Donaha

Najdôležitejším lákadlom článku je nadpis. Už druhý deň mi hlavou blúdi nahota, ale nie v takom prenesenom význame slova, že nič, len prázdno v makovici, láka ma nahota ľudskej prirodzenosti. Nedávno som čítal, že už aj na jednom slovenskom termálnom kúpalisku otvorili nudistickú sekciu, na streche jednej z budov areálu kúpaliska.

Je tam vraj bazén a všetko čo k tomu patrí a je to tak vysoko, že z okolia tam nemožno ani z ďaleka nahliadnuť. To jediné mi tam pripadá trochu proti zmyslu nahoty, skrývať svoje nahé telá pred zvedavcami zvonka... To aby som si objednal vyhliadkový let helikoptérou, keď sa budem chcieť pokochať... Trochu drahé krochkanie...

Ale teraz už vážne, na nahote je niečo príťažlivé. Už raz som tu o tom písal, ako som vnímal ženy na pláži v prevedení hore bez, na Istrii a bol som prekvapený, ako sa ženy jedna od druhej líšia, už to neboli uniformované manekýnky v plavkách, ale každá pútala "nenápadné zraky" inou formou svojej príťažlivosti. Vtedy sa predo mnou otvoril nádherný svet pestrosti ženskej krásy...

Bolo to prekvapivé, milé aj vzrušujúce. Vidieť a tváriť sa, že nevidím, už to samé je vzrušujúce ako zahryznutie do zakázaného ovocia... Nemal som príležitosť k rozhovoru s takto odetou ženou a stále ma to láka, skúmať sám seba, kam by moje oči a hlavne myseľ hoc aj periférne stále blúdili. A to hovorím len o "hore bez" :).

Raz sme tam zablúdili, celá skupina plavkatých na riadnu nudistickú pláž a zbadali sme sa až keď sme ich videli hrať volejbal - muži i ženy vyskakovali za loptou a cimprlátka im poletovali vzduchom. Tam nebol čas hodnotiť dojmy, lebo hneď ako sme zistili svoj omyl, vycúvali sme do bezpečne odetého priestoru. Skrátka, verejná nahota je lákavá a pre celoživotného plavkáča je to terra inkognita, nepreskúmaný terén, mapa s nápisom Hic sunt leones...

Nehovorím, že v súkromí sme si to nevyskúšali, to by sme neboli ľudia, aby sme svoje tajné chúťky neskúsili v praxi, ako raz keď sme si sadli štyria k jednej veľkej bonboniére a chutnali sme bonbóny až kým neostala za pár minút prázdna. Tak sme si vo štvorici splnili detský sen o tom, že nás raz zatvoria do cukrárne a budeme jesť iba samé dobroty.

Len k tej verejnej nahote na pláži akosi nedošlo...
Stále tu však isté šance sú, hoci aj v Štúrove na streche...

Rodová rovnosť

Neviem či je to náhoda, alebo riadenie osudu, že som v predchádzajúcom článku vynechal akurát kandidátku, ktorá je expertkou v otázke rovnosti.

Neviem presne čo tá rodová rovnosť obnáša v expertných záležitostiach, do akej miery sa máme vzájomne vyrovnať, ale dúfam, že niektoré aspekty ostanú navždy antagonistické, ale nie v zmysle nepriateľstva, ale v zmysle toho pravého spojenia protikladov a nezrovnateľných rozdielností, čo do seba niekedy tak nádherne zapadajú...

Ale o tom som nechcel, to je záležitosť pre expertov rovnosti, do ktorej sa obyčajný muž nemôže rozumieť... Inak to celé chápem, ako deľbu práce a údelu v spolužití, na základe rovnosti, ale tá rovnosť je skôr v rovine ideovej a filozofickej, v žiadnom prípade nie v rovine otrocky matematickej.

