Môžete si, na prvý pohľad myslieť, že som sa práve vrátil z krátkej dovolenky, ale nie je to tak. V duchu sa už nejaký čas zaoberám guľovitým orgánom zraku, ktorý je zdvojený a uložený uložený v hlave. Niekedy sa hovorí, že oči sú oknom do duše. Ako okno to však príliš nevyhovuje, lebo niektoré sú čierne, iné sivé, či modré, hnedé, alebo dokonca modro-zelené.
Oči často bolia, štípu a slzia. Sú situácie, kedy ich otvárame dokorán a čudujeme sa. Inokedy zatvárame oči pred niečim hrozným, alebo v očakávaní niečoho slastného. Aj to je príklad toho, že ak chceme človeku nahliadnuť do duše, otvorené oči nie sú vždy nutnou podmienkou. Ráno oči otvárame, potom ich máme celý deň otvorené, vnímame pozorne svet i ľudí. Ak príde koniec, zatvoríme oči naposledy.
Keď sliedime, ani okom nemihneme, aby nám nič neušlo. Pred očami sa nám môžu robiť kruhy, v nich sa niekedy iskrí. Len ten pohľad do duše mi celkom nesedí. Buďme chvíľu na pevnej zemi, nechajme básnické inotaje a priznajme si, že samotný pohľad do očí nič neznamená. Nedovolí nám nahliadnuť do duše človeka. Napriek tomu si to myslíme, a niekedy z prvého pohľadu preskočí iskra. Pokojne môžete mať pri tom na očiach aj tmavé okuliare, ak má iskra peskočiť, tak preskočí.
Oči sú tým pevným bodom stretu, ale do duše vidieť len vtedy, keď v periférii nášho zraku vnímame ústa. Zakryme žene ústa, zahalme jej hlavu a duša je preč, darmo sa jej dívame do očí. Oči sú len pevným bodom, aby sme správne periférne vnímali ženské pery. Tie vnemy vedú priamo do našej duše. Oči môžu byť v tomto prípade básnickým symbolom, ale bez pier a ostatných mimických svalov tváre neuvidíme nič z duše, žiadnu hĺbku.
_________________________________________________
... Moju teóriu si môžete ľahko overiť na fotografických portrétoch ľudí.
2011/08/01
2011/07/26
Kacír u mňa
Aneta Čižmáriková, neúnavná recenzentka zhodnotila slovenské knižné vydanie románu "Kacír". To mi pripomenulo, že nedávno som tú knihu tiež dočítal. Anetina recenzia je komplexná a fundovaná, môj pohľad sú iba dojmy z prečítaného:
Mám šťastie na ženy, na tie v literatúre. Nie je to tak dávno, čo som prečítal všetky knihy od Kate Mossovej a potom ma zaujal Kacír S. J. Parrisovej.
"Kacír" je román z obdobia stredoveku, čo je ďalším spoločným znakom kníh Kate Mossovej a S. J. Parrisovej. Aj téma príbehov je podobná, týka sa náboženských rozporov a bojov tej doby. Dej "historickej detektívky" Kacír sa odohráva v roku 1583 na univerzitnej pôde v Oxforde. Hlavnou postavou je historická osobnosť Giordano Bruno, čo je trochu zvláštne aj preto, že príbeh je vyrozprávaný v 1. osobe. Veľmi mi to nesedelo.
Giordano Bruno začal svoj život ako dominikánsky mních v Miláne. Kvôli čítaniu zakázaných kníh ho chceli postaviť pred inkvizíciu, preto ušiel z kláštora a postupne pôsobil na rôznych miestach Európy. Detektívnou zápletkou sú tri záhadné vraždy s okázalými náboženskými motívmi. Dej sa odohráva v anglikánskom Anglicku s tajným prežívaním zakázanej rímsko-katolíckej cirkvi.
