Skutil som Kutyila

Tak som si včera večer po prvýkrát zakutil, až sa z toho vykutil "Kutyil", alebo podľa nápisu na pracovných odevoch účinkujúcich iba "Kutil"? Nie že by mi tá jemná schíza na jojke nejako zvlášť prekážala, len tým zrejme chceli dať jasne najavo, v čom je jadro pudla srandy.

V niektorých vtipoch sa používa maďarský prízvuk, podobne ako aj v iných jazykoch sa nesprávnou výslovnosťou identifikujú cudzinci, alebo isté skupiny obyvateľstva, jojka však v tomto seriáli (a nielen v ňom), povýšila tento spôsob reči takmer na slovenské nárečie, akýsi druh záhoráčtiny, čo možno ani nie je ďaleko od pravdy, len už je toho trochu priveľa. Navyše v tomto seriáli chýba originálny vtip.

Mediálne.sk píše, že na Kutyila sa pozeralo 190 tis. divákov, ktorí sa však už po reklame na záver seriálu nevrátili (ani sa nečudujem, ani ja som sa nevrátil), napriek tomu ich vraj bolo dosť, vysoko nad priemerom jojky... Sú to len čísla, aj keď nepustia, na druhej strane, o štatistike a o píplmetroch si myslím svoje.

Nepresvedčili ma herecké výkony hlavných postáv, také to neustále nervózne vrtenie zadkom, hraná hlúposť, ktorá však v scénke so susedom farárom bola absolútne presvedčivá a ten dojem sa mi potom preniesol na celý seriál.

Na jojku som si opäť preladil, keď tam už bežal ďalší seriál Profesionáli. Niečo podobné, ibaže v normálnej reči a s pokojnejšími i kultivovanejšími hereckými prejavmi.

Prvý dojem, možno aj obsadením a policajnou tématikou, mi pripomenul Mafstory z opačného konca... Lebo tak to v komediálnom svete musí byť - keď sú hlúpi mafiáni, musia k nim byť pripasovaní aj hlúpi policajti.

Občasná dávka emócií

Keď si človek zvykne na svoju dávku emócií, tak musí z času na čas na tie naše hory vybehnúť... Tak sme sa dnes dostali až na jedno výletné stredisko v Považskom Inovci, kde pečú ryby, ktoré si zákazník môže sám chytiť. Rybárčenia som sa vzdal, stačilo mi, že som toho pečeného pstruha jemne poobracal na tanieri...

Vlastne s tým tanierom som to trošku prehnal, servíruje sa tam turisticky - na plastovej tácke a ryba je položená na bielom kartóne (z krabice od topánok :), chuťovky v podobe kyslých uhoriek a baraních rohov sú v plastovej miske a chlieb so servítkou a plastovou vidličkou v igelitovom vrecku... S pstruhom (ťažko sa to číta...) nie je veľa práce a vidličke sa na dubovom stole dá pomôcť aj voľnou rukou...

Skrátka - stolovanie na úrovni plastového stredoveku. Nikomu to samozrejme nevadí, k jedlu v prírode sa predsa pristupuje inak ako doma - je to konzumácia s cieľom získania energie pre návrat domov a ak sú zachované chuťové kvality, je to všetko "oukej", ako sa u nás hovorí. Naviac, aj hygienické zázemie tejto bufetovej prevádzky je zatiaľ na špičkovej úrovni.

Len mi nepadol dobre rozhovor dvoch žien pri vedľajšom stole, ktorý som si nechtiac vypočul - o tragédii autobusu v Chorvátsku... Mladá žena na margo jazdenia v závere skonštatovala, že jej manžel jazdí takmer podľa predpisov, občas dodržiava aj rýchlostné limity, ale ona nie!

Znelo to dosť vystatovačne a hrdinsky... Možno ju ešte nechytili a možno má zatiaľ šťastie ona i tí, ktorí sa pohybujú v jej okolí, ale bohužiaľ na našich cestách jazdí veľa podobných povahových klonov, čo sa vymykajú z pravidiel v túžbe po zvláštnych, neľudských emóciách...

Písanie a čítanie

Hovorí sa, že dobrý spisovateľ musí najprv veľa čítať. Myslím, že na blogoch to má aj svoje negatíva. Vždy keď si zaumienim, že prečítam všetko čo ma zaujíma, už sa k písaniu nedostanem... Možno je to môj zvláštny prípad a možno si aj niekto myslí, že čím menej píšem, tým lepšie... Možno.