Niekde do rodovej rovnosti musia vstupovať aj schopnosti a predpoklady dané telesnou stavbou, aj údelom, lebo ženy budú vždy privádzať na svet deti a do rodovej rovnosti na pracovisku vstupujú aj všeobecné kritériá vzdelania, inteligencie, pracovnej disciplíny, výkonu a mnoho iných maličkostí, ktoré zvyčajne zamestnávatelia hodnotia ako mieru prispenia pracovníka k zisku podniku.

Nakoniec celú rodovú rovnosť možno zredukovať na rovnosť šancí... Rovnaká štartovacia čiara pre súťaž, ale kde ju narysovať? V okamihu narodenia sme rovní ako už nikdy potom, že dievčatá cikajú inak ako chlapci, to je len taký malý detail. Rodové rozdiely do nás vnáša inštinkt prírody a tak trochu potom aj výchova.

To rozdelenie v puberte je nutné, aby sa mohli nájsť páry vhodné k pokračovaniu rodu, lebo zblízka je vidieť len detaily a celok sa stráca, preto musia pohlavia hľadať partnerov s dostatočným odstupom. Potom opäť prichádza k miernemu zjednoteniu na pracoviskách, až nakoniec príde čas, kedy nastane absolútna rodová rovnovsť - v domove dôchodcov.

Kandidátna listina č. 18

Za dverami sú opäť voľby. Práve som dostal informačné materiály a zoznam kandidátov. Vcelku zábavné, keď si uvedomím, že naposledy som počul o europoslancoch pri posledných eurovoľbách... Asi som nepozorný sledovač poslancov. Vlastne ani neviem, prečo by mali počas funkčného obdobia komunikovať s voličmi, majú svoju stoličku a iste aj plno starostí, čo s tým.

€-poslanci sú iste dostatočne zabezpečení, majú plat, aj cestovné náhrady a ktovie, čo ešte. Čas trávia cestovaním a občasným sedením kdesi ďaleko a vysoko. Možno by bolo dobré, keby to bolo tak zariadené, ako v tom vtipe o súdruhovi Žinčicovi, kto ešte nebol poslanec, nech sa prihlási... Časom by sme sa tam všetci vystriedali a všetci by sme boli uspokojení.

Stranícke kandidátky mi vôbec nevyhovujú, ja by som radšej volil svojich známych, hoci aj naprieč celým politickým spektrom, len podľa osobných sympatií... Ktovie ako by to v takom prípade dopadlo? Pre názornosť som si zostavil vlastný výber zo zapísaných kandidátov, ktorých poznám aspoň z počutia:

Moja listina č. 18 (podľa zásady, že každý máme svojich známych).

1. Jozef Mihál - občas si prečítam jeho praktické rady z daňovej poradne.
2. Eduard Chmelár - bloger a človek, ktorý sa snaží myslieť objektívne.
3. Sergej Kozlík - od euro-poslancovania, málo o ňom počuť.
4. Peter Baco - matne si ešte na neho spomínam, tuším, že pôdohospodárstvo.
5. Irena Belohorská - vzácna žena, podobne ako Sergej.
6. Boris Zala - krajan s impozantnou bradou.
7. Monika Flašíková-Beňová - spomínam si na ňu s jedným priezviskom.
8. Ľubica Trubíniová - značkovaná zelená, ak sa nemýlim.
9. Milan Barlog - bloger a strážca parku (ak je to on?).
10. Eduard Kukan - krajan bez brady a bez fúzov.
11. Peter Šťastný - kto by nepoznal nášho Golonku?
12. Aleksander Slafkovský - ak sa nemýlim bývalý primátor L. Mikuláša.
13.Pavel Titl - bloger (ak je to on)
14. Ivan Barin - bloger (ak je to on)
15. Vladimír Palko - v čerstvej pamäti
16. Peter Osuský - osobne, ale s iným názorom na zdravotníctvo.
17. Alojz Rakús - jasné, bývalí ministri sa zapíšu.
18. František Mikloško - kandidát na prezidenta a poslanec s humorom.
19. Pavol Minárik - neviem odkiaľ, ale už som o ňom počul.
20. Rudolf Bauer - ako primátor Košíc.
21. Edit Bauer - občas ju stretnem v termále DS.
22. Karol Ondriaš - len z počutia.
23. Rafael Rafaj - aktivista SNS, ktorý sa stihol presláviť.
24. Ibrahim Maiga - sranda musí byť, aj keby nebolo o čom spievať.
25. Martin Fronc - no známa postava, aj svojim zjavom.

