznakov, to nemá byť náhrada za uverejňovanie fotoreportáží na blog.sme, ale jeho ťažisko má byť vo vzájomnom hodnotení fotografií..

Zdá sa, že my všetci, čo fotografujeme, sa máme na čo tešiť. Stránka zachováva staré osvedčené prvky, ale je zmodernizovaná v štýle sme.sk.

Politická satira to nemá ľahké

Nateraz posledná uhorková téma, ktorá sa ma trochu dotkla je správa, že Zuzana Bubílková končí na ČT so svojou reláciou "Co týden vzal..." Vraj mala nízku sledovanosť a viacerí diváci sa sťažovali na nevhodné komentovanie istých ľudí.. No, keby sa to stalo u nás, teda na Slovensku, bolo by na blogoch plno rečí o cenzúre a tak podobne.

Rada ČT sa vraj vyjadrila "...že Bubílkovej vtipy niekedy "presahujú hranicu a vedenie ČT by ju malo upozorniť na nevhodnosť niektorých výrokov"...

Platí tu asi to staré známe - doma nikto nie je prorokom. Otázka je len, kde je Zuzana doma a či aj to nehralo istú rolu...

Na planéte Jupiter

Zotavujem sa po šoku, ktorý mi spôsobil fenomén značky: vybrali.sme.sk, menovite "Ruziklan"... Priznávam sa dobrovoľne, že som netušil, aký to má dosah. Samozrejme, niečo zaváži aj téma a jej spracovanie, ale chváliť sa rozhodne nechcem...

Pripadal som si ako vystrelený do vesmíru na planétu Jupiter, ten má síce váhu 317x väčšiu ako naša Zem, ale až toľko to zvýšenie návštevnosti nehodilo.

Zdá sa, že v našej Pošte je stále zopár (dosť) vecí, ktoré sa nás bytostne dotýkajú a mali by sa zlepšiť. Pošta je pilier a ten musí mať pevný základ, premyslené armovanie, aby slúžil.

Elektronická pošta zvládne a urýchli kopu vecí, ale myslím, že doručovanie zásielok medzi nami ešte prežije nejaké to storočie.


Pred pár dňami ma zaujal nový článok Filipa Struhárika, na jeho blogu Bútľavá vŕba o vojne v Mlynskej doline... Filip píše svoje články s nádychom anglického humoru a to sa mi na tom páči, okrem aj inak výborného štýlu... Koniec-koncov, je to budúci novinár, tak ho musí mať.

Jeho nová rubrika "Browser" má byť pravidelná, každý pondelok predvedie svoje novinky týždňa... Máme sa na čo tešiť. Tento môj, už skoro stratený týždeň, mi nepriniesol žiadne prevratné udalosti, ktoré by stáli za zmienku, žiaden pálčivý spoločenský problém ma nezaujal... Tak možno nabudúce.

Keď sa nahnevám, som zlý

Poštára som náhodou zbadal, keď sa blížil k nášmu vchodu. Povyberal svoje veci z tašky, ktorú vozí zavesenú na bicykli, ten tam nechal len tak opretý a šiel zazvoniť. Ešte než sa stačil sústrediť na zvonček, stlačil som tlačidlo elektrického vrátnika, poštár zmenil smer a otvoril si vchodové dvere.

Chvíľu som čakal, aby naplnil naše poštové schránky, potom som zišiel dolu. Boli tam dva žlté lístky, jeden môj, jeden pre susedu. Poštár sa túlal niekde vo vyšších sférach... Na žltých lístkoch sa oznamuje uloženie nedoručiteľnej zásielky. Čakal som knihu, ktorú som si minulý týždeň objednal, ale že by bola tak veľká a nedoručiteľná až do bytu, to sa mi nechcelo veriť.

Na lístku bolo zaškrtnuté políčko - adresát nezastihnutý... Zvláštne, veď som doma celý deň. Počkal som si teda na poštára, pogratuloval som mu, že ma predsa zastihol doma a pýtal som si moju zásielku.

"Nie, nemám ju tu." Vraj si ju musím vyzdvihnúť na pošte sám.
"Ale veď na lístku je napísané, že ste ma doma nezastihli..." Logicky som sa domáhal zásielky.
"Tie lístky píšu ráno na pošte a tak mi to dali" Nelogicky dôvodil poštár...

Viac som sa s ním nehádal, aj tak by to nikam neviedlo, momentálne nemám problém zájsť na poštu a hneď som aj sadol na bicykel. O chvíľu som zaparkoval pred poštou. Pani pri okienku začala podľa lístka hľadať zásielku a keď zbadala dátum, povedala:

"Veď to máte dnes, tú zásielku má doručovateľ, musíte prísť zajtra."
"Nie, doručovateľ ju nemá, pred chvíľou som s ním hovoril, zásielka je tu." Nedal som sa.
"Ale ja ju nemám, musíte prísť odpoludnia..." Snažila sa vec uzavrieť pani za prepážkou.
"Tá zásielka je tu, vy mi ju musíte dať!" Nedal som sa. "Neodídem odtiaľto, kým mi ju nedáte!" a stál som pevne odhodlaný na svojej pozícii pred prepážkou...

Pani za prepážkou sa neochotne zdvihla a zašla si pre informáciu ku kolegyni vedľa. Tá mávla hlavou ku košom, ktoré boli na podlahe hneď vedľa... Moja pani prepážková sa posunula asi o meter ku košu a o 10 sekúnd mala moju zásielku.

Vybavovanie formalít dobierky netrvalo ani pol minúty, zaplatil som, podpísal som prevzatie a kniha je moja... Pre istotu som si vypýtal potvrdenku o zaplatení, človek nikdy nevie, ako to na Slovenskej pošte chodí... Ani som sa nesťažoval, tak vlastne nie som zlý...