A je to!

Tak som dorazil na Čomolungu netu, spadol som do sociálnej siete, inak zvanej aj facebook. Ako opísať prvé dojmy?

Impulzom, prečo byť na facebooku, bol článok a zdôvodnenie v diskusii, ako to napísal Piki, vraj je to najlepší spôsob outsorcingu komentárov. Doteraz sa mi z toho vyjadrenia točí hlava, ale skúsil som a teda nech iní robia za mňa to, čo sa mne nechce. Stačí zaplatiť cenu.

Aby som si sám pred sebou neplietol dojmy a pojmy, musím povedať, že nástup do FB je impozantný, v prvých chvíľach som sa cítil ako návštevník, ktorý vstúpi do veľkej sály, kde už sedia stovky hostí v družnej zábave a všetci sa zabávajú o všetkom, ale v momente môjho príchodu sa všetci obrátia k dverám a čakajú ako vojdem.

Trochu mi to pripomenulo naskočenie do rozbehnutého vlaku, o ktorom ani neviem, či ide správnym smerom. Hlavne sa nechať chvíľu viezť... Trochu som mal pocit, ako by som prišiel do spoločnosti, ktorá už je v nálade, iba ja som triezvy... :)

Mám dojem, že FB je synonymum moderného davu. Taký pražský Václavák, kde niektorí idú hore niektorí dolu a kopa ľudí iba postáva a nevie kam ísť. Prvý dojem je dôležitý, ale určite ho po čase vystrieda iný. Tak to v živote chodí a na FB určite tiež. Len ešte neviem, ako sa vystupuje z toho vlaku, či má záchrannú brzdu...

Nová metóda pestovania

V záhradke mám jednu novinku, vyvinul som novátorský prístup k pestovaniu rajčín. Nazval som to pestovaním rajčín vo vegetačnom kryte. Je to významná inovácia, ktorá šetrí námahu a znižuje náklady na pestovanie. Rajčiny sa jednoducho nechajú zarásť burinou, ktorá potom tvorí vegetačný kryt a ten nahrádza mulčovanie.

Jediným problémom je hľadanie dozretých plodov, ale tu je veľmi nápomocná ich červená farba. Metóda by sa dala aplikovať aj u iných plodín, podmienkou však je podobne nápadné sfarbenie plodov.

Možno túto metódu rozšírim na celú záhradu (už som začal...)

Príbehy obyčajného šialenstva

Starý (...?) český film z roku 2005, celkom pozerateľný aspoň na prvýkrát, ale dnes som ho videl už opakovane. Zaujala ma tam jedna z postáv, bývalý komentátor filmových týždenníkov, ktorý si pamätá všetky svoje texty z roku 1973. Jedna správa je z 15. júla toho roku a je zvláštne, že má súvislosť s mojim osudom.

V ten deň navštívil súdruh Gustáv Husák závod Technoplast Chropyne. Bolo to tak, že Technoplast bol aj jednou z dvoch rokovacích zastávok na mojej pracovnej ceste v ten istý deň. V Technoplaste mal prednosť onen súdruh, preto sme museli čakať, kým sa odbaví.

Nemali sme ani kde zaparkovať, lebo okolie fabriky bolo zahltené šestotrinástkami vládnej delegácie. Bolo ich najmenej 20. Našťastie sa dlho nezdržali, čakali sme na naše rokovanie len pol hodiny. Nič dôležité, len taká malá sfilmovaná pripomienka na jeden obyčajný dátum z môjho života, ktorú som si tu musel zaznamenať...

Nedeľná kázeň

Peter Rusnák vo svojej dnešnej kázni v Klokočove hovoril aj o tom, že ľudia neradi počúvajú kázne. Niečo na tom bude, lebo sme raz takí, že neradi sa podriaďujeme múdrostiam iných, radšej šírime tie svoje. Napriek tomu, ja sa rád poučím aj inde, uznávam cudzie dobré nápady a poučenia, ktoré síce najprv skúmam a keď sa ukážu dobré, vezmem si ich za svoje.

Napríklad Piki vo svojom poslednom článku uvažuje o pridanej hodnote istých činnosti, u ktorých to nie je zrejmé na prvý pohľad. Zaujímavé na tom je hlavne to zamyslenie sa nad skúmaním podstaty pridanej hodnoty. Lebo niekedy to nemusí byť každému rovnako zrejmé a jednoznačné.