Keďže volíme iba 13 poslancov, z týchto mojich známych by som musel polovicu vyhodiť. Možno by som našiel aj dvoch na zakrúžkovanie...


Dodatočne: mea culpa, nejakým zvláštnym riadením osudu som na zelenej listine prehliadol Oľgu Pietruchovú a pritom ona je neprehliadnuteľná... :) dávam jej poradové číslo 26.


Poznámka: Tento text nie je o reálnej politike, je iba pokusom o úsmev nad politikou.

Kartičkovanie

Keď som bol malý, občas mi teta Helena rozprávala príbehy z biblie. Rozprávala mi aj o tajuplných Sybiliných proroctvách o konci sveta. Vtedy sa vraj budú zmenšovať rozdiely medzi pohlaviami, ženy budú nosiť nohavice ako muži. (Len tak mi napadá, že v biblických časoch asi tiež nebol veľký rozdiel medzi oblečením muža a ženy...)

Peniaze sa prestanú používať, na všetko budú kartičky... Nepredstaviteľné v polovici minulého storočia, ale dnes je to všetko tak, ako v proroctve. V peňaženkách nosíme karty namiesto peňazí a ženy už tak dlho nosia nohavice, že sa nám v nich niekedy dokonca páčia viac, ako v ženských šatách.

Nedávno ma nahovorili v jednej lekárni, že mi vypíšu kartičku a na ňu budem dostávať u nich zľavu pri nákupoch. Mám kartičku aj na nákup nábytku vo veľkopredajni, kde už asi nikdy nič nekúpim, mám kartu na čerpanie benzínu, kde zbieram body... V Amerike vraj dokonca zlodeji otvárajú dvere kreditnou kartičkou (to mám zo starších filmov, dnes už otvárajú dvere pištoľou...).

Už neviem, kam mám ukladať všetky tie kreditky a debetky a vernostné karty. Včera som bol v jednej lekárni a pri platení som vytiahol lekárenskú kartu, aby mi dali zľavu... Magistra sa len tak zbežne pozrela na moju kartičku a s úsmevom mi zahlásila, že zľavu mi nedá. Vzápätí som pochopil, keď som porovnal logo na jej visačke s mojou kartou - bola z konkurenčnej lekárne... Aj to má na svedomí koniec sveta.

Reklama na sprostosti

Niekedy to tak vypáli, že aj na blogu robíme reklamu hlúpostiam do neba volajúcim. Napríklad takouto vetou:

"...starí ľudia... sú dedinčania, možno mečiarovci, komunisti, kostolné baby, senilní sklerotici, ktorí neovládajú manažérsku angličtinu ani prácu s PC, majú divný vkus, divné zvyky, divné volebné správanie, sú závislí od zdravotnej starostlivosti, skrátka zavadzajú."

Ak by to tak malo byť,

tak normálny mladý človek, možno Dzurindovec, alebo SASák, s iskrivým intelektom, ovládajúci manažérsku angličtinu, zabúdajúci slovenskú gramatiku, ovládajúci prácu so zastaralým súdobým PC, má divný vkus nezrelej mladosti a pohŕda staršími, má divné zvyky, nosí výlučne značkové ošatenie, vo voľbách sa orientuje jediným správnym smerom a nechápe prečo existujú aj iné, je zdravý a vyšportovaný ako rybička, nikdy nezavadzia iným, ale jemu zavadzajú starší,

taký mladý človek nikdy nezostarne a hlavne, nezmúdrie.

(citát prevzatý z Bútľavej vŕby)