Toto nie je lampáreň

Dnes sa mi dostal na monitor hrozný článok o českých autách. Nuž, ktovie ako to je, keď sa nad tým zamyslím, Škoda 100 bolo auto ešte v systéme "dorob si doma sám". Úplne normálne sa v príručkách písalo, že pre istotu treba podoťahovať všetky skrutky, ale opatrne, lebo trochu väčší moment by bol katastrofou... Po pár kilometroch dotiahnuť aj hlavu valca, ja neviem, ako je to možné, že dnes vás pozvú na prvú záručnú prehliadku po 30 tis. km?

Ale to som trochu odbočil, lebo ten článok ma inšpiroval, pozrieť sa na niektoré domáce spotrebiče, ktoré ma doviedli k názoru, že z materskej krajiny tých áut radšej nekupovať. Kedysi nám namontovali do bytu plynový šporák M**a (aby som im nerobil reklamu), kde dvere nezatvárali, trúba nepiekla, ale pripaľovala, niečo hrozné. Po rokoch nám ich vymenili za inovovaný typ od tej istej firmy. Katastrofa na druhú.

Okrem všetkých starých nedostatkov to malo také "inovované" gombíky s ostrými hranami, že sa človek mohol ľahko poraniť. Navyše v gombíkoch bol zabudovaný sofistikovaný systém s pružinou, ktorá po krátkom čase vyskakovala a prestala plniť svoju ochrannú funkciu. Veľmi som sa tešil, keď sme si kúpili nový kombinovaný sporák, vyrobený na Slovensku. Super výrobok, varí i pečie sám...

Stačilo na dnes. Nabudúce bude reč o elektrickom krájači na zeleninu, a tiež o dvoch typoch hriankovačov. To sú u nás žiarivé prípady inovácie a "modernizácie", v jednom prípade má ten hriankovač dokonca zabudované aj "kurvítko", ktoré malo nastavený čas užívania 2 týždne (slovom, dva). Odvtedy odpočíva v pokoji, lebo to bol dar a darovanému výrobku sa na špirálu nepozerá... Ale o tom potom...

Ja, ako krízový konzument

Trochu nepresný názov mal povedať, že ja ako konzument, príslušník konzumnej spoločnosti mám nepatrný vplyv na súčasnú krízu konzumu. Dokonca si ani neviem predstaviť, ako by som mohol prispieť k tomu aby sme míňali viac. Viem si predstaviť, že by som prispel k šetreniu, ale to vraj teraz nie je in.

Poklesol nám predaj elektroniky, ale čo s tým ja môžem urobiť? Chladnička triedy "A" mi beží v úspornom režime v nevykurovanej miestnosti, televízor som vymenil nedávno, keď sa starý pokazil, rádio nepotrebujem, historicky ich mám nadmerné množstvo, počítač a monitor sú v dobrom prevádzkovom stave (viď blog :) a fotoaparáty historicky i súčasne funkčné...

Súhrnne, elektroniku kupujem vtedy, keď stará prestane slúžiť, alebo aj pri nutnej modernizácii, ako to bolo napríklad pri výmene starej neefektívnej mrazničky. Kríza konzumu na to nemá absolútne žiaden vplyv. V potravinách nevidím dôvod na rozhadzovanie, skôr by som mal trochu mierniť svoj apetít...

Verejné stravovanie, reštaurácie navštevujem tak priemerne 4 až 5 x do roka, keď je k tomu príležitosť a ani v tomto smere nemám dôvod nič meniť. U nás doma sa varí chutne a zdravo. Keď sme vonku na výlete, tak sa veľmi nepozerám na to, koľko to stojí, ale záleží mi iba na tom, aby to bolo úmerné kvalite jedla a obsluhy.

Ostáva posledná dôležitá položka a tou sú dovolenky. Napriek tomu, že ma naši nahovárajú na dovolenku v zahraničí, ja radšej chodím po Slovensku a tak to bude aj v tomto krízovom roku. Už sa na mňa tešia na juhu stredného Slovenska, v Šiatorskej Bukovine a možno aj na juhu Slovenského Raja a v niekoľkých okolitých jaskyniach. Lepší už nebudem...

