A bolo svetlo

Nedávno som opisoval svoj servisný deň, kde hral hlavnú úlohu spínač svetiel v aute. Po výmene v servise, ten nový vydržal dva týždne. Presne ako pôvodný, aj on vypovedal funkčnosť v dosť nepríjemnej situácii. Do predajne nábytku v Bratislave som prišiel v odpoludňajších hodinách. Nejaký čas som sa tam zdržal a keď som odchádzal, nedali sa mi v aute rozsvietiť svetlá. Je povinné svietenie, tak čo teraz?

Nepríjemnú situáciu som na mieste nevedel nijako vyriešiť, tak som to riskoval, ešte bolo svetlo, prešiel som cez niekoľko križovatiek, asi dva kilometre do dcérinho bytu. Keďže nebola doma, zvolal som telefonicky zbytok rodiny, aby mi pomohli. Cestou som prikázal kúpiť nový spínač a ja som zatiaľ v garáži odmontoval palubnú dosku s nešťastným spínačom.

Nebol to problém, dokonca som to zvládol v oveľa lepšom čase ako nedávno odborník v servise. Niekedy sa oplatí majstrom pozerať na prsty. Spínač som zo zvedavosti rozobral a zistil som, že je vnútorne poškodený, neopraviteľný. Môj rodinný pomocník mi priniesol spínač, ale ako naschvál, nebol to ten, ktorý som potreboval.

Nevhodný spínač mu v predajni vymenili bez problémov, hneď som ho odskúšal, fungoval... Ale iba chvíľu. Po montáži sa ukázalo, že už neprepína, vlastne áno, ibaže sa nevracia späť, pri prepnutí som ho musel vyťahovať, akoby tam nebola vratná pružinka. Ako sa neskôr ukázalo, sú tam dve, ale jedna pri montáži nejakou náhodou vypadla...

S nedokončenou montážou, ale so svetlami som už po tme došiel domov. Na druhý deň nastala fáza jemnej mechaniky - rozobral som z cvičných dôvodov ešte raz pôvodný spínač do najmenších detailov a potom ten najnovší. Pochopil som princíp, odhalil som dôvod nefunkčnosti, okrem pružiny to bola aj malá nepresnosť na jednej dôležitej súčasti, ktorá sa našťastie dala opraviť...

A bolo svetlo, ako po akcii za starých čias... Pamätám si ešte na časy starých Škodoviek, keď bolo nanajvýš potrebné jazdiť, hlavne na dlhšie cesty, so sadou dôležitých náhradných dielcov a nielen to, šofér musel vedieť opravu zrealizovať na mieste v teréne... Takmer všetko sa dalo (niekedy muselo) urobiť šikovnou svojpomocou.

Staré Škodovky boli stavané s heslom "dorob si doma". Dnes je to fajn. Kúpite si auto a na prvú prehliadku idete po 30 tis. km, medzitým iba tankujete benzín, dolievate vodu do ostrekovača, dáte nahodiť sezónne pneumatiky a počítač vás upozorní na každú náhodnú anomáliu, aj na termín servisnej prehliadky...

Spoľahlivosť áut sa po technickej stránke približuje lietadlám. Len keby sa niektorí šoféri nesnažili tromfnúť pilotov.

Hudba sfér z tévé

Je sobota večer, zamýšľam sa nad životom, prečo tak letí okolo, prečo sa občas nezastaví, prečo je niekedy človek sám, prečo je niekedy na chvíľu rád sám a inokedy osamelý v dave? Takéto pozastavenie mi prináša hudba, ktorá vedie myšlienky k samote i k splynutiu s vesmírom zároveň.

Aj televízia vie niekedy urobiť takú jednoduchú úprimnú radosť, ktorá ma naladí na vlnu duchovna. Zastavím realitu a ostane len vnútorné vnímanie pocitov. V takýchto prípadoch si uvedomujem narastajúci deficit tej správnej hudby v našom živote. Za mlada sme žili s hudbou tak prirodzene, že sme si ani neuvedomovali, aká je dôležitá.

Neviem kedy sa to stalo, ale akosi plazivo sa hudba z nášho života vytratila, stala sa čímsi sviatočným a vzácnym. Dlhá absencia potom vyvoláva abstinenčné príznaky tušenú samotu, niečo nám chýba, len nevieme v tom okamihu a niekedy dosť dlho prísť na to, čo to je. Potom začujeme HUDBU, ktorá zaznie ako naša skrytá túžba.

Hudba, ktorá je jednoduchá, lebo aj život je v podstate geniálne jednoduchý, životný motív sa objavuje v rôznych obmenách, rastie i klesá a plynie v čase, ktorý ostal stáť v úcte pred motívmi hudobného rozprávania a vnímania bez slov. Vzácne chvíle i keď doma, pred obrazovkou... (Dnes ČT2)

Rekapitulácia dňa

Keby som si urobil rekapituláciu dnešného dňa, našiel by som tam niekoľko prípadov dobrých skutkov. Najprv som stretol dve dievčatá s pokladničkami na detskú onkológiu a neodolal som ich výzve, prispel som.