Zvláštne hádam nie je to, že písanie ma teší, a že píšem pre čitateľa - teoreticky od jedného až po nekonečno, ale v praxi som rád, ak si môj blog otvorí 30 - 40 čitateľov, z ktorých si možno tretina naozaj niečo s uspokojením prečíta...

Pred mesiacom sa objavil v tejto sfére zaujímavý projekt - označenie 10 najhorších blogov mesiaca. Odvážne, ale aj zaujímavé.

Z hľadiska literárneho štýlu nie sú tieto (zatiaľ tie dva) satiricko-ironicky-kritické články o kolegoch blogeroch žiadnym skvostom a možno každý z nás by si urobil iný zoznam, ale už len tá odvaha menovať 10 najhorších a pripojiť k tomu svoj názor, je pozitívna... (lebo - priznajme si, nie je všetko zlato, čo sa ligoce... a tiež preto, že môj blog sa tam neumiestnil :)

Rád by som využil túto príležitosť na označenie jedného zo svojich "topten" z opačného konca spektra, teda podľa mňa najlepšieho čítania: D-FENS blog. Je tam všetko, čo od blogu očakávam - dobrý čitateľný štýl napriek tomu, že je v češtine, je to ľahké a zrozumiteľné čítanie, vždy to má obsah, aj grády i humor.

Isteže, to nie je jediný z dobrých blogov, ktoré poznám... Všetkým ostatným deviatim z mojej "topten" sa dnes ospravedlňujem, nechávam si ich v rezerve, ak zase nebudem mať o čom písať, napíšem o vás...

Jazdil som s Garminom

V týchto pohnutých dňoch novej techniky som si nekúpil iPhone, ale som si dal rande s novou technikou GPS navigácie. Prekvapivo jasné a zrozumiteľné informácie od slečny, ktorú sme familiárne nazvali Garfield, aj keď to asi bol kocúr, veď vo svete kreslených rozprávok na pohlaví až tak nezáleží...

Trochu sme tú slečnu Garfield potrápili, keď sme, nedbajúc na jej rady, odbočili do smeru, ktorý jej nepasoval do naučenej schémy. Slečna si z toho ale nič nerobila, iba naše uši škodoradostne zaregistrovali jej skrývané roztrpčenie v hlase, keď zakaždým zahlásila, že prepočítava trasu. Nech počíta, zatiaľ sme tu, my ľudia za volantom, páni.

Fakt je to výborná vec, aj keď z iného pohľadu je to kráčanie v ústrety orwellovskej budúcnosti, keď budeme všetci sledovaní neúnavnými robotmi, nateraz takto dobrovoľne na vlastné náklady, keď nebude na svete zločincov ani zločinnosť, lebo každý zlý skutok bude zapísaný v registroch a odhalený v zlomku sekundy.

Okrem Garmina, ktorý nesie "made in" istých východoázijských tigrov, som sa stretol aj s naozajstnou elektronickou Čínou a nebol to žiaden iPhone, ale riadny mobilný televízor s telefónom a čojaviem ešte aj s čím.

Pred časom, keď som si kupoval svoj súčasný mobil, chcel som, aby to bol model, ktorý vie telefonovať, veľa si pamätať a okrem toho nemusí vedieť nič. Od včera, keď som uvidel ten čínsky zázrak s TV prijímačom som zmenil názor...

Môj nový mobil musí mať v sebe kvalitný TV tuner... Že načo? To ešte neviem, ale prídem na to! A stačila by mi aj taká Čína v cene 100 € vrátane dopravy...

Nečítajte noviny...

Celá informácia, ktorú vám chcem odovzdať je: Nečítajte noviny v posteli... Nehovoriac o tom, že posteľ je určená na spanie a iné príjemné veci, noviny so svojim tlačiarenským pachom nepatria do spálne, nie je to zdravé...

Taktiež by v spálni nemala byť žiadna elektronika. Ťažko sa však vyhnúť elektronickým budíkom, lebo občas sa treba nechať zobudiť mimo nášho ustáleného raňajšieho času.V žiadnom prípade by som neodporúčal položiť si na noc vedľa hlavy mobil, ani TV prijímač, alebo rádio v spálni...

Okrem zdravotných hľadísk sa dá novinám pred spaním vyčítať aj zbytočné vnášanie stresu z prijatých informácií i zo spôsobu ich podania, ale aj z občasnej snahy novín o manipuláciu s našim myslením, čo môže byť pred spaním zvlášť nepríjemné a môžu byť z toho zlé sny. To isté platí aj o televízii.

Tak teda, dobrú noc, čistý vzduch a atmosféru bez zbytočných stresov pred spaním...