Obnovený sci-fi seriál

Za starých, zlých čias sme v politike počúvali výlučne jednostranne orientované komentáre, teda neobjektívne, s povinným skloňovaním slova socializmus. Dnešná mládež Slovenska si nemôže pamätať aké to bolo, keď sa po "novembri" objavil prvý politický komentár z ktorého kričala maximálna snaha o nestrannú objektívnosť. Pre mňa to bolo ako živá voda.

Žiaľ tento štýl sa neujal nadlho, do politických úvah sa opäť vkradla stranícka neobjektívnosť. Dokonca aj politológovia sa už škatuľkujú na dobrých a zlých...Na blogoch sa potichu vytráca názorová pluralita a hlavne jej tolerovanie v diskusiách, kde často chýba vecnosť vyjadrovania. Existujú však aj svetlé výnimky, keď sa autor (diskutujúci) odváži mať iný názor ako väčšina a kolegovia diskutéri ho nevypoklonkujú s posmeškami a osobnými urážkami.

Na Nove začali opakovať seriál Hviezdna brána SG1. Potešilo ma to, lebo tieto najstaršie diely som nevidel. Kto číta waboviny vie, že nie som televízny maniak, SG je jediný seriál, ktorý sledujem, ak ho náhodou objavím. Aj na blogoch už teda začal predvolebný seriál skladaním poklôn vlastným protagonistom. Stále je v hre aj problematické delenie na pravých a ľavých, akoby všetkým nešlo o naše dobro...

V tejto súvislosti mi vždy napadne, ako jeden bývalý zakladateľ strany, ktorá vládla 40 rokov, spomínal na ich zakladajúci zjazd slovami: Viete, vtedy bola len sociálna demokracia, ale v nej boli jedni praví a my sme boli ľaví, tak sme si založili novú stranu... Dnes sa strany delia na inom, "osobnostnom" princípe. Našťastie už nie je šanca, že by sa tí ľaví opäť dostali k moci, aj keď "ľavých" politikov máme v každej časti spektra dosť. A keby len ľavých, ale aj kľavých...

Jánošík...

Vidieť Jánošíka - dajte si pozor, lebo vás niekto okradne. Je to náhoda, práve som dnes popoludní na istom spoločenskom webe videl fotky národného hrdinu, ako protestuje sám proti sebe. Teda, akože proti vlasteneckému zákonu, ale mne to pripadá silne kontraproduktívne. Nuž, niekedy je každý spôsob dobrý na zviditeľnenie.

Tá druhá časť nového príslovia je drasticky realistická. Okradli ma síce len o 15 €, ale bolo to značne nepríjemné. Asi mám smolu na dámy za poštovou prepážkou. Zvyčajne si pri platení účtov všetky položky vopred spočítam a pripravím si presnú sumu, aby to šlo hladko. Dnes som mal len dve položky, tak som prípravu zanedbal.

Pošta bola prázdna, pri priehradke som bol sám. Platil som bankovkami, len včera vyliahnutými z bankomatu, všetko nové kúsky. Do požadovanej sumy mi chýbali necelé 3 €, tie som nemal. V peňaženke som sa chvíľu prehŕňal, hľadajúc 5 €, ale nebola tam ani jedna, iba tie nové dvacky. Vzal som jednu s poznámkou, že menšie nemám. Dáma za okienkom všetko zhrabla, hodila do pokladne a capla mi na okno zopár mincí. Ozval som sa slušne, že ešte 15 € a ona, že veď som jej dal 5 €...

Žiaden svedok v intímnej vzdialenosti nestál, bolo tu len rozhodné tvrdenie jednej a druhej strany. Keď som ju vyzval, aby mi tú 5 € ukázala, vytiahla nejakú ošúchanú, čo rozhodne nebola z mojej peňaženky. Mal som sa ísť sťažovať? Nešiel som, nemal som náladu na hádanie. Tak či onak, môj pokoj v duši najmenej pre dnešok je v r...i. (sorry). Vykašlal som sa na to, ale na tú dámu si dám nabudúce bacha.

Vlastne si v budúcnosti dám bacha na celú poštu. Tak teda, zajtra doobeda pracujem ako vlastenec, takpovediac na oltár vlasti, na podporu ženskej rovnoprávnosti. Nebudú predsa u nás zbíjať len kadejakí chlapci z Terchovej...

Česká povaha na pretrase

Rád by som zmiernil zlý dojem z mojej kritiky relácie Partička niečim pozitívnym. Už včera sa mi naskytla príležitosť, len som nestíhal. Na ČT1 som sledoval talk show Karla Šípa s tromi hosťami, ktorých mená mi nič nehovorili, ale to nevadí. Bolo to ako liečebná kúra v Karlových Varoch a thajská masáž dohromady. Teda úžasný nápor najmä na bránicu vo chvíľach nezadržateľného rehotu. Humor Karla Šípa mám rád, je uvoľňujúci a pritom inteligentný. Jeho relácie by sa mohli požívať ako inštruktážne videá v škole humoru, keby taká existovala.

Páni hostia Karla Šípa presne sadli k danej téme. Slavomír Hubálek, psychológ, ktorý sa profesionálne zaoberá otázkou českej povahy, Mariusz Szczygiel, poľský novinár a publicista a nakoniec Američan Jon Davis, odborník na IT a PR žijúci v Prahe. Všetci náramne vtipní, na spôsob anglického humoru, čo mi vyhovuje. Poliak hovoril pomerne dobre česky, Američana som si musel dešifrovať spôsobom simultánneho prekladania do českej hovorovej reči, ale to vôbec neubralo na humorných replikách. Kto mi neverí, nech beží rovno do archívu ČT1.

