Príznaky dňa

Príznaky určujú, aký bude deň...

Najprv som sa dozvedel, že na obed bude zelenina s haluškami, tak som vedel, že bude nanič deň, proste celkom stratený deň pre mäsožravca.

Potom som zistil, že som klasik, lebo moje dielo bolo citované na facebooku v súvislosti s históriou hlavného mesta, síce bez uvedenia môjho autorstva, ale ja som ho poznal na prvý pohľad... Ako by slnko vykuklo spoza mraku v škraboške :).

Nakoniec sa všetko obrátilo k dobrému, keď som si uvedomil, že na facebooku sa nájdu aj skutoční priatelia. Nestačí to na príjemný deň? Uvidíme...

A ešte post scriptum príznak (prízrak tajomna):

Čítal som krátke filozofické pojednanie u Martina Pilníka s názvom: "Naplánovaním udalosti nad ňou strácate kontrolu". To sa mi strašne páči, lebo strašne nerád strácam kontrolu nad svojimi udalosťami. O ďalších dnešných plánoch preto radšej nehovorím a zakrývam ich plášťom tajomna.

Martin zakázal u seba diskusiu, tak aspoň tu k jeho úvahám poznamenávam:

Iným názvom pre kompromis je improvizácia..... A hneď je to lepšie!

Uvidíme večer...

Genuine MS pozitív

Z prílišnej dôvery a z nedostatku rozvahy som si dnes večer nainštaloval MSE (Microsoft security essentials) na svoj starý dobrý Windows XP, s dobrým antivírusom a firewallom a to som nemal robiť. Prvé o čo sa ten program zaujímal bolo, či som genuine pozitívny... Som. Potom sa nainštaloval, dlho si sťahoval databázu a keď to skončil, vraj aby som spustil kontrolu počítača a môžem pokojne pracovať.

Stalo sa však niečo úplne iné, dobre známe z minulosti - počítač zamrzol, ani sem, ani tam. Systém niekde v pr..., myš chodila len po ploche ale všade inde presýpala piesok v hodinách. Čakal som čo bude, ale ani po dlhých minútach sa stav nezmenil a na disku sa vôbec nepracovalo. Jediná pomoc bola, reštartovať. Po reštarte sa všetko opakovalo - PC risk... a štart kontroly a nič.

Keď sa to zopakovalo tretíkrát, bolo mi jasné, že musím do núdzového režimu, lebo ani spustenie s poslednou dobrou verziou systému nepomohlo. Zaumienil som si, že v núdzovom režime mu dám ranu z milosti odinštaláciou... Ale nie, v núdzovom režime mi to nedovolil... Znova do normálneho, znova smrť a znova zúfalo do núdzového režimu.

Už som videl ten horor novej inštalácie XP a všetkého čo sme tam, Microsoft a ja, časom navešali. Rozhodol som sa na tvrdý zásah sekerou. Cez "prcwiev" som zavraždil bežiaci proces zradného MSE, potom som vymazal všetky súbory z adresára MSE, okrem troch, ktoré sa nedali. Následný reštart do normálu prebehol úspešne, po MSE ani stopy.

Už som bol spokojný, ale ešte bolo treba pozametať stopy a exkrementy MSE, k čomu som zneužil všetky moje obvyklé nástroje: CCleaner, Glary Utilities a Comodo registry cleaner. Zároveň som si predsavzal, že žiaden bezpečnostný nástroj, okrem mojich osvedčených nepotrebujem a najmenej taký, ktorý dodá Microsoft zadarmo v rámci konkurenčného boja.

Uhorkovo-papriková výnimočnosť

Každý deň sa stane niečo výnimočné a úžasné.

Napríklad dnes, vzal som šalátovú uhorku, priadne som ju umyl a odrezal oba konce. Potom som ju nakrájal na kocky o hrane približne 1 cm. Vzal som aj 5 našich paprík, umyl som ich, odrezal z každej vrchol a narezal som z nich pozdĺžne pláty tak, aby na tých žilovitých ostalo aj kúsok zo štipľavých žíl.