Potom som bol na pošte, k okienku prišlo asi 12 ročné dievča a chcelo podať list. Pani za prepážkou ho odvážila a pýtala si 14 korún, dievča malo iba 10, tak sa chystala smutná odísť, ale som ju zdržal a dal som jej chýbajúce 4 koruny. Maličkosť, ale poteší...

Na pošte som si prevzal istú vyššiu sumu peňazí, tak mi napadlo poštárke nechať 10 Sk, lebo bola milá a spýtala sa ma v akých bankovkách to chcem vyplatiť... Zase maličkosť na jednej i druhej strane, ale mne to za ten úsmev stálo.

Iba jeden dnešný zážitok nebol taký pozitívny, bol som v kine na filme Tropická búrka. Ani nebudem uvádzať ďalšie údaje o tvorcoch a filme, aby ste na to náhodou nešli. Ohromná akčná kravina, inak to neviem priliehavejšie nazvať a pritom recenzie boli výborné...

Moje dnešné skóre 3:1 v prospech dobrých skutkov :)

Čakanie na doktora

Je to dávno, čo som písal o ľuďoch v čakárni, dnes sa mi tá príležitosť nechtiac vrátila. Vyskúšal som si nové pracoviská súkromných lekárov. Čakárne už nie sú tým priestranstvom, kde by sa zmestilo veľa ľudí, hoci dobrých sa zmestí vždy viac. Úzke chodbičky, doslovný labyrint, po obvode rozmiestnené stoličky. Ak tadiaľ chcete prejsť, všetci sediaci sa musia stiahnuť.

Ako to vyzerá vnútri, v ambulanciách, to neviem, ale u môjho špecialistu patrí vstupná miestnosť sestričke a ďalšia lekárovi. Doktor už nesedí u písacieho stola s dodatočne umiestneným počítačom a tlačiarňou niekde naboku, ale jeho hlavným administratívnym nástrojom je počítač. Ten môj je asi chudobný, lebo ešte má pred sebou monitor CRT.

V novom postavení sa zmenil prístup k pacientom, keďže som tam bol prvýkrát, doktor vstal zo svojej stoličky, predstavil sa (ja tiež) a až potom začala komunikácia, systémom otázok a odpovedí. Prístrojové vybavenie, ak to môžem posúdiť, žiadny moderný zázrak. Videl som nedávno novú modernú nemocnicu a tam ambulancie vyzerali trochu inak.

V čakárni sme sedeli "face to face", dych na dych, takže nebolo možné rozprávať tak, aby to všetci nepočuli. Tak som si nechtiac vypočul kompletnú diagnózu mladého pána so šiltovkou na hlave, ako vykladal karty na stôl susediacej dáme. Aby som bol presný, ten rozhovor najprv prebiehal v maďarčine, takže som veľa nerozumel, o to viac som vnímal decibely hlasu...

To je taká zaujímavá vec - maďarčina obvykle znie hrozne dynamicky, na vyšších úrovniach akustického tlaku. Asi po desiatich minútach si uvedomil, že priateľ dámy, ktorý sedel vedľa nej z druhej strany, nerozumie jeho reči, tak prešiel na slovenčinu a tam znovu začali moje problémy so zrozumiteľnosťou, lebo automaticky znížil hlasitosť na slovenskú úroveň. Také symbolické...

Dnes môžem byť so sebou spokojný, lebo som sa tu vyjadril k hlavnému prúdu Slovensko - Maďarských konfrontácií posledných dní a zároveň som už skoro tradične nakukol do čara novej čakárenskej reality. Veľa zaujímavých typov som tam nevidel, lebo okrem tých troch, štyroch mladých boli všetky stoličky obsadené ľuďmi hodne nad 60 a to sú iné, vážnejšie príbehy...

Znovu som sa presvedčil, že keby nebolo dôchodcov, lekári by asi chodili po žobraní a to už ani nehovorím o farmaceutickom priemysle, ktorý by bez dôchodcov skolaboval... Tak a je to! Ešte raz si to po sebe prečítam, urobím si čiarku do denníka a dám si plus do karmy... No čo už, musím si sám, keď to tu nikto nečíta...

Večer na tému...

Hríb už nie je Hríb! To je len také podobenstvo, že po niekoľkých reláciách STV2 Večer na tému... mám dojem, že je tu relácia hodná verejnoprávnej televízie, diskusia v pravom slova zmysle, s vopred neurčeným výsledkom. Viem, že som týmto názorom pobúril masy z blogu.sme, ale fakty (alebo názor) nepustia.

Má to menej osobného šarmu moderátora, napriek tomu otvorenosť týchto diskusií ma uspokojuje. Dnes o výročí slávneho Novembra. Najviac sa mi páčil výrok Vladimíra Ondruša, že komunizmus skončil vyhlásením Václava Klausa, že nepozná rozdiel medzi čistými a špinavými peniazmi, tým fakticky odštartoval kapitalizmus od piky... (nie je to citát, iba výklad jeho slov)...