Kauza Foscariovci

Zajtra je už piatok a štvrtkové kultúrne dojmy vo mne pomaly vyprchávajú. A ešte mi tu vedľa, vášnivo a laicky diskutuje o ekonomike Štefan so sugestívnym Ivanom a spol. Dosť ma to mýli a rozptyľuje, ale zvykol som si na pozadie TV, ako kedysi na materské mlieko. Politika versus ekonomika. Ako zlúčiť bankovníctvo a ekonomiku s demokraciou? Byť, či nebyť dnešného Hríba. Hádam do polnoci dostane odpoveď, ale spokojný iste nebude.

Politika je a bola hra o moc aj s pomocou intríg a falošných obvinení. Tak to bolo aj v Benátkach, ako o tom referuje Giuseppe Verdi vo svojej opernej prvotine Dvaja Foscariovci. Lyrická tragédia, ale inak aj politické intrigy tých čias. Stručne opíšem dej, o ktorom recenzenti píšu, že je chudobný... Dvaja Foscariovci, teda otec a syn boli obeťou intríg jedného patrícia z koaličnej rady. Tá odsúdila mladého Foscariovca na dživotné vyhnanstvo pre údajnú vraždu.

On, cestou do vyhnanstva na Krétu, od žiaľu a hanby, už na lodi zomrie. Koaličná rada však tlačí ďalej a donúti dóžu, starého Foscaria k abdikácii pod zámienkou vysokého veku. Medzitým sa prizná k vražde skutočný vrah, ale rada (jej intrigánsky člen) ide za svojim cieľom a nechá sa hneď vymenovať za nového dóžu. Dej tu pre mňa nebol až tak dôležitý, ani objavný. Poznáme to dobre z horúcej histórie i z našej súčasnosti (za pět set, bez straty kytičky). Moc a boj o ňu si nevyberá prostriedky. Len tá nádherná hudba v bežnom živote chýba... 

Opera a spevácke výkony boli síce úžasné, aj keď je pravda, že inak sa spieva o láske a inak (asi) o sústavných žiaľoch a poníženiach. Mňa zaujala hlavne tá úžasná Verdiho hudba, s dôrazom na dychovú inštrumentáciu, nádherné melodické prvky s častými, priam tanečnými rytmami. Vôbec ma neprekvapilo, keď sa mi chvíľami dolné i horné končatiny rozkmitali v lahodných tanečných valčíkových rytmoch so španielskymi prvkami. Iba harfa vraj v jednej chvíli zaváhala, no ja som to nepostrehol, súc zaujatý dychmi...

Si myslím, že tá hudba nezanechala stopu nesmrteľnosti v sebe samej, ale v tom, že bola predzvesťou veľkých vyzretých diel hudobného génia. Bol som prekvapený že moje dojmy sa blížili svojim charakterom zážitku z nedávnej "Tančiarne". Mne sa táto opera o tragédii Foscariovcov veľmi páčila. Podľa môjho názoru bola perfektne zvládnutá, počnúc hudbou a spevom, aj ostatnými scénickými a réžijnými prvkami i baletnými medzihrami.

Nuž, nie som kritik, len vďačný divák...  

Dvaja Foscariovci, Tragedia lirica v troch dejstvách v talianskom jazyku.
V úlohách: Zoltán Vongrey, Rafael Alvarez, Luise Hudson, Ján Galla, Ján Babjak,  Denisa Šlepkovská, Peter Malý, Ladislav Šipeky. Dirigent Martin Leginus.   

Vtipné vety (3)

Aktuálne nám hlásia aktuality aktualitu, našťastie v úvodzovkách :)

Značne znížený pokles...

V štáte Dánsko

V chladnom počasí sa veci zmenšujú a pri mrazoch ešte viac. Tak sa akosi vplyvom počasia zmenšila aj moja chuť na písanie. Veď sa to odrazilo aj na počte návštev môjho blogu. Ešte šťastie, že od tejto činnosti nie je závislé moje živobytie. Na druhej strane, o čom písať? To je otázka, ktorá sa ťažko rieši aj princovi dánskemu v politickom marazme, ktorý sa nám tu rozmohol. Chvíľami si pripadám ako v panoptiku, všetci píšu do politiky, ako sa kedysi písalo o iných procesoch, len nikto nevie o čom píše a prečo.

• Hamlet chce žiť čestne, spravodlivo, slobodne, statočne - ale žije vo svete, kde je podlosť, zlo a faloš. Preto hľadá zmysel, či je lepšie byť, či nebyť. Otázkou je, či je lepšie bojovať proti zlu na svete, alebo sa o to nezaujímať.  

