Doktor Lucky a stredovek

Zvláštna konštelácia Mesiaca voči Zemi a iným planétam spôsobila neobvyklý úkaz, že som si večer sadol k TV a sledoval som doktora Luckého. Možno k tomu prispel malou mierou aj fakt, že som práve dočítal krížovú ságu od Kate Mossovej, Labyrint. Vzápätí som dostal otázku, čím to je, že táto kniha sa stala svetovým bestsellerom? Zaujímavá otázka,ktorá zrejme nemá jednoznačnú odpoveď. Je to prostý fakt, z ktorého sa dá skôr spätne odvodiť stav globalizovanej spoločnosti, než naopak. 

Aké sú teda atribúty Labyrintu? Predovšetkým je to problematika stredoveku a rozporuplnosti náboženského kvasenia vtedajšej spoločnosti a istá paralela so súčasnosťou. Pomerne jednoduchá dejová línia ozvláštnená prelínaním dvoch dejov v minulosti a v prítomnosti. Spojenie dvoch dejových línií cez "duchovný" princíp predstáv a videní. Tento princíp sa opakuje vo všetkých troch knihách Kate Moss, čo môže byť pri prípadnom ďalšom pokračovaní v podobnom duchu, trochu problematické a triviálne.         

Neviem, "čo chcel básnik povedať", ale mne táto kniha hovorí aj o tom, ako sa ľudské dejiny opakujú, hovorí o podobnosti súčasnosti s minulosťou. Technický pokrok a iná úroveň blahobytu "vyspelej" súčasnej spoločnosti sú jedinečné, to nepopieram, ale ak sa zamyslíme nad konaním zainteresovaných postáv v stredoveku a v súčasnosti, v honbe za "tajomstvami" grálu, tak to vychádza naprosto rovnako. Sledovanie, prenasledovanie, mučenie a bezohľadné vraždy. A nemyslím si, že je to len výmysel autorky, vychádza to z reality.

Kvôli objektívnosti nesmiem zabudnúť na výborný rozprávačský štýl Kate Mossovej, aj keď ho vnímam len cez preklad Maríny a Vladimíra Gálisových. Rozprávačský štýl Kate by som pripodobnil "bestsellerovému" štýlu Dana Browna (opieram sa len o svoj čitateľský obzor...). V Labyrinte je pomerne rozsiahly, ale ešte stráviteľný opis reálií, čo je celkom pochopiteľné v stredoveku, ktorý nám je značne vzdialený, ale zaujímavý je aj opis  súčasnosti turisticky atraktívnych miest.

Po dočítaní dobrej knihy ostáva v čitateľovi kúsok "intelektuálneho vákua", ako keď tuhý fajčiar odrazu prestane. Tak to bolo aj s touto knihou. Ostáva mi ešte Hrobka, ale možno, kým sa k nej (nie do nej) dostanem, tak Kate Mossová napíše ďalší román... Včerajšie vákuum mi teda, aj kvôli Mesiacu, vyplnil doktor Lucky. Aby som vyjadril svoj "globálny" dojem, stačí, ak poviem, že ma doktor monotónnosťou svojho hlasu uspával. Celkom nechápem túto prehnanú pseudo snahu o "prirodzenosť", ktorá mne pripadá neprirodzená.

Škoda, že si autori a tvorcovia tohto seriálu nepozreli aj (pôvodnú) Nemocnicu na okraji mesta, ktorá je aj dynamickou akustickou lahôdkou. To nie je len pastva pre oči, ale aj pre uši. Na to netreba zabúdať. Doktor Joj Lucky sa dosť viditeľne inšpiroval typom postavy "Dr.  House", čo by mi nevadilo, keby to nebolo tak okaté. Inak tejto TV uznávam jej seriálové zameranie, aj keď ja mám na seriály inak vyhranený názor. Myslím si, že je to pre nich celkom dobrá škola a hádam sa v tom po pár rokoch zdokonalia.

(Ha - napísal som článok v dvoch paralelných dejových líniách, ako Kate Mossová román).

_________
Dr. Ludsky - podobnosť čiste náhodná :)

Mimochodom, o počasí

Leto k nám prišlo zvláštne, tak odrazu a bez ohlásenia. Stromy nestihli napučať a jar tu ešte nie je. V meste náhlivo otvorili všetky zmrzlinárne a mládež na pešej zóne už s pôžitkom líže svoje kopčeky. Ja som zasial prvé semienka - reďkvičku troch rôznych farieb a hrášok.

