Báthory versus Jakubisko

Konečne som videl najnovšieho Jakubiska. O filme Báthory som doteraz prečítal veľa názorov, posudkov aj odsudkov, s úľavou však konštatujem, že nič sa mi nepotvrdilo. Báthory je celkom obyčajný film, akých sú vo svete desiatky, ale na slovenské pomery je to trhák.

Podľa mňa je to príbeh ženy na historickom pozadí a nemám potrebu posudzovať, či sa to v skutočnosti stalo tak, ako to on zobrazil, alebo tak, ako je to v legende a v písomných svedectvách, lebo aj historicky zachovaný papier niekedy veľa znesie.

Ani Jakubisko celkom nezmazal obraz masovej vrahyne, aj on zobrazil svoju Erzsébeth ako vraždí, ako vie byť krutá, čo sa zrejme v tej dobe v panstve nosilo. Keby mala doma manžela, asi by to dopadlo inak... Presvedčivej lásky v tom filme nie je veľa.

Filmový príbeh bol pre mňa veľmi pravdepodobný, nemám výhrady voči žiadnej postave. Presvedčivý je aj v tom, že v boji o moc a majetky sa dodnes nerešpektujú všetky písané a nepísané pravidlá. Pre mňa normálny, dobrý film, ktorý dokázal upútať moju pozornosť plných 140 minút.

Mám iba dve výhrady, dve veci, ktoré tam nemuseli byť, lebo sú podľa mňa v príbehu nefunkčné a práve v nich som videl špecifický Jakubiskov podpis, lebo inak by ten film mohol natočiť rovnako, aj rovnako dobre, každý dobrý režisér. Tým nechcem zhadzovať kvalitu filmu, práve naopak.

A ktoré dve veci mi tam narúšali čistotu ne-jakubiskovského štýlu? Jednoznačne kolieskové korčule a padák... Inak vďaka za dobrý film...

Čína upadá

Ktovie, ako sa správne povie - bol som v Číne, alebo bol som na "číne"? V mojom prípade je správna tá druhá odpoveď. Bol som na "číne" a ešte dodávam, že to bolo naposledy. Zdá sa mi, že rôznymi čínskymi, thajskými a inými exotickými reštauráciami sa u nás roztrhlo vrece.

Rozmnožovanie čínskych vývarovní by v zásade nebol problém, ten väzí v kvalite. Čím väčšia kvantita - tým nižšia kvalita. Možno som trochu predpojatý, ale nečudujte sa mi, je pozdný večer (nie 1. máj) a ešte som nestrávil dnešný obed s názvom 8 zázrakov...

Zákazníkov získavajú relatívne nízkymi cenami, ale aj tak registrujem úpadok čínskej kuchyne na Slovensku. Je to hrozné, už ani paličky k jedlu nedávajú... Kde sú tie staré dobré časy, keď sme si doma pripravovali čínske špeciality a jedli sme ich paličkami?

...

Nabudúce:

- Lamb kebab -

Vraní orech

V záhrade nám vyrástol orech. Stáva sa, že vrany si niekde nájdu kvalitné orechy a nesú si ich v zobáku na bezpečné miesto, aby ho tam skonzumovali. A stane sa aj to, že niektorá ho za letu stratí. Tak pomáhajú migrácii orechov.

Ten náš oriešok vyrašil poblíž hrozna už pred štyrmi rokmi. Bol krásny, ako každý mladý orech. O starých orechových stromoch sa to nedá povedať, lebo pod svojou rozložitou korunou nedovolia vyrásť žiadnej inej rastlinke.

Náš krásny oriešok, vo svojej prvej sezóne pekne vyrástol, ibaže to bolo na nesprávnom mieste. Veruže, aj u orechov platí, že je dobré byť v správny čas na správnom mieste a nie naopak. Tak som ho na záver sezóny nemilosrdne odstrihol (bolo mi ho ľúto, ale čo už...).

V ďalšom roku, ako by sa nechumelilo, z orechového pníka vyrástli nové výhonky a tak sa snažil, že do jesene bol vyšší ako ten jeho vlaňajší predchodca. Pri oberačke hrozna padlo opäť hrozné rozhodnutie: Odstrániť orech! A stalo sa.

Nebudem vás napínať, všetko sa opakovalo každý rok - strom rástol, ja som strihal (ešte mi stačili nožnice, aj keď som sa pritom ponamáhal) až dodnes. Orech tam opäť stojí ako víťaz, väčší a krajší ako vlani a predvlani a predpredvlani a ja stojím znova pred osudovým rozhodnutím...

Byť, či nebyť orech....?

Možno by to ešte šlo - niekam ho presadiť, niekam, kde by ani po rokoch nezavadzal. Keď je taký odolný, možno by to vydržal. Hovorí sa, že mrcha zelina nevyhynie a zdá sa, že aj to, čo podstúpi v mladosti útrapy a ponižovanie, nakoniec predsa odolá a vyrastie na vysokého silného jedinca...

Zabudnuté hrozno

V záhrade nám rastie hrozno. Správne som to napísal, ono rastie, teda napriek môjmu nezáujmu oň, takmer po celý rok. Skoro na jar ho síce ostrihám, tak ako sa strihajú hlavy u holiča - proste to, čo je dlhé - skrátiť...