Na pridanú hodnotu sa zvyčajne pozeráme ako na hodnotu, ktorú pridávajú iní do vecí a činností, ktoré my, prijímame, ale na druhej strane je pre mňa oveľa dôležitejšie sledovať, akú pridanú hodnotu vkladám ja do svojich činností, do práce pre dobro iných. Ono sa to ľahko pozná, tam kdesi vnútri, ako pocit dobre vykonanej práce, pocit užitočnosti, to je tiež pridaná hodnota.

Ten pravý pocit a hodnota pridanej hodnoty je práve v tom vnútornom pocite a je to náš najčistejší zisk z podnikania zvaného život. Za pridanú hodnotu obvykle dostávame odmenu nielen vo vnútornom uspokojení, ale aj v materiálnom ocenení, čo je zvyčajne odmena za hodnotu vytvorenú prácou, ale aj nápadmi a tvorbou iných hodnôt... Výšku materiálnej odmeny však pre nás stanovuje tá druhá strana a nie vždy je plne v súlade s našou vnútornou...

Po nedeľnej omši nastáva čas odmeny vo forme sviatočného obeda. Neviem čo sa stalo, dnes som nepočul u susedov vyklepávanie rezňov, možno sú kdesi pri mori na dovolenke. Je taký čas... Už sa teším na naše obaľované vykostené vyprážané kuracie stehná, videl som ich zatiaľ nastúpené na pracovnej doske a vyzerali sľubne, aj s pripraveným uhorkovým šalátom, aj keď k tomu bude "iba" tarhoňa.

Takže, keďže je nedeľa v polčase, želám všetkým dobrú chuť a najmä hojnosť pridanej vlastnej hodnoty a trochu aj tej, pridanej od niekoho blízkeho...

Halušky

Keďže za všetkým je dobré vidieť ženu (Cherchez la femme), vyhoviem dnes jednej, aspoň v niečom. Včera som mal zase po čase deň taxislužby. Najprv do nemocnice a potom obehať miestne cintoríny, ktoré sú vlastne večnými lesmi. Ale nie o tom som chcel, na cestách sa nič nestalo, adrenalínové udalosti sa mi dlhodobo plánovane (našťastie a zaklopať) vyhýbajú.

Unavení sme sa doplazili na Jánošíkov dvor, že sa tam naobedujeme. Aby to bolo rýchle, skončili sme na ponúkanom dennom menu, ja som si vybral, ani neviem prečo trojku - halušky v špenáte s kúskami kuraciny a s nivovou omáčkou... Už ten popis ma mal odradiť, ale na palacinky som chuť nemal, ani na grilovaný Encián a chcel som aspoň kúsok mäsa...

Tú horu zelených halušiek (možno to boli malí mimozemšťania, len po uvarení nemali anténky) mi priniesli na malom svinskom válove, tak som sa zrazu cítil ako sviňa..

Nepreháňam, aj tá servírovacia nádoba z čerstvého prírodného dreva mala svoju odpudzujúcu chuť, ktorá sa k zelenému zafarbeniu vlažných halušiek vôbec nehodila.

Napriek chuti a vzhľadu som to všetko zbaštil bez ohľadu na očakávané následky a tu na fotke je dôkaz. Hlad si niekedy nedá poradiť... Celý večer som stále musel myslieť na ťažký život Jánošíka a jeho družiny. To už aj tie často zatracované bryndzové halušky sú po tejto skúsenosti super a mám ich radšej ako predtým.

Tak to by bolo z ciest, o Picase nemám nič nové, lebo už som ju definitívne odinštaloval a v procesoch som lepší, dnes mi beží iba 35 oproti vtedajším 40. Sám neviem, prečo je to lepšie, ale iste ma femma pochváli. :)

Zo starej diskusie: femma povedala... viem, že o témy nemáš núdzu, ale čo tak niečo z tých tvojich šoférskych, alebo možno o záludnostiach Picasy... ale najviac ma vie pobaviť tvoje zanietené rozprávanie napr. na tému Running Processes 40, neviem síce o čom to je, ale dokážem to čítať x-krát a bavím sa :-)) ...14 máj, 2008 22:28