Mea culpa

Konečne je po sviatkoch, prežil som ich. Včera, keď odišla návšteva a stoly ostali obťažkané prebytočnými dobrotami, neodolal som im. Boli tam pagáčiky, ktoré sa rozplývajú na jazyku, cukríky s povrchom nasýteným chilli papričkami, rumové pralinky a čokoláda z "kindervajec", aj malé čokoládové vajíčka z horkej čokolády, proste Veľká noc so všetkými nuansami.

Všetko som ochutnával až ma to unavilo a šiel som spať. Spal som iba do jednej, potom som chvíľu sedel pri PC a ďalšie dve hodiny s krížovkami. Katastrofálna noc s ťažkým žalúdkom. Som rád, že je to už za mnou. Zisťujem, že mám radšej prvý a ôsmy máj, ako Vianoce a Veľkú noc. Tieto štátne sviatky sa totiž spravidla nesvätia obžerstvom... Moja chyba, moja chyba, moja najväčšia chyba.

Éblablabla

Ani sme sa nenazdali a je to tu. Už dávno som sa tak netešil na príchod veľkých sviatkov (a veľkého voľna) ako teraz. Už je to tu a zrazu neviem čo som čakal... Prácu, ktorá ma už mesiac zaberala celého, som skončil a teraz mám pocit, že mi navždy odišiel starý dobrý známy. Ja viem, že príde ďalší, úplne nový a úplne neznámy a tiež sa s ním budem ťažko lúčiť vo finále.

Pre prácu som zanedbával všetky moje blogy, všetky kontá na "facebooku" a neviem, čo ešte všetko som zanedbal. Vo chvíľach krátkeho oddychu som sa predsa len občas začítal do noviniek zo zrkadlového sveta virtuálu. Aj som objavil niekoľko krásnych vecí, a niektoré by som bol rád aj ja sám vymyslel.

Život má rôzne definície, ale ani jedna nie je kompletná. Kompletný je len ON sám, vtedy je však už neskoro. Život plynie od počiatku až po konečník. FWD tvrdí, že desktopové počítače budú za tri roky bezpredmetné. Pre mňa je to nepríjemné, lebo mienim ostať desktopový a tým pádom aj nemoderný. Vlastne to tvrdí Google a s ním nesúhlasím vo viacerých bodoch.

Skúsil som dnes odinštalovať jeho Chrome a nepochodil som. Vie niekto ako sa to robí? Alebo zaujmem polohu ležiaceho strelca, odstrelím všetky súbory, ktoré sa začínajú na "Goog" a potom nechám prečistiť register od zbytočností... Nemám rád programy, ktoré chcú myslieť za mňa, ktoré chcú byť mojim utajeným podvedomím.

Som rád, že som sa v poslednom čase dokázal "vnútorne" odinštalovať od čítania politických "blogentárov". To slovo som si z praktických dôvodov vymyslel pre blogerské blúznenie o politike. Hej, ja tiež občas neodolám a padnem do tej jamy levovej... Z politiky sa mi naposledy rátal článok o tom, ako istý politik nezradil ľavicu, ale ONA zradila jeho... I tak še da. A vôbec, siahodlhé osobné súboje na verejnosti sú náramne intelektuálnym zábavným čítaním.

Žijeme v tomto čase aj vedou, resp. s vedou, teraz najčastejšie s tou z CERN-u. Ako obyčajne, všetko je inak, čierna diera nie je rizikom, lebo zistili, že čierne diery nepohlcujú všetko. Iba svetlo, ale temnú hmotu ignorujú. Staneme sa tmou a sme v bezpečí. Je to iba zhoda okolností, že v CERN-e chystajú nový experiment v roku 2012? Vôbec to nesúvisí s Mayským kalendárom... Ešte že je dnes prvý apríl. :)

To všetko nie je nič proti tomu, čo vymysleli Francúzi. Aj u nich sa darí anglicizmom, presne ako u nás. Tiež majú nejaký ten ústav na ochranu jazyka, či čo, preto vypísali súťaž pre študentov, aby vymysleli náhrady za anglické výrazy v oblasti IT. Oni majú dokonca pomenovanie pre ten jazyk "frangličtina". To je nesmierne inšpirujúce.