Papriku som potom tiež nakrájal na centimetrové štvorčeky. Všetko som to dal do šalátovej misy. Rajčiny som nevzal úmyselne, lebo už nám ostalo len pár kúskov našich ekologických a s nimi by to bolo niečo iné.

Navrch som nalial tri kávové lyžičky octu, väčšiu štipku soli a maličkú štipku cukru (dôležité je na štipkovanie použiť prsty). Nakoniec som pridal 3/4 pravého smotanového jogurtu (žiadnu nízkokalorickú náhradu, lebo pri jedle sa nesmú robiť žiadne kompromisy) a poriadne som to premiešal. Zbytok jogurtu bola moja priama odmena za prípravu výborného šalátu.

Ochutnávka dopadla výnimočne dobre.

Pandémia

Pandémia je epidémia, ktorá sa rozširuje na geograficky rozsiahlom území, dokonca medzi kontinentami a celosvetovo. (wikipedia)

Svetu hrozia rôzne pandémie, presnejšie, hrozia hlavne ľudstvu. V súčasnosti napríklad svinská chrípka, AIDS a čakajú ďalšie, ktoré ešte nepoznáme. Ľudstvo však nie je vystavené len telesným neduhom, pandémie hrozia aj v iných sférach civilizačného procesu, teda aj v kultúrnej a spoločenskej sfére.

Pandémiu, ktorá svojho času postihla Čínu máme ešte v živej pamäti ako "kultúrnu revolúciu" pod vedením Mao Ce-tunga... Narobila u nich doma veľa škody, ale možno ich aj poučila a stali sa voči podobným pokusom imúnnymi. Nás a "šestinu sveta" v minulom storočí nakazil vírus komunizmu a fašizmu. Nákazu sme prekonali, len nie je isté či sme imunizovaní.

Vrátili sme sa do lona západnej civilizácie, kde sme v podstate vždy patrili a s vervou sme sa nechali naočkovať novým vírusom dravého kapitalizmu, ktorý už dlhšie gniavi pandémia reklamy. Reklama v médiách je chorobou, na prvý pohľad neškodnou, ale pomaly a iste narúša psychiku jednotlivcov a spoločnosti.

Súdiac podľa reklám v našich televíziách, cieľovou skupinou sú analfabeti bez vlastného názoru, so sklonom k imbecilite. Časť reklám je zameraná špeciálne na deti a tak je ohrozovaná aj ich výchova. Pandémia sa šíri a nadobúda globálne rozmery. Účinky sú podobné ako v neslávne známej čínskej kultúrnej revolúcii, strácame schopnosť rozlišovať pravdu a lož.

Existuje vakcína proti reklame? Začali už farmaceutické kolosy vyvíjať liek? Pochybujem, že taký liek existuje, lebo ani šoková terapia krízou nepomáha. Raz však ľudstvo zmúdrie a niekedy v ďalekej a možno už v blízkej budúcnosti zmizne zo sveta médií reklama a aj verejné priestory budú čisté ako čerstvý sneh.

Z reklamy sa stane intímna záležitosť internetu a vyhľadávačov, ktoré na požiadanie poskytnú všetky potrebné a pravdivé informácie z databázy o výrobkoch a službách. Podrobnosti vymyslia programátori budúcnosti. Stačí vysloviť želanie. Nebude existovať žiadne spojenie medzi informačnou, či zábavnou televíziou a reklamou, spoločnosť sa uzdraví.

Knihy v nás

Blogy sú vlastne diskusným systémom, kde je málokto osamelý, navzájom sa čítame a reagujeme na podnety v istom presne neohraničenom priestore. Tak sa navzájom obohacujeme o myšlienky a podnety, ktoré by inak v behu života asi neprišli. Diskutujeme nielen v komentároch pod blogmi, ale aj na úrovni článkov.

Už dvakrát ma nakopol do úvah Filip na jeho bútľavej vŕbe, aby som sa zamyslel nad svojim vzťahom ku knihám. Je to z mojej strany dlhoročný vzťah a prešiel rôznymi štádiami. Začalo to v útlej mladosti, hneď ako som sa naučil čítať. Odvtedy žiadna kniha nebola predo mnou istá, všetko som hltal na jedno posedenie.