Partička

Občas by som si rád zahral partičku šachu, ale nemám s kým. Kedysi som hrával v klube, alebo aj v krčme. V klube sme raz hrali dvaja proti jednému, celoštátnemu šachovému majstrovi a vyhrali sme. To bolo moje najväčšie víťazstvo v šachu, aj keď v skutočnosti len s polovičnou zásluhou. Alebo taký mariáš, to bývali vynikajúce partičky na zabitie času a dlhých večerov. Na stole zopár pohárov, v jednej ruke karty a v druhej to dymiace čudo. Na začiatku som vždy vyhrával, ale po polnoci som všetko prehral. Niekedy som musel doplatiť aj 5 korún a to už nebola malá suma.

Na vojne nás kartársky trénoval veliteľ roty a naučil nás hrať dokonca aj taroky. To bola hra! Každá karta mala svoje meno, jedno krajšie ako druhé. Jediným problémom bolo, že veliteľa nikto z nás mladších nevedel obohrať. Bol to najlepší hráč kariet v celej varšavskej zmluve a možno i v nato. Boli aj iní experti, väčšina však excelovala najmä v alkoholickom trojboji. Všetko je preč, sú to už len staré zatuchnuté časy, na ktoré nehodno spomínať, aj keď zatiaľ sa ešte môže...

Aj včera som si dal po dlhom čase partičku, takú pasívnu pri televízore. Ešte dnes mám z nej v ústach pachuť prízemnosti a v žalúdku istý nepríjemný reflex. Musím uznať, že štyria herci boli v tých hrách, ktoré mali úroveň hier iskričiek a pionierov v letných táboroch, celkom prirodzení. A práve to bol ich najväčší nedostatok, okrem všetkého ostatného primitívneho, od nápadu až k realizácii.

Už nikdy viac takúto partičku pri TV, odteraz jedine tie zo spomienok. Iba ak by sa našiel niekto, kto by sa prihlásil na moju výzvu k šachovej partičke. V najhoršom prípade by mohla byť aj virtuálna...

Vlastenec je gól do vlastnej brány

Neviem, prečo odporcovia tzv. vlasteneckého zákona tak penia v blogosfére, veď vlastenectvo je okrem iného aj stav pozitívneho myslenia, preto nenávistné výpady, aj keď vyvolané možno nezmyselným zákonom, nemajú s vlastenectvom nič spoločné a tobôž nie vyhlasovanie sa za anti-vlastenca a svetoobčana. Svetoobčania sme všetci, ale sú aj menšie, stále významné spoločenstvá, v ktorých žijeme v každodennom dotyku a máme s nimi pozitívne vzťahy.

Vlastenectvo sa nosí všade na svete, či už v Amerike, alebo Európe a nemusíme ani chodiť ďaleko a je všetko v poriadku. Oni to majú historicky zažité, my sa ešte len učíme. Myslím, že je úplne normálne, ak má človek dobrý vzťah ku svojej rodine, ku svojim priateľom, ku krajine v ktorej žije, i k národu, ktorého rečou hovorí od malička. Nie je normálne sa toho všetkého vzdávať v ošiali nejakej politickej nedomyslenosti.

Už to tak vyzerá, že každý kto udrží v ruke pero a v nohaviciach to onô, sa musí vyjadriť k tomuto zákonu a tým mu všetci nechtiac prisudzujú a schvaľujú super dôležitosť. Kto sa ešte nevyjadril, nech sa prihlási u súdruha Žinčicu... Najviac sa mi páčila úvaha na stránke 4M s názvom "Zvykneme si aj na hymnu". Najprv to vyznieva ako rezignácia, ale v závere je to nostalgický humor o Žurnáli v kinách. Veď sú aj takéto dôležitosti :)

***
Keď som sa tu už začal navážať do internetových médií, čo mi iste niektorí čitatelia spočítajú, tak spomeniem ešte niekoľko aktualít z Aktualít...

*- Na východnej diaľnici sa zrazilo viac ako 20 áut. Vážna vec, našťastie sa to obišlo bez vážnejších zranení. Kto to zapríčinil?

"Podľa dostupných informácii, sa vraj pod nehodu podpísala hustá ranná hmla..."

Dá sa teda predpokladať, že hmla neprispôsobila svoju hustotu a rýchlosť pohybu, stavu a povahe vozidiel i vodičov na ceste...

*- V Anglicku dostal pokutu vodič, ktorý za jazdy mimo obce vypustil psa na vôdzke (to slovo mi nejako nechcelo opustiť klávesnicu), aby sa vyvenčil. Chudák pes, musel to robiť za jazdy, svoje exkrementy riadne rozkúskovať. Videl som však aj u nás venčenie psa autom, síce v teréne a bez vôdzky. Bol to zvláštny, futuristický pohľad - auto s pohonom na všetky štyri kolesá a jeho pes...

*- Moja záverečná aktualita z aktualít je prekvapivá. Čítam, že: Svadby lesbičiek a gejov sú už aj vo Washingtone legálne... Zvláštne, že ma to vôbec neprekvapuje, veď ani doteraz nikto neskúmal pohlavnú orientáciu mladomanželov... Prečo by sa nemohol gej oženiť s lesbičkou, alebo naopak?