Aj papriková sadba už na mňa kýva z okna, že by sa radi osamostatnili, lebo materský črepník už predvčerom prerástli. Nezvyknem sa vyjadrovať k budúcnosti, nerád prorokujem, ale zajtra určite budem presádzať moje papričky. Keď musíš, tak musíš, ale urobím to rád. Potom budem opäť čakať ako naberú silu len z vody a novej zeme.

Je neuveriteľné, ako z takého malého semienka vyrastie rastlina schopná plodiť svoje deti. A stále sa to opakuje, rok čo rok.  Napriek tomu ma to každú jar udivuje, ale aj teší. Tie semienka reďkvičiek a hrášok pritlačený pod vrstvou zeme vôbec nevyzerajú, že by tam malo o pár týždňov niečo pekné a chutné vyrásť.

Toto zvláštne, predčasné leto, na ktoré sa zvrtla jar, ma trochu desí. Chytá ma obava, či sa stromy a všetko rastlinstvo stihne zazelenieť. Verím im. Už mi tá ich zelená veľmi chýba. Aj môjmu objektívu. O dobrých úmysloch "počasia" by ma presvedčil tichý jarný dážď. A ešte keby tak, popri všetkom, z neho pršal optimizmus. Verím, že aj to príde.


 

Vidieť Carcassone

Carcassone je vraj jedno z najkrajších miest v Európe. Ktosi slávny (Gustave Nadaud, francúzsky textár a šansonier ) povedal, že kto ešte nebol v Carcassone, nemôže zomrieť. Zatiaľ sa teda nemusím báť. Tiež sa hovorí, že kto hodí mincu do fontány Di Trevi, sa do Ríma určite ešte vráti. Hodil som tam dve mince, tak mám pred sebou (dve) cesty do Ríma. Lebo sa tiež hovorí, že všetky cesty tam vedú, ale aj to sa hovorí, že Trnava je slovenský Rím. Tak ako si má človek vybrať? Možno skočím len do tej Trnavy, s autom do servisu na jarnú prehliadku.

Čitatelia wabovín už vedia, prečo spomínam práve Carcassone. Nedávno som totiž dočítal knihu Zimní duchovia od Kate Mossovej. Dej knihy sa odohráva vo Francúzsku, práve neďaleko Carcassone (Kate s rodinou býva striedavo vo West Sussex a v Carcassone). Aby toho nebolo dosť, už som zase v Kate Mossovej Labyrinte (nakoniec si nechávam príznačne Hrobku). Aj v Labyrinte je rovnaká tématika zo začiatku 13. storočia.

Dej sa opäť odohráva na juhu Francúzska, priamo v Carcassone. Zatiaľ mám za sebou iba jednu tretinu knihy (postupujem ako v hokeji). Kto by po takom nápore starých reálií nezatúžil pozrieť si kultúrne dedičstvo Unesco - hradby Château Comtal na internete, alebo na vlastné oči, či na vlastný objektív? Len ten horeuvedený múdry citát, vytrhnutý práve z Hrobky ma trochu brzdí. Že by už potom mohlo skončiť moje blogové obdobie? Najlepšie je vyskúšať, veď uvidíme...

Carcassone vraj ročne navštívia 3 milióny turistov. Na porovnanie, zámok Neuschwangau v Bavorsku navštívi len milión. V blízkosti Carcassone, v dedine Limoux vraj vynašli šumivé víno. Potom im ale ten nápad ukradol Dom Perignon. A niekto si myslí, že sa kradne len u nás... Ťažké to boli časy, keď katolícke križiacke vojská viedli vojnu proti vlastným kacírom, doma v Európe.

Neďaleký Avignon založili starí Rimania. Najväčší rozvoj zažil počas obdobia, keď sa stal sídlom siedmych pápežov a neskôr aj protipápežov. Bolo to v rokoch 1309 až 1377. Mesto patrilo cirkvi až do roku 1791, kedy ho anektovala nová Francúzska republika. Južné Francúzsko je posiate množstvom miest a mestečiek zvučných mien s bohatou históriou a dobrým vínom. Virtuálne vám teda pripíjam na zdravie vínom z Carcassone, pod hradbami Château Comtal v La Cotte de Mailles.