Najkrajší je návrh na premenovanie "chatu" (čet) - ten by sa mohol ujať bez problémov aj u nás: "e-blabla". Nádherné a plnovýznamové pomenovanie pre väčšinu diaľkových virtuálnych rozhovorov. Hlasujem za domestikovanie "éblabla" na celom svete...

Pravda je vo hviezdach

Rozhodol som sa, že dnes napíšem strašne dlhý, ale strašne zaujímavý článok. Čítajte ďalej...
.
.
.
.
.
Rozhodol som sa, že dnes napíšem strašne dlhý, ale strašne zaujímavý článok. Čítajte ďalej...

Rozhodol som sa, že dnes napíšem strašne dlhý, ale strašne zaujímavý článok. Čítajte ďalej...
.
.
.
.
.
Rozhodol som sa, že dnes napíšem strašne dlhý, ale strašne zaujímavý článok. Čítajte ďalej...



!lírpa ývrP

:)

Súzvuk s mladosťou

Všetky hodiny v byte mi dnes ukazujú zlý čas. Meškám vo svojich zámeroch
presne jednu hodinu, nie som v časovej realite, som teda neviditeľný
a môžem pokojne konverzovať sám so sebou. Ako inak,
na takomto zastrčenom kúte blogoviska?

Po nedávnom zážitku z poézie som sa opäť, po čase ocitol na hudobnej produkcii. Hudba je taký zvláštny fenomén, tam platí stupnica, ktorá má ešte menej písmen ako spisovateľská abeceda a napriek tomu vznikajú stále nové skladby, podobne ako aj nové, neopakovateľné literárne diela, stále s tou istou abecedou. Výhodou hudby je aj to, že ju netreba prekladať do iných rečí... A môže ju vnímať aj hudobný analfabet :)

V Pálffyho paláci sa začal večer skladbou Modlitba od Gregora Regeša. Napriek môjmu vopred určenému kritickému postoju ma hneď táto úvodná skladba zaujala a možno najviac zo všetkých, pre svoju jednoduchosť a príjemnú melodiku. Priznávam sa, že na toto podujatie ma priviedla aj túžba vypočuť si 5 drobností pre sólové violoncello od Tomáša Sýkoru.

Moja obľuba tohto nástroja má dve príčiny - mám neskutočný zážitok z prvého počutia neprekonateľného Dvořákovho violoncellového koncertu a tiež preto ho mám rád, okrem jeho zvuku, že tento úžasný nástroj často obsluhujú zväčša krásne ženy. Na tomto koncerte ho zvierala Katarína Kleinová, bohužiaľ som ju zo svojho sedadla veľmi nevidel, iba slák občas vyskočil nad hlavy divákov.

Matúš Wiederman uviedol svoju AMYGDALU, zaujímavé syntetické dielko, pripomenulo mi naše staré dobré časy, keď sme experimentovali s reprodukovaným zvukom v Hifiklube. Teraz chýbala vizuálna zložka, ale práve preto mala fantázia pole neorané. Amygdala je miesto v našom mozgu s primárnou úlohou spracovať vonkajšie podnety na emocionálne reakcie. Ak to tak autor myslel, podarilo sa.

Vypočuli sme si husľové kvarteto od Petra Koronthályho, aj kvarteto bez jedného hráča ako klavírne trio od Pavla Bizoňa. Čerešničkou na torte bol sólový spev (Eliška Cílková) a záverečný zbor Martina Jánošíka, Salve Regina. Od Lukáša Sommera sme dostali dynamické klavírne sólo
s názvom Býti básnikem...

