Nitra, Ars Organi

3. ročník medzinárodného organového festivalu sa začal v nedeľu 25. apríla 2010 v Piaristickom kostole sv. Ladislava úvodným koncertom Davida Di Fiore(1962) zo Seattle v USA. Od roku 2007 vyučuje hru na organe, liturgickú hru a improvizáciu na Pedagogickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku (podrobnejšie životopisné údaje a o udalosti, aj na tejto stránke).

Nebudem písať o oficialitách, pre mňa bolo zvláštnosťou, že si umelec neželal potlesk počas koncertu, ale až na úplný záver. Bol to zvláštny a silný zážitok, spôsob hry, zvuk organu a akustika kostola zneli v dokonalej súhre. Už úvodná skladba Toccata a fúga d mol od J. S. Bacha nasadila vysokú úroveň celého koncertu. Krásne, jasné a čisté tóny, neuveriteľná virtuozita interpreta. Pre mňa nový zážitok z organovej hudby.

Tento koncert ma priviedol k podobenstvu organovej hudby, k pyramíde, kde štyri rohy základne tvoria: skladateľ, skladba, nástroj a priestor chrámu. Nad tým všetkým stojí interpret a udáva výšku vrcholu pyramídy. V tomto prípade to bola pyramída značne vysoká...

O organe nemám bližšie informácie, je trojmanuálový a podľa môjho názoru znie nádherne v akusticky vynikajúcom priestore najväčšieho nitrianskeho chrámu.





Druhý koncert sa uskutočnil o týždeň v Evanjelickom kostole Sv. Ducha, v absolútnom kontraste moderného kostola so všetkým, čo k tomu patrí, oproti historickej budove chrámu z roku 1789. Interpretom bol István Mátyás (Maďarsko). V repertoári sa objavili okrem Bacha a Schumana aj skladby maďarských autorov.

Očakával som so záujmom aj Ave Mária od Ferenca Liszta (lebo hrával v bratislavskom Dóme), ale neoslovila ma. Dojem z tohto koncertu sa nevyrovnal zážitku z koncertu v Piaristickom kostole, moderný interier ma akusticky vôbec nenadchol nadmernou ozvenou v málo členitom interiéri, ani organ (dvojmanuálový) svojim zvukom v tom priestore.

V nasledujúcu nedeľu sa predstaví opäť v Piaristickom kostole domáca interpretka Mária Plšeková a pribudne aj trúbka Leonarda Leeba z Rakúska. Trúbka vraj v tom kostole znie úžasne. V ďalších dvoch pokračovaniach zaznejú skladby v podaní Mareka Štrbáka (Slovensko) a Pavla Kohouta z Českej republiky, na striedačku v týchto dvoch Nitrianskych kostoloch.

Fw: Jarná hra

Niekedy môžu byť návraty celkom zaujímavé, tak som sa vrátil v čase do apríla 2006, vytiahol som a oprášil jarný spot z môjho pra-blogu, keď sa ešte voda sypala a piesok sa lial...

Kráčam rušnou ulicou a vnímam protiidúcich chodcov - ženy a dievčatá, hlavne tie... Nad nami je modrá obloha s bielymi oblakmi, tak ako sa sluší na začiatok jari. A nielen to, aj dievčatá na ulici majú modré oči a je v nich vidno obláčiky...

Oči žien a dievčat sú rovnako pôsobivé s okuliarmi ako bez nich. Budia predstavivosť. Tie nežné tváre bohýň sa vznášajú v oblakoch jarných vôní. V ich sklách vidím celú modrú oblohu a svet. Za tou oblohou tuším ich skúmavé pohľady...

Tak to býva pri jarných stretnutiach - sledujeme dve oči oproti a oni sledujú nás. Je to vzrušujúci súboj dvoch párov očí. Kto vyhrá? Tvárim sa že nič, aj ona. Chcem vydržať až do víťazného konca, no nevydržím! Prehral som - usmial som sa na znak, že prijímam prehru.

Vzápätí aj tie druhé oči, tá anjelská tvár zobrazí úsmev. Preletí iskra a víťazstvo je spečatené. Vzájomne vyhral úsmev... A tak to ide celou ulicou. Jedno víťazstvo krajšie ako druhé. Dnešný deň si značím do kalendára ako Deň víťazstva.

(3 apríl 2006)

Keby som bol...

Keby som bol... Keby som bol vtáčkom ...

Ale keby som bol adminom "mienkotvorného" blogu, tento spot by som musel vyradiť z titulky a presunúť ho do súkromných, lebo o blogovaní sa vraj má písať iba súkromne. Našťastie som tu adminom iba sám sebe, nikto mi za blogovanie neplatí ani tu, ani v žiadnom inom serióznom blogovisku. Tak mi treba.

Dnes mám v úmysle písať aj o intímnosti najintímnejšej, o tom že som zlenivel a už sa mi nechce písať o ničom a najmä nie pravidelne. Načo aj, keď odozva je takmer nulová. Hoci je návštevnosť ustálená "niveau stabil" až mierny pokles, nestačí to na uspokojenie lenivého ega... Chýba tu to staré známe: Každý deň stretnúť človeka (to vraj stačí).