Manželstvo zlatého rezu

Dnes sa budem rúhať a dotknem sa posvätného stavu manželského, ako spolužitia muža a ženy. Muž a žena sú dve rovnoprávne ľudské bytosti a predsa sú značne nerovnako obdarené telom srdcom i dušou. Nebudem sa rozpisovať o tých rozdielnostiach na tele i na duši, tie bývajú dosť zjavné. Bezpochyby je medzi mužom a ženou aj veľa podobností.

V spoločnosti sa z času na čas volá po rovnosti pohlaví (v práci, v odmeňovaní a pod). V manželstve však už z princípu "MUŽ a ŽENA" (všimnite si rozdielny počet písmen v tých dvoch slovách...) to nie je celkom dobre možné. Hádam iba v "registrovanom" partnerstve, v obojstranne výhodnej právnej zmluve na dobu určitú. Taká kooperácia je potom symetrická, právne definovaná, ale zároveň odporujúca estetickým pravidlám "zlatého rezu". Tým ale nechcem povedať, že "kooperácia" v medzi manželmi by nemohla byť "vzájomne výhodná". Práve tým "napätím" z rozdielnosti vzniká príťažlivosť a vzájomne výhodné dopĺňanie...

Dobré manželstvo je teda umením, je ako výtvarné dielo - obraz. Umelec vie, že centrálna kompozícia a symetria nepôsobia esteticky, teda sa príliš nehodia do umenia. Do harmonického spolužitia sa skôr hodí pravidlo "zlatého rezu". Teda nie symetria a naprostá vyváženosť, ale istá miera nerovnosti, prirodzeného esteticky pôsobiaceho napätia medzi prvkami obrazu.  

 

"...zlatý rez je taký kompozičný princíp, ktorý rieši harmonické vzťahy, alebo harmonickým - súladným - spôsobom rieši vzťahy jednotlivých zložiek diela a to tak, aby sa čo najbližšie priblížili k tomu ideálu krásy, ktorý sa pokladá za platný v tom období, keď dielo vzniká." (forus)

Brassica rapa

Z obrázku je jasné, že latinský názov v titulku (Brassica rapa L. var. esculenta DC) patrí zelenine so slovenským názvom Vodnica (Okrúhlica). Obsahuje vápnik, draslík, sodík a železo, ale hlavne je jemná a chutná. Dokonca by som povedal, že je aj tolerantná, lebo jej vôbec nevadí, že v Bratislave ju predávajú pod označením "reďkovka". Napriek tomu, keď som ju uvidel na pulte stánku so zeleninou, nemohol som odolať. Neváhal som ani chvíľu a nakúpil som dva zväzky po 3 kusy. Ešte dve mám...



Nedávno som kdesi čítal takú zásadnú vetu o zásadách, ktorá sa mi celkom zapáčila:
"Zásady sú dobrá vec, len sa nesmú brať príliš zásadne". Keď som už pri hľadaní v mojom poznámkovom bloku, tak som práve natrafil na profesora Hawkinsa, ktorý pred časom pripustil, že najzásadnejšou silou vesmíru je gravitácia. Dokonca ju v istom zmysle stotožnil s "božským" stvoriteľským princípom. Niečo podobné sa objavilo aj vo filme Agora, kde vedkyňa prichádza na to, že bez gravitácie by sme my, ani vesmír, nemohli existovať. Tak mi to vnuklo pozmenené vďakyvzdanie: "Deo gra(vitá)tias".

Z iného súdka, nedávno som dostal e-mail od heleny:

Hello Dear
Its really a pleaseure to come along your profile in the site,
my name is helena kassala and search for honest partner for friendship and hope you do not mind if you do not mind please reply me back so that i can tell
you more about myself and exchange picture too
Lovely helena

Lovely Helena!
Svoju odpoveď nedám preložiť googlu, ako si to urobila ty, to sa predsa pri tak intímnom návrhu nerobí. "But, I am a pleaseure too". Fotku ti neposielam, ale ak trváš na mojej fotke, stiahni sú túto, tu hore. Ubezpečujem ťa, že je naozaj moja, sám som ju nasnímal dnes večer.  Lovely Brassica rapa.