Život podľa prírody

V prírode je všetko vopred určené, nič sa nedeje náhodne (osud a predurčenie)... Ak máte málo železa, na vine je váš železný problém, ktorý je skrytý vo vašej psychike. Zbavte sa ho, a hladina železa v krvi sa normalizuje... Všetky telesné neduhy a abnormality spôsobuje narušená psychika.

Ak poznáme telesný nedostatok, podľa neho môžeme určiť príčinu v psychike, ktorá ho spôsobila. Príčiny sú v ľudských vzťahoch, v duševnej traume. Platí to aj naopak, na každý mentálny problém sa časom vyvinie ako odozva telesná abnormalita, narušenie príslušného orgánu... Toľko veľmi nepresná a trochu zdeformovaná citácia jednej strany diskusie, ktorá ma dnes stretla.

Oponujem slovami, že nič nie je vopred určené, všetko je náhodné, udalosti a deje života i svetov sú vzájomne nadväzujúce a zmena jednej maličkosti ovplyvní mnoho nasledovných dejov, teda každý počin, viac či menej významný, svojim dielom pozmeňuje osud vecí i života vo svojom dosahu na budúcnosť.

Existuje len jedna pravda. Áno a tou je Boh, či príroda? Musím opäť oponovať, že pravda je relatívna a vždy platí len vo vzťahu niečoho k niečomu inému. Podobne sa to dá povedať aj o viacerých ľudských kategóriách, aj v otázke dobra a zla, lebo často dobro niekoho je priamo podmienené zlom iného alebo aj naopak.

Zachovanie života nie je ani dobrom, ani zlom, je to sám život, ktorý má svoj vnútorný mechanizmus zrodu, rastu klesania a umierania jeho entít. Vo vzťahoch v prírode (aj my sme jej súčasťou) je to aj vzájomné požieranie a boj medzi druhmi. Vo vzťahoch medzi živými matematika neplatí.

My, ľudia sa sami vnímame ako výnimočné prvky prírody, dohodli sme sa, že sme stvorení na obraz boží... Sme zahľadení do seba, sme mierou vecí i života. Všetko vo vesmíre je vo vzťahu k nám, sme stred, sme ego vesmíru... V spoločnosti máme svoje zákony, svoju etiku, pravidlá vzťahov slúžiace pre zachovanie nášho výnimočného rodu, bez nás Vesmír nemá žiadnu cenu pre nás.

Bola to krátka improvizovaná diskusia s odborníkom na život podľa prírody, ako začala, tak náhle aj skončila. A život beží ďalej podľa svojich vopred určených pravidiel, od náhody k náhode, od počiatku ku koncu...

Tampax a chlapi v krčme

Vrátil som sa zo záhrady, tak akurát "urobený" a zrelý na nejaký chladený mok. V garáži som sa ešte chvíľu zdržal, aby som povysával interiér a pri tom som našiel pod sedadlom malý valcový predmet, zabalený ako bonbón, asi 7 cm dlhý, bez nejakého známeho označenia. Keďže to bolo v mojom aute, bol som presvedčený, že mám právo ten balíček otvoriť.

Bolo to niečo zvláštne, najprv som nebol istý čo ten valec s centimetrovým priemerom v plastovom púzdre je. Usúdil som, že je to akýsi tampón so šnúrkou... a vtedy mi zaplo, že to asi bude tampax z dávnejšej TV reklamy (predsa sú na niečo dobré tie vzdelávacie reklamy). Na internete som to našiel aj s návodom na použitie, takže už viem... Vďaka tomu som objavil výbornú stránku s vtipnými obrázkami. Odporúčam začať touto...

Smäd po živote som si potom išiel uhasiť do neďalekej krčmy, čo je vlastne športový bufet s terasou a dnes bol pekne obsadený, lebo sa čakalo na majstrovský zápas v nejakom kolektívnom športe... Uličku k pultu som absolvoval s jedným zdvorilostným pozdravom adresovaným všetkým a zároveň nikomu. Chcel som si kúpiť domov dve fľaškové, ale keď som zistil že aj čapujú, volil som menšie zlo - čapovanú orosenú výčapnú desinu.

Sadol som si k voľnému stolu, aby som chlapom nerušil ich kruhy (dôležité rozhovory o hokeji), lebo to sa ani nepatrí. Popíjal som to svoje orosené a sledoval som len tak mimochodom chlapov naokolo. A veru to boli chlapi všetkých generácií, od 18 do 70. Chlapskú idylu narúšala iba jedna dvojica dievčat vo veku okolo 17 s poctivou kofolou a cigaretkou. Tá vážnejšia chlapská časť bola správne generačne zarastená, takže som medzi nich veľmi dobre zapadol so svojou týždeň neholenou bradou...

U starších prevládala ťažká váha (mimo mňa:) a pivné, či gulášové pupky si chlapi s pôžitkom opierali o ťažké dubové stoly. A mleli a mleli a stále a všetci spolu o niečom. Nie nadarmo sa hovorí, že chlapi po päťdesiatke sú strašne ukecaní. Ten mumlaj vznášajúci sa pod ľahkou strešnou krytinou ma v duchu povznášal až do kláštorných sfér Tibetu k Dalajlámovým mníchom. Neverili by ste, že krčmový mumlaj je tak poetický, zvlášť keď hladina v pohári klesá ku dnu.

S údivom som si všímal poloplné poháre na stoloch. Jedna skupinka štamgastov pila biele víno z trojdecových pohárov. Priznám sa, to som ešte nevidel. Po takomto zážitku sa už ťažko hľadá pointa. Aj tak ma pointy v poslednom čase prenasledujú ako nočné mory, takže radšej končím posledným postrehom, ako si ku mne prisadol môj bývalý kolega s borovičku v decovom pohári. Začal som sa hanbiť za môj obyčajný polliter piva, tak som si objednal ešte jedno...