V stredovekých reáliách sa rozvíja pútavý detektívny príbeh, ktorý Giordano Bruno vyrieši k spokojnosti svojich kráľovských „sponzorov“. Bruno pri svojom krátkom pobyte na univerzite pôsobí ako tajný agent kráľovnej. Ako vyobcovaný z rímskej cirkvi má zvláštne postavenie v prostredí medzi utajenými starými prívržencami Ríma a nariadeným štátnym náboženstvom. Jeho osobným cieľom je na univerzite prezentovať svoje kozmické teórie. V tom ostáva nepochopený.
Pútavosť príbehu, aj historické pozadie mi pripomenulo aj knihy Dana Browna. Hlavne historické pozadie vytvára istú podobnosť. Kacír však neoplýva neuveriteľnými tajomstvami a ohromujúcimi starými múdrosťami v takom rozsahu, ako je to známe u Dana Browna. Je tu vlastne len zhánka po starej, veľmi vzácnej stratenej knihe. Inak je dej absolútne realisticky detektívny, aj keď v závere dosť pritiahnutý za vlasy.
Na záver musím skonštatovať, že kniha je napísaná pútavým štýlom a dobre sa číta. Kapitoly deja sú radené za sebou v reálnej časovej postupnosti, čo veľmi uľahčuje sledovanie príbehu.
Všetky faktografické údaje o knihe nájdete na blogu Anety.
Mám šťastie na ženy, na tie v literatúre. Nie je to tak dávno, čo som prečítal všetky knihy od Kate Mossovej a potom ma zaujal Kacír S. J. Parrisovej.
"Kacír" je román z obdobia stredoveku, čo je ďalším spoločným znakom kníh Kate Mossovej a S. J. Parrisovej. Aj téma príbehov je podobná, týka sa náboženských rozporov a bojov tej doby. Dej "historickej detektívky" Kacír sa odohráva v roku 1583 na univerzitnej pôde v Oxforde. Hlavnou postavou je historická osobnosť Giordano Bruno, čo je trochu zvláštne aj preto, že príbeh je vyrozprávaný v 1. osobe. Veľmi mi to nesedelo.
Giordano Bruno začal svoj život ako dominikánsky mních v Miláne. Kvôli čítaniu zakázaných kníh ho chceli postaviť pred inkvizíciu, preto ušiel z kláštora a postupne pôsobil na rôznych miestach Európy. Detektívnou zápletkou sú tri záhadné vraždy s okázalými náboženskými motívmi. Dej sa odohráva v anglikánskom Anglicku s tajným prežívaním zakázanej rímsko-katolíckej cirkvi.
V stredovekých reáliách sa rozvíja pútavý detektívny príbeh, ktorý Giordano Bruno vyrieši k spokojnosti svojich kráľovských „sponzorov“. Bruno pri svojom krátkom pobyte na univerzite pôsobí ako tajný agent kráľovnej. Ako vyobcovaný z rímskej cirkvi má zvláštne postavenie v prostredí medzi utajenými starými prívržencami Ríma a nariadeným štátnym náboženstvom. Jeho osobným cieľom je na univerzite prezentovať svoje kozmické teórie. V tom ostáva nepochopený.
Pútavosť príbehu, aj historické pozadie mi pripomenulo aj knihy Dana Browna. Hlavne historické pozadie vytvára istú podobnosť. Kacír však neoplýva neuveriteľnými tajomstvami a ohromujúcimi starými múdrosťami v takom rozsahu, ako je to známe u Dana Browna. Je tu vlastne len zhánka po starej, veľmi vzácnej stratenej knihe. Inak je dej absolútne realisticky detektívny, aj keď v závere dosť pritiahnutý za vlasy.
Na záver musím skonštatovať, že kniha je napísaná pútavým štýlom a dobre sa číta. Kapitoly deja sú radené za sebou v reálnej časovej postupnosti, čo veľmi uľahčuje sledovanie príbehu.
Všetky faktografické údaje o knihe nájdete na blogu Anety.