Pokoj v duši

Pokoj v duši som nenašiel po zhliadnutí rovnomenného slovenského filmu a veru som ho ani nečakal. Mohol by som parafrázovať germu o tom, ako sme sa cestou z kina "vadili" o kvalite filmu, ale stačí môj názor a môj dojem. Tentokrát môžem povedať, že je to takmer čistokrvný slovenský film s tragickým príbehom šitým na súčasnosť.

To, že je slovenský ešte neznamená, že nemám k nemu žiadne výhrady. Je ťažké porovnávať ho s inými súčasnými slovenskými filmami, lebo toto je príbeh z malej dedinky, bez farbitosti života vo veľkomeste, kde z centra zasahuje iba predĺžená ruka súčasného marazmu. Viac je to o skutočnej biede v odľahlých končinách Slovenska. Príbehom filmu je čistá tragédia, bez náznaku čohokoľvek pozitívneho a to ja vo filmoch nemám rád.

Napriek všetkým výčitkám, bol som veľmi spokojný s kamerou, jednak pri snímaní exteriérov a krajiny, ale aj v dialógoch. V tej nádhernej krajine to zrejme ani nebolo veľmi ťažké. Príbehu na začiatku chýbala väčšia dynamika, ani herecky ma v úvode nepresvedčili. Neskôr to už išlo, herecky to bolo primerané a dobré. Ťažko by som hľadal postavu, ktorá vynikla, výkony boli veľmi vyrovnané.

Celkovo som si tento film zaradil, v rámci slovenskej filmovej tvorby posledného obdobia, o pár bodov tesne nad priemer (v čom sme sa doma nezhodli), prekvapujúci je viditeľný záujem (nášho) publika, aj keď sme ďaleko od lokality v ktorej to bolo nakrúcané, bol tento film v našom kine už druhý deň vypredaný.

Je potešujúce, že záujem o slovenskú filmovú tvorbu rastie. Iste je to aj tým, že sa kvalitou vyrovnáva susednej českej tvorbe, ale zároveň si zachováva aj isté slovenské zvláštnosti.

Vrchol zimy

Včera som si užil vrchol tejto zimy, s teplotou len 2 stupne pod bodom mrazu, s vetrom ktorý ochladzoval uši akoby bolo -10 a napriek tomu mi bolo fajn. Keď nás uvideli labute, hneď sa náhlili k brehu a s vďakou hltali náš chlieb každodenný.

Za celý čas sme nestretli jediného človeka, len tie labute, lietajúce čajky a trojčlennú skupinu sŕn, s ktorými sme sa križovali na chodníku neďaleko hrádze. Nemám rád zimu, ale tento čas, spolu s uvedomením si, že to je posledné zimné vzopätie v tejto sezóne, na mňa pôsobil celkom príjemne.

Včerajší deň (Valentín) si zapamätám, ako koniec zimy a predzvesť jari. Začínam myslieť jarne a svet je hneď o niečo krajší, ako by včera bol sviatok...

Verte, neverte

Markíza číta waboviny... Včera som napísal takúto poznámku pod čiarou:

Nakoniec ešte jedna aktuálne chronická poznámka mimo hlavnej témy: niektoré veci človeka občas rozhnevajú, takpovediac jednorázovo, ale niektoré otravujú pravidelne a často, napríklad také presladené, sladkokyslé opakované želanie na jednom TV kanáli: "Markíza, všetko najlepšie" - ako med.

Možno ste si všimli, ja áno, že dnes tam už nie je to sladké "všetko najlepšie", iba Markíza, aj keď nápis ostal... :)

Kto verí v náhody, môže si povedať, že je to náhoda, kto verí na osud, uverí, že je to osud, alebo zázrak, kto verí na blogy vie: Markíza číta waboviny... Dúfam, že táto moja mini reklama nebude kontraproduktívna u mojich vážených čitateľov (vrátane Markízy, ktorej želám "všetko najlepšie")...