Hneď tam som si zaumienil, že po dobrej večeri (po pive sa žiada dobrá) si sadnem k počítaču a napíšem o tom sem na blog, aby ste všetci vedeli, že v našej krčme sú onakvejší chlapi, čo nepijú na EX, ale na XXL.

Topánkový príbeh

Na fotke hore je sada mojich vychádzkových topánok, kvôli ktorej sa už začínam považovať za zberateľa topánok. Všetky slúžia rovnakému účelu a všetky sú v prevádzky schopnom stave už štyri roky ako nové...

Začalo to značkou Riecker za cca 2 tis. Sk, potom som zbadal veľmi podobné obutie od inej firmy za 230 Sk. No nekúpiš to? Pomyslel som, že ak vydržia jednu sezónu, bude to stačiť a vydržali. Podobne to dopadlo ešte s ďalšími dvomi značkami s cenou za pár 240 Sk.

Úplná všednosť, ibaže včera som sa zase motal okolo výstavy obuvi a čo nevidím? Výsosť Poľany hory a opachy nezvratných skál? Nie! Úplne podobné topánky do mojej zbierky... Všetky pohodlné, ľahké, no radosť chodiť.

A teraz narýchlo nejakú pointu...
Mám ju, tie najnovšie (sú v strede) stáli v prepočte 140 Sk.

Bez fanfár

Už celý týždeň tu nepribudlo nič nové, ale to neznamená, že sa mi nápady minuli, len to, že každý deň umierali bez úžitku. Taký je údel človeka, ktorý nebloguje - hlavou sa mu preženie množstvo zaujímavých nápadov, ale zvyčajne ich využitie je nulové, nanajvýš sa o niektorých porozpráva s ľuďmi v okolí...

Koľko dobrých myšlienok tak zanikne?

O blogovaní sa občas píše, je to téma prinášajúca sebareflexiu, ale aj hodnotenie iných, ale to by som nerád. Blogovanie je pomerne nová vec a od svojho zrodu prešlo búrlivým vývojom. Jeho základná, prvotná podstata sa pretransformovala do mnohých odnoží. Prvolezci už tú skalu, čo znamená blog, hádam ani nespoznávajú. Zmenila sa na džungľu rozmanitosti a to je dobre...

Vždy keď narazím na otázku, prečo som tu? napadne ma aj taký červík pochybnosti, či to robím dobre, alebo nie? Ťažká otázka, ale vždy si odpovedám tak, že nie pravidlá určujú mňa, ale ja určujem pravidlá (iba tie moje, sa vie...). Nemusím sa seba pýtať, čo je to blogovanie, lebo viem že to je to, čo tu so všetkou vážnosťou (i s humorom) vyvádzam... To je ten môj správny výhonok.

Fakticky sa mi podarilo v blogovaní (aj inde) naplniť moje predstavy, ktoré vznikali ešte oveľa skôr ako samotné blogovanie a už to samé považujem za kus šťastného blogérskeho osudu, o ktorom ani neviem prečo môžem povedať len samé dobré veci. Až na zopár výnimiek, ale keby nebolo výnimiek, pravidlá by neplatili :)

Dnes vynechám všetky aktuálne inšpirácie, nespomeniem ani tú, ktorá dnes plynula z červeného vína, ani tú, ktorú mi vložili do hlavy podmanivé tóny starých evergreenov v podaní Waldemara a jeho spolupútnikov v čase a v hudbe, ako mi nádherne spríjemnili nedeľné odpoludnie za volantom... Vôbec si nespomeniem na politické hašterenie, či harašenie.

Dnes si chcem vychutnať iba krátku chvíľu pohody a symbolickú minútu ticha venovať spomienke na stratené inšpirácie uplynulého týždňa. Môj pohľad smeruje k tajomnu budúcich dní, k novým inšpiráciám a ak sa podarí, tak aj s nejakou maličkou pointou na konci...

Dievča z čakárne

Sedela v kresle a jej veľké čierne oči lietali po všetkých kútoch miestnosti, nenachádzajúc trvalejšiu oporu. Oči orámované čiernou tužkou boli to prvé, čo som si všimol, ale aj pery pútali moju pozornosť. Vôbec ich nemala namaľované a nebolo to ani treba, tak prirodzene boli plné a príťažlivé.

Trochu menej príťažlivá bola jej tvár s množstvom drobných červených vyrážok. To všetko orámované dlhými čiernymi vlasmi, jednoducho rozdelenými na dve časti, s krivoľatou cestičkou uprostred. Okraje účesu chvíľami neposlušne padali na tvár, ako menila smer svojej pozornosti. Žiadne slúchadlá, žiadna Mp trojka.

Jej mladému nepokojnému výzoru dominovala celkom príznačne čierna farba oblečenia, blúzka s krátkymi rukávmi, čierno-bielo jemne páskovaná, s výrazným objemom pŕs a dlhé čierne nohavice, dolu založené. Farebný motív narúšali šnúrky na jednoduchých teniskách, jedna červená a druhá žltá.

Keď si prehodila nohu cez koleno, začala jej nápadne nervózne kmitať, zrejme si to ani neuvedomovala. Vtedy som si všimol jej ruky, na prstoch mala po dva prstene, nechty na červeno a na oboch zápästiach široký kožený náramok. Keď zdvihla ruku, aby si upravila prameň vlasov, náramok sa posunul a na zápästí zasvietila čerstvá jazva.

(príbeh je vymyslený a akákoľvek podobnosť so skutočnosťou je náhodná)