2011/07/24
On a Ona
Nečudujme sa, že z extrémov sa stávajú všednosti. Pri záplave správ o nešťastiach, katastrofách a extrémizme v novinových správach, v televízii, v kinách, v knihách a všade inde. Dostáva sa to do myslenia ovplyvniteľných jednotlivcov. Do istej miery sa však dá každý človek ovplyvniť tým, čo sa deje okolo neho.
Všimnime si súčasné, ale už dlhšie trvajúce paradoxy a globálne trendy: Ľudí je stále viac, zem nás neuživí. Áut je stále viac, nafta sa míňa, ale tisíce áut chrlia automobilky denne. Cena palív neodvratne stúpa. Potravín je málo, bude ešte menej a rastie ich cena. Z vrcholnej pozície v potravinovom reťazci sa nedá ustúpiť. A to radšej nehovorím o vode, o globálnom otepľovaní (ochladzovaní) a pod. Vesmírne katastrofy, zrážka s kométou a iné špekulatívne varianty s koncom sveta sú mimo konkurencie.
Vo výrobe energie tápeme. Jedni tvrdia, že výroba z jadra je slepou uličkou a obrovským rizikom a chcú túto cestu opustiť. Iní naopak, plánujú stavbu ďalších elektrární. V tomto akosi nefunguje globálny názor. Možno však ide len o taktický presun výroby do iných lokalít. Pre úplnosť, spomeňme si na 6. a 9. august 1945 v Hirošime a Nagasaki. Spomeňme si, že odvtedy sa v USA a ZSSR uskutočnilo viac ako 2000 jadrových testovacích výbuchov. V súčasnosti vlastní jadrové zbrane celkom 9 - 10 štátov.
Bohatstvo sveta je rozdeľované nerovnomerne, zvyšujú sa rozdiely medzi bohatstvom a chudobou, tým rastie aj napätie v spoločnosti. Globálne i lokálne. Silní stále veria silovým riešeniam. Najlepšie v podobe katastrof a keď to inak nejde, tak sú na rade vojny. Vojna pre šírenie demokracie, pre ochranu civilistov a pod. Navonok je to tak, ale vojna je v každom prípade logický paradox. Vojna je lov v rámci vlastného druhu a riadi sa pravekými a asi aj večnými pudmi... Pud sebazáchovy, alebo zničenia?
Do balíka opatrení proti rastu počtu ľudí na zemeguli patrí aj čínska politika znižovania vlastnej populácie. Patrí tam aj propagácia inej sexuálnej orientácie. A možno tam patrí aj švédsky experiment s materskou škôlkou, kde vraj chcú vychovávať deti bez zámen ON a ONA (Cítiť sa mužom alebo ženou je vraj len sociálny konštrukt). To sa už riadne približuje fraške a iste je to proti prírode (ale tá sa aj tak nevzdá) i proti gramatike. Otázne však je, či aj ľudstvo nie je proti sebe. Možno je čas začať myslieť viac na seba a svet nechať svetu.
Všimnime si súčasné, ale už dlhšie trvajúce paradoxy a globálne trendy: Ľudí je stále viac, zem nás neuživí. Áut je stále viac, nafta sa míňa, ale tisíce áut chrlia automobilky denne. Cena palív neodvratne stúpa. Potravín je málo, bude ešte menej a rastie ich cena. Z vrcholnej pozície v potravinovom reťazci sa nedá ustúpiť. A to radšej nehovorím o vode, o globálnom otepľovaní (ochladzovaní) a pod. Vesmírne katastrofy, zrážka s kométou a iné špekulatívne varianty s koncom sveta sú mimo konkurencie.
Vo výrobe energie tápeme. Jedni tvrdia, že výroba z jadra je slepou uličkou a obrovským rizikom a chcú túto cestu opustiť. Iní naopak, plánujú stavbu ďalších elektrární. V tomto akosi nefunguje globálny názor. Možno však ide len o taktický presun výroby do iných lokalít. Pre úplnosť, spomeňme si na 6. a 9. august 1945 v Hirošime a Nagasaki. Spomeňme si, že odvtedy sa v USA a ZSSR uskutočnilo viac ako 2000 jadrových testovacích výbuchov. V súčasnosti vlastní jadrové zbrane celkom 9 - 10 štátov.