Nie že by nebolo o čom písať, každý deň sa niečo stane, ale súčasná atmosféra slovenskej i globálnej spoločnosti je nepriaznivá. Inter Arma (cooptativo) Silent Musae. Múzy mlčia, keď zúri boj o korytá. Okolo je mela, bije sa hlava nehlava, zväčša sprava doľava, facka za fackou sa valí... Výnimočne a dočasne bojujú o hlasy voličov. Niekedy aj proti zmyslu veci, lebo ak niekomu vynadajú do ľavákov, pravák sa z neho nikdy nestane.

Keby som bol prezidentom - to je už takmer historický exkurz do nedávnych osláv oslobodenia (hubári si to slovo môžu dať do úvodzoviek). Ale nechcel som o oslobodení, ani o zotročení, iba o pietnych miestach, ako sú cintoríny, hroby neznámych vojakov a podobne. Zakázal by som tam "parádemarš", dupanie a streľbu.

Vojaci, ktorí by vstupovali na cintorín, by dostali posledný vojenský povel "Pieta" ešte vonku a potom by už nesmeli pochodovať. Minútu ticha by stáli so sklonenou hlavou a "povely" by vydával veliteľ miernym civilným hlasom. Každý by začínal slovom Prosím... vzdajte úctu zosnulým minútou ticha... a na záver Ďakujem, alebo tak podobne.

Zdá sa, že proti kríze skladáme zbrane a flinty hádžeme do žita. Tá finančná prišla z Ameriky a zdá sa, že sa jej tu u nás zapáčilo, chcela by dostať európsky ekonomický azyl. Grécko a ďalší sa topia v neprekonateľných problémoch optimizmu "trvalo udržateľného" rastu... Aj menovú úniu už začína spochybňovať nejeden politológ. Škoda odkazovať na príslušné stránky, ja verím, že sa to "vyvrbí" pozitívne.



ps:

Štvrtková "lampa" o maďarskom "povolebnom" smerovaní bola vcelku zaujímavá. Maďarský smer naznačený v diskusii sa mi zdal byť vcelku realistický, aj po odfiltrovaní pochopiteľného nadšenia u diskutujúcich. Musíme dúfať, sledovať a sústrediť pozornosť na ekonomiku. Z toho žijeme...

Vtipné vety (2)

Avatar chcieť domov...

Lampa zhasla

Včera som ostal pri sledovaní diskusnej relácia Lampa až do prestávky s kapelou, viac by som nebol vydržal tú Hríbovú námahu dosiahnuť v "diskusii" svoj stanovený cieľ. Tak to na mňa pôsobilo, keď sa snažil hraním sa so slovíčkami dotlačiť účastníkov diskusie k výroku, že oslobodenie nebolo oslobodením, lebo potom sme žili v totalite.

Jeho logika ma vrhla v čase o najmenej 40 rokov späť. Neakceptoval logiku diskutujúcich a dokonca ani ich faktický súhlas s jeho názorom. Pripadalo mi to detinsky naivné a strašne účelovo zjednodušené. Ak si uvedomíme len pár faktov, že Európa bola násilne okupovaná fašistickou armádou, nijako inak sa toho nemohla zbaviť ako oslobodením.

Stalo sa tak postupom armád spojencov. My sme boli logicky, časovo a geograficky oslobodení Červenou armádou a stalo sa tak aj na základe dohôd spojencov (silných) o rozdelení sfér vplyvu po vojne, v snahe zabrániť opakovaniu podobných udalostí, ako bola druhá svetová vojna.

Myslenie stratégov však už vtedy naznačovalo nový vývoj napätia na kontinente a vo svete, z priateľov sa postupne stávali nepriatelia, vzniklo a stupňovalo sa napätie v studenej vojne. Postihlo to totalitnými prvkami obe strany, východ aj západ (Ameriku). Východ oveľa jednoznačnejšie a silnejšie. Západná Európa sa dostávala rýchlo z následkov vojny dobrou ekonomickou spoluprácou a vzájomnou pomocou.

Vo východnej sfére sme boli aj my, ale to už bol povojnový vývoj, ktorého sme sa zúčastňovali spočiatku sami ako slobodný a demokratický štát, obnovený a oslobodený. Slovensko sa hlásilo k obnovenej republike, bolo jej súčasťou, teda nedá sa v zmysle oslobodenia posudzovať oddelene, Slovenský vojnový štát bol fakticky anulovaný. Do silného područia Moskvy sme sa dostali až po februári 48 zásluhou našich vlastných politikov, teda aj vlastnou vinou.

Moderátorovi Lampy je toto všetko určite známe, len mu vadí slovko "oslobodenie". Otázkou je, prečo? Pravdou je, že to bolo tak dávno, že už si ani nevieme dobre predstaviť význam toho slova. V tom je problém, slovo zastaralo, lebo žijeme slobodní a v mieri.

V tomto európskom priestore vzniklo toľko rôznych historických interakcií národov, že ospravedlneniam by nebolo konca kraja, zvlášť keby sme stále na tie, ktoré už raz odzneli zabúdali a zabúdali sa pozrieť do budúcnosti a pod nohy kadiaľ kráčame.