Študoval som niekoľkokrát odbornú literatúru o spôsoboch strihania viniča, ale ako naschvál, vždy ma tá teória zastihla až keď bolo po praktickej činnosti a do roka som to zase zabudol. Tak tam ten vinič rastie, na jar rozkvitne, na jeseň dozreje a napriek všetkému, niekedy celkom bez problémov.

Nie je ho veľa, iba štyri korene akéhosi značkového klasického viniča stolovej odrody. Tento rok sa naň nejako zabudlo, lebo sme si zmysleli, že ideme na dlhú dovolenku, práve keď ono začalo dozrievať. Tak sa nám väčšina bobúľ zosušila a ostalo na strapcoch iba zopár tvrdo vyvolených.

To zabudnuté hrozno sme dnes objavili a po prvom ochutnaní sme pri ňom zakotvili, až kým sa nám nepodarilo pojesť takmer všetky sladučké a voňavé bobule... Bolo to super, loviť tie gulôčky a rovno s nimi do úst.

Žiadne umývanie, to hrozno nezažilo za celú sezónu žiadnu chemikáliu, okrem skorého jarného postreku a aj ten ma trochu mrzí a tá trocha usadeného vesmírneho prachu na jeho povrchu nám aspoň nahradí potrebný prídel minerálov...

Pri tejto príležitosti som si spomenul na jednu pozdne jesennú oberačku, z fabriky nás vyhnali do obrovského družstevného družobného vinohradu, kde sme v sychravom čase zbierali vraj to najvzácnejšie hrozno na výrobu vzácneho "ľadového" vína.

Naše zabudnuté hrozno je taká koncentrovaná spomienka na slnečné dni mladosti, je to niečo ako neskorá láska, ktorá príde, aj keď ju už skoro nikto nečaká, ako sladký a voňavý koncentrát. Vlastne, aj v tých zabudnutých hroznách je chémia, ale taká prírodná, slnečná a vyvážená, ktorá je základom príťažlivosti, podobne ako u zamilovaných...

Panelák a doktori

TV Joj by som premenoval na TV Panelák. Kam sa len pozriem v programe na týždeň, všade sa skvie Panelák (dnes 121). Nemám nič proti "pozeračom" tohto ani iných seriálov a možno tým, že to nesledujem, o veľa prichádzam. Popravde, nejaké kusy z paneláka som už videl, na niektorých hercov by som si možno aj zvykol, ako si človek zvykne na topánky, ktoré ho najprv tlačili ale potom sa vychodili (alebo vyčaptali).

Seriály ma až tak netrápia, aj keď som ich oponent, možno by som mal byť za ne televíziám vďačný, lebo mi šetria čas na iné, moje vlastné aktivity, ku ktorým patrí aj tento blog. Tu naokolo sa všeličo dozviem, dávam si dohromady mozaiku udalostí, veru je to niekedy lepšie ako prieskum verejnej mienky, alebo psychologický test...

Plynie tu zmysluplný život, pohybujú sa tu ľudia, amatérski aj profesionálni novinári, len si človek musí dať pozor, aby všetkému na prvé prečítanie neuveril. Samotný blog by mal byť interaktívnym priestorom medzi autorom a čitateľmi, ale niekedy stačí svoje myšlienky nahodiť do siete len pre vlastné potešenie (aby ste si nemysleli, že musíte k tomuto niečo povedať v diskusii :-).

A to je tá, moja dnešná pointa - mať každý deň z niečoho potešenie... Či na blogu, alebo v práci, v ľubovoľnej profesii. Logicky teda, ak niektorý deň nič nenapíšem, tak je jasné, že ma potešilo niečo ešte zmysluplnejšie... Ale ak veľa píšem a často píšem, nedostáva sa mi potešenia podľa vlastných predstáv inde... No tak povedzme, že to približne tak funguje.

V každej profesii musí mať človek občas nejaké potešenie, svetlé dni, vydarenú prácu, za ktorú ho pochvália, alebo len tak jednoducho sa ráno zobudí a idúc do práce zistí, že má čisté svedomie (na staré hriechy sa zabúda...). Taký je povznášajúci pocit z dobre vykonanej práce.

Včera u lekára ma prepadla taká myšlienka - kedy majú doktori dobrý pocit zo svojej práce, keď k nim chodia stále iba chorí ľudia? Aj keď sa vyliečia, po čase opäť prídu s tou istou, alebo inou chorobou. Musí to byť skľučujúce, zisťovať pacientovu anamnézu, kde ho bolí, potom záverečne skonštatovať diagnózu stanoviť terapiu a prognózu...

Prognózu vlastne ani pacientom nehovoria, ostáva často iba v ich svedomí.... Tak som včera, sediac oproti dobre vyvinutej slečne v čakárni, skúmal aký pacient je pre doktora ten najlepší a dospel som k názoru, že najlepší je pacient, ktorý príde s tým, že včera ho bolelo, ale už ho nebolí. Pre takých pacientov(tky) by som bol rád liečiteľom...