Bohatstvo sveta je rozdeľované nerovnomerne, zvyšujú sa rozdiely medzi bohatstvom a chudobou, tým rastie aj napätie v spoločnosti. Globálne i lokálne. Silní stále veria silovým riešeniam. Najlepšie v podobe katastrof a keď to inak nejde, tak sú na rade vojny. Vojna pre šírenie demokracie, pre ochranu civilistov a pod. Navonok je to tak, ale vojna je v každom prípade logický paradox. Vojna je lov v rámci vlastného druhu a riadi sa pravekými a asi aj večnými pudmi... Pud sebazáchovy, alebo zničenia?
Do balíka opatrení proti rastu počtu ľudí na zemeguli patrí aj čínska politika znižovania vlastnej populácie. Patrí tam aj propagácia inej sexuálnej orientácie. A možno tam patrí aj švédsky experiment s materskou škôlkou, kde vraj chcú vychovávať deti bez zámen ON a ONA (Cítiť sa mužom alebo ženou je vraj len sociálny konštrukt). To sa už riadne približuje fraške a iste je to proti prírode (ale tá sa aj tak nevzdá) i proti gramatike. Otázne však je, či aj ľudstvo nie je proti sebe. Možno je čas začať myslieť viac na seba a svet nechať svetu.
2011/07/23
Trikrát a dosť
Neviem prečo trikrát treba pokúšať osud v oblasti zločinu. To potom vyzerá, ako by sa tie prvé dva zločiny trestali len tak, "pro forma". V oblasti holenia mi je zásada trikrát a dosť celkom jasná. Vyskúšal som holiaci strojček s piatimi britmi za sebou a vrátil som sa k trom. Ten "päťbritový" mi síce vydržal dosť dlho, ale že by holenie s ním bolo tak zázračne dobré, to sa nedá povedať. Navyše ten tzv. "zástrihový" brit je nebezpečný, dvakrát mi zarezal do ucha. Takže 5 za sebou sa mi neosvedčilo, vrátil som sa k trom. Trikrát a dosť tu určite stačí.
Druhá dilema pri holení je: "pena, či gél". Otestoval som holenie pod obojím, výrobky tej istej firmy a musím priznať že gélová reklama má pravdu, gél má lepší zvuk. Na druhej strane, pena je lepšia na holenie. Brity sa nešmýkajú, ale holia. Tak som ostal pri pene a ukázalo sa, že to bol dobrý ťah. Dnes ráno som sa oholil penou a "trojbritovou" žiletkou. Potom som išiel na trh. Ako zvyčajne, stretol som troch známych a všetci ma poznali už z diaľky. Dokonca aj kolegyňa, ktorá inak chodí ako sfinga sa dnes na mňa usmiala. Trikrát.
Druhá dilema pri holení je: "pena, či gél". Otestoval som holenie pod obojím, výrobky tej istej firmy a musím priznať že gélová reklama má pravdu, gél má lepší zvuk. Na druhej strane, pena je lepšia na holenie. Brity sa nešmýkajú, ale holia. Tak som ostal pri pene a ukázalo sa, že to bol dobrý ťah. Dnes ráno som sa oholil penou a "trojbritovou" žiletkou. Potom som išiel na trh. Ako zvyčajne, stretol som troch známych a všetci ma poznali už z diaľky. Dokonca aj kolegyňa, ktorá inak chodí ako sfinga sa dnes na mňa usmiala. Trikrát.
2011/07/17
Cavalier King
Dnešná horúčava nás vytiahla z domu k vode. Nebola to voda na kúpanie, ale rybníky v jednej dedine medzi Nitrou a Hlohovcom. V tom kraji sú aj krajšie rybníky, ale pri tomto sme ešte neboli. Auto sme odstavili pri kostole, tam je to najbezpečnejšie, Pán Boh a pán farár sú zárukou istoty. Kráčali sme hore ulicou a obdivovali sme veľké dedinské dvory a domy po oboch stranách ulice.