Boli to romány, aj červená knižnica od mojich sestier, než sa odhodlali prečítať požičanú knihu, ja som ju už mal prežitú, niekedy aj v noci so sviečkou v ruke. Boli medzi nimi aj sväté knihy s náboženskou tématikou s posvätením "Imprimatur", ale bola medzi nimi aj Krásna Helena, aj drastické romány Jókaiho, aj dobrodružstvá Mórica Beňovského.

Neskôr pribudli Križiaci, Anna Kareninová, niečo z povinného čítania, neopisoval som obsahy, ale často som sa sám prehrýzal knihami z čírej poctivosti. V začínajúcej dospelosti som objavil aj poéziu, márne sa snažiac napodobniť veľkých básnikov. Čítal som však ďalej a veľa, ale už som si začal vyberať žánre, ktoré ma zaujímali viac. Bolo v tom menej romantiky a viac faktov.

Niekedy v polovici svojej profesnej kariéry som sa už orientoval takmer výlučne na odbornú a encyklopedickú literatúru, podvedome som si uvedomoval, že život už beží ďalej zotrvačnosťou a niet času na zbytočné hľadanie ihly v kope sena, teda tých akýchsi životných múdrostí v knihách. Čo už, keď som dosiahol vek spisovateľov, o čom ma ešte môžu poučiť?

Napriek tomu čítam knihy dodnes, ale si ich vyberám, ak mi nepríde do cesty tá pravá, ktorá ma zaujme, tak ju nehľadám, dnes je aj reklama na knihy tak mohutná, že ich dokáže vsugerovať čitateľovi. Beriem knihu do rúk zriedka, ale ak ju chytím, čítam aj za pochodu a stále ma láka aj poézia, ale tiež si vyberám, tak ako si logicky vyberám aj filmy.

Do čítania kníh sa vklinil internet, na prvý pohľad je hrozbou knihám, s mojim čítaním však nemá zhola nič spoločné, kniha je a ostáva knihou, aj keď sa ich už nesnažím zhromažďovať ako kedysi, už viem, že kniha je po prečítaní vlastne zbytočnosťou, na ktorú padá prach, kým ju niekto znovu neobjaví.

Kniha je teda dekoráciou, ale aj akosi duchovnou istotou, že je tu blízko zhmotnený príbeh, ktorý som prežil a tak je pripomienkou lepších virtuálnych čias.

Stávalo sa mi a stáva sa mi dodnes, že niektorú knihu nedočítam. Málokedy sa mi stáva, že tú istú knihu čítam dvakrát, vlastne je taká iba jedna, ktorú som si kúpil za 4 koruny ako žiak štvrtej triedy a príliš som jej nerozumel. O pár rokov som opäť narazil na tú istú "Filozofskú históriu" a vychutnal som si jej obsah, už s pochopením všetkých súvislostí.

Nedočítal som napríklad Rimanku, nedočítal som ani Matkina, ktorý sa mi dostal do rúk, lebo sa mi zdalo, že motív sa len opakuje a obmieňa, a u Matkina aj kvôli zneužívanému slovníku vulgarizmov, ktoré tam nie sú vždy funkčné, resp. sú vzdialené môjmu svetu. Nemám na konte veľa takých kníh, rozhodne však nehľadám chybu v sebe, ak nejakú odložím, lebo tam chyba nemôže byť...

Konečne, tak ako mnoho iných vecí, aj vzťah ku knihe sa vekom mení, v mladosti človek hltá všetko, neskôr sa z neho stane gurmán. Mám veľa kníh, ktoré ma v živote nestretli, aj veľa slávnych kníh, ale mám aj veľa vrcholov na zemi, na ktoré som nevystúpil a už nikdy nevystúpim, je na svete veľa riek, do ktorých som nevkročil a už nevkročím a som tu.

Nečítal som ani Malého princa, ktorého každý obdivuje a už ho ani neprečítam, iba ak by náhodou, ale aj tak, nech nikto neskúma čo som prečítal a čo nie, lepší je obrátený postup, skúmať priamo človeka lebo prečítané knihy sú v nás, knihy nás formujú najmä v mladosti a to je dôležité, neskôr môžeme my formovať svoje knihy...