___________________
Reklama do sobotníka:


Čítajte sci-fi príbeh o Petrovi a Martine mimo času...

Kabaret

Na STV som už tretíkrát sledoval výborný kabaret. Nasmial som sa do sýtosti, ale bol to tak trochu nemiestny smiech. Najnovšia repríza tohto kabaretu odznela dnes o 21:50 trochu divne zaradená do spravodajstva. Tým nechcem kritizovať dramaturgiu programu, len konštatujem. Možno by som to ani nenazval kabaretom, ale skôr by som odvodil názov od hlavného protagonistu.Ale to nie je v mojej kompetencii...

Fakticky to mala byť debata o stvorení manažmentu spojených verejnoprávnych médií rozhlasu a televízie. Neviem ako to nazvať, ako to opísať, ale to čo tam už tretíkrát predvádzal pán poslanec Viskupič bolo skutočne zábavné. Už tam k tejto téme chodí ako na klavír. Trochu mi to pripomenulo vystúpenia kedysi známeho komika v roli smutného muža a trochu papagája, ktorý má svoj stabilný repertoár. Tak nech sa darí novému generálnemu manažementu a jeho riaditeľovi s platom 9x väčším ako priemerná mzda.

Podotýkam, čo každý očakáva (ha, ha), že to bude riaditeľ politicky odpolitizovaný, ako aj celá nepolitická nadstavba splní zadané úlohy. Nech sa im podarí ušetriť tie naše eurá presne podľa plánu. Konečne, keď už dve naše komerčné TV prešli na aktívnu provládnu agendu, načo by to robila aj tretia? A žiada sa mi ešte dodať, česť vašej statočnej práci. So záujmom očakávam, čo bude ďalej, ale predpokladám, že praktické kroky už pôjdu potichu v pozadí.

Divadlo tanca a histórie

Tančiareň - zvláštne slovo, nepoznám ho z vlastnej praxe, skôr som sa stretával s pomenovaním "tanečná sála", alebo "parket" (aj parketový lev). Na dedine to bývala jednoducho "tanečná zábava", neskôr sa to všeobecne zvrhlo na "diskotéku".  Tak či onak, "Tančiareň" je názov starej divadelnej hry, ktorá sa na scéne SND hrá už skoro 10 rokov a ja som ju videl až teraz. Čo už, kultúrny pilier mám trochu kratší, ale doháňam zameškané.


Málokedy idem do divadla s nechuťou a predsudkami, ale teraz sa mi to podarilo. Zvlášť, keď mi povedali, že je to divadelné predstavenie, kde herci nepovedia ani slovo. Tak som si predstavil pantomímu aj balet, len sa mi to nejako nehodilo do činohry. Skutočnosť bola zvláštna a presvedčila ma o tom, že úspech tohto predstavenia je v samotnej hre, ale aj v hereckom obsadení. Stačí, že tam hral Ladislav Chudík, Kamila Magálová, Juraj Slezáček, Lukáš Latinák a iní, ku ktorým neviem priradiť ich mená. Nie som sledovač novodobých seriálov...

Prvé dejstvo, po krátkom pomalom úvode sa krásne rozbehlo, tancovali sa všetky tance z obdobia sto rokov a tým sa písala na javisku história. Nádherne to gradovalo, až tak, že som dúfal, že nebude prestávka. Bola.  Bohužiaľ, po nej už udalosti nenabrali stratený druhý dych. Alebo to bolo vo mne? Lebo obecenstvo aplaudovalo aj v druhej časti rovnako, aj keď niekedy na miestach, kde vlastne odmeňovali svojich hereckých miláčikov už len za to, že sú.


K samotnému predstaveniu chcem povedať len toľko, že herci podali výborný tanečný výkon. Byť pri takejto prehliadke módnych tancov storočia bolo úchvatné a niekedy aj zdvíhajúce zo stoličky, s chuťou pridať sa. Ak by som mal čosi vytknúť, tak vari len nadmerné decibely hudby, čo sedí k diskotékovému obdobiu, ale ja tú nadmernú hlasitosť nemám rád. Záver bol zo strany publika naozaj veľkolepý (plná sála činohry ND), naviac ešte vystúpil režisér Martin Huba s kyticou a s blahoželaním okrúhlo jubilujúcej Kamile Magálovej. Aj ja pridávam svoju virtuálnu kyticu. Rástli sme spolu v čase, každý na svojom piesočku... 

.