Psy nás veľmi nevyrušujú, predpokladáme, že sú bezpečne na svojom výsostnom území. V tom teple sa im ani nechcelo brechať. Až pri jednom dome sa ozval výstražný štekot. Nevenoval som tomu veľkú pozornosť, bránu sme už míňali, keď odrazu sa ozvalo: "žuch", krátke zavytie a ticho. Hrozivé ticho. Vrátil som sa k bránke a psa nikde. Vedľa brány bola otvorená vodomerná šachta.
Nahol som sa dovnútra a tam dolu, v hĺbke skoro dva metre sa točil dokola Cavalier King. Ticho, zrejme dezorientovaný z náhlej zmeny sa neprestával pohybovať v kruhu. Zapískal som na neho priateľským, upokojujúcim tónom, aj som sa mu začal prihovárať. Po chvíľke ma zaregistroval a prestal sa točiť. Pozeral na mňa už uspokojený, tušil, že sa postarám o jeho záchranu.
Tak sa aj stalo. Trvalo mi chvíľu, než som sa dozvonil domácich. Najprv vyšla žena a keď som jej vysvetlil o čo ide, zavolala manžela a ten psíka zo šachty vyslobodil. Vraj chcel šachtu vyvetrať, aby tam nebolo vlhko a poklop nechal mimo. Psík si v zápale povinností strážcu nevšimol, že v jeho teréne je otvorená diera a skončilo to nešťastným pádom.
Keď sme sa o hodinu vracali k autu okolo domu, King nás zaregistroval z diaľky dvora, ale už sa nerozbehol k bráne, len krátkym priateľským zašteknutím poďakoval za záchranu. Šachta sa vetrala len cez úzku štrbinu. Okolo rybníkov sa udialo ešte všeličo iné, ale táto príhoda, naprosto skutočná bola tým nezabudnuteľným zážitkom dňa.
Psy nás veľmi nevyrušujú, predpokladáme, že sú bezpečne na svojom výsostnom území. V tom teple sa im ani nechcelo brechať. Až pri jednom dome sa ozval výstražný štekot. Nevenoval som tomu veľkú pozornosť, bránu sme už míňali, keď odrazu sa ozvalo: "žuch", krátke zavytie a ticho. Hrozivé ticho. Vrátil som sa k bránke a psa nikde. Vedľa brány bola otvorená vodomerná šachta.
Nahol som sa dovnútra a tam dolu, v hĺbke skoro dva metre sa točil dokola Cavalier King. Ticho, zrejme dezorientovaný z náhlej zmeny sa neprestával pohybovať v kruhu. Zapískal som na neho priateľským, upokojujúcim tónom, aj som sa mu začal prihovárať. Po chvíľke ma zaregistroval a prestal sa točiť. Pozeral na mňa už uspokojený, tušil, že sa postarám o jeho záchranu.
Tak sa aj stalo. Trvalo mi chvíľu, než som sa dozvonil domácich. Najprv vyšla žena a keď som jej vysvetlil o čo ide, zavolala manžela a ten psíka zo šachty vyslobodil. Vraj chcel šachtu vyvetrať, aby tam nebolo vlhko a poklop nechal mimo. Psík si v zápale povinností strážcu nevšimol, že v jeho teréne je otvorená diera a skončilo to nešťastným pádom.
Keď sme sa o hodinu vracali k autu okolo domu, King nás zaregistroval z diaľky dvora, ale už sa nerozbehol k bráne, len krátkym priateľským zašteknutím poďakoval za záchranu. Šachta sa vetrala len cez úzku štrbinu. Okolo rybníkov sa udialo ešte všeličo iné, ale táto príhoda, naprosto skutočná bola tým nezabudnuteľným zážitkom dňa.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)