Už v úvode som začal svoju laickú úvahu o hudbe, na záver by som rád odpovedal na otázku Elišky Cílkovej, ako vnímam hudbu mladých autorov.

Moje všeobecné poznanie je, že v hudbe je možné stále znova a znova objavovať nové spôsoby, prichádzať na nové melódie a kombinácie tónov. Ukázalo sa to aj na tomto koncerte, v skladbách sa objavovali drobné experimenty a bola tam aj výrazná snaha o jedinečnosť, odlíšiť sa v dobrom od klasických vzorov.

_________________
Prehliadka mladých skladateľov, 5. ročník, česká a slovenská najmladšia generácia hudobných skladateľov (z koncertu 26.3. 2010, 17:00, Pálffyho palác, Bratislava).

Srdce je a bije

Ťažko sa mi píše o poézii Evy Leškovej, keď ju už pochválili také veličiny ako Ľubomír Feldek a Daniel Hevier. Na druhej strane, odborné posudky ma vôbec nemýlia, sú v pohode. Pohoda je obzvlášť dôležitá aj pri čítaní, presnejšie pri vnímaní poézie. Najmä ak nie je vo viazaných veršoch. Alebo naopak?

Už istý čas žijem obklopený voľne píšucimi básnikmi, tak už takto formulovanú poéziu vnímam celkom prirodzene a zdá sa, že ju už začínam aj chápať a mať ju radšej ako tú, pevne zviazanú rýmom. Moje vnímanie dobrej poézie sa silne transformuje do pocitov, podľa ktorých ju prijímam, alebo nechápem. Poézia je ako most, ktorý spája autora s čitateľom na vyššej duchovnej úrovni.

Páčila sa mi táto zbierka Evy Leškovej aj preto, že ma priviedla k zamysleniu nad poéziou. Básne sa nedajú vnímať slovami, musí ich človek vnímať celou dušou i srdcom. Slová nie sú podstatné a Eva ich vyberá tak, aby bol skutočný význam skrytý nie v slovách, ale v slovných medzerách a medzi riadkami, mimo textu. V tom je krása ktorú som tu objavil.

V mojich dojmoch sa aktuálne opieram o porovnávanie s poéziou Milana Rúfusa, Dany Janebovej a iných ešte neznámych básnikov z okolia. Feldeka som bohužiaľ už dávno nečítal, budem to musieť napraviť... Aj keď sa básne mojich obľúbených autorov v mnohom líšia, jedno majú spoločné - vlastnú osobitú cestu maľovania svojich myšlienok a poetických pocitov. K tomu nemusí ísť o veľké hrdinské činy, ale stačia aj drobné, často prekvapujúce postrehy zo života.

Držím palce každému tvorcovi a v poézii zvlášť, lebo je tak nedostižná pre človeka bez talentu a tak príjemná, ak sa blíži k dokonalosti. Fandím odteraz aj Eve Leškovej, pre jej osobitosť, skryté vyjadrovanie cez zvláštne, neobvyklé metafory. Jej myšlienky i emócie sú pekne zabalené tak, aby si ich čitateľ zľahka dopĺňal svojou vlastnou fantáziou.

Ešte dodám, že básne v tejto zbierke sa nesú v ľahkom, až zľahčujúcom tóne s príjemným humorom. Ťažko mi je vybrať vhodnú ukážku, pri čítaní som mal vybrané tri. Pravda je, že takéto útle knižočky treba čítať jedným dychom, až vtedy sa dá splynúť s fluidom okolo slov i nevypovedaných metafor.

Na ukážku...

Pri sviečke

Zem sa už nekrúti

Hlava sa sklonila

Vlasy zametajú noc

V mihotavom svetle

Spomaliť dych


Oddialiť

Ostrosť videnia

______________________________________________
Eva Lešková, Srdce je blbec, Vydavateľstvo Michala Vaška, 2007