Symphonie nº 3 "Allegro maestoso"

Život je poézia, či próza?
Ako kedy, ale vždy má čosi spoločné s poéziou aj s prózou.
Čo je vlastne rozlišovacím znakom poézie?
Zdá sa, že je to rým, ale aj rytmus.

Hlavne ten a samozrejme myšlienka.
Bez myšlienky sa neoplatí vysloviť slovo, tobôž vetu.
Myšlienka môže byť priamym, alebo nepriamym vyjadrením emócie.
Ale môže byť aj racionálne vysloveným slovom.

Ak sa nad tým zamyslíme, podobne to funguje aj v próze.
Tam si to čitateľ až tak neuvedomuje, nevníma rytmus, ale je tam.
Niekedy aj rým, ale ten iba zriedka.
O rytme v próze ešte neboli napísané žiadne teoretické pravidlá, ale tie hádam ani nie je treba.

Rytmus je zmena, ktorá je vlastná životu.
Myslím si, že ak v texte nie je obsiahnutý tento životný princíp, čítanie sa stáva nudným. 
Tretia vlastnosť poézie je vonkajšia forma.

Tak tu teraz píšem báseň v prozaickej forme.
Najkrajšiu formu má hudba.
Počúvam organovú hudbu.

Blíži sa finále.




L. Vierne Symphonie nº 3 "Allegro maestoso" Juan Maria Pedrero, organ

Frndžalica od Pacha

Ešte sa mi nechce spať, tak počúvam svoje obľúbené yutube hity. Že ktoré sú to? to prezradím nabudúce. Momentálne som ešte pod dojmom filmu "Posledné prázdniny" a teším sa na Pacha, ktorého si pozriem zajtra zo záznamu.  

Hybského zbojníka si vychutnám, lebo tam má tú svoju slávnu  frndžalicu. Takej frndžalice som si dnes uhol, doslova za náprstok (5 ml) a vyrazilo mi to dych. Pravda je, že od tvrdého alkoholu som si akosi odvykol, ale netušil som, že elixír môže mať takú silu, že budem chrliť oheň a síru.

Bolo to tak, že mi Ježiško priniesol elixír menom Klosterfrau Melissengeist a ten kláštorný duch je silnejší ako dobrá slivovica. Vraj je v tom výťažok zo 14-tich bylín a slivovica má len slivku. Súkromne som si preto kláštorného ducha od troch mníšok premenoval na Pachovu frndžalicu.  

Vianočné stoly

Vianoce sú aspoň taký veľký fenomén ako politika v predvolebnom čase, ako katastrofa, alebo mimoriadna udalosť celosvetového významu. V tom zmysle, že každý bloger sa k nim musí vyjadriť (aspoň raz).  A blogerom je dnes skoro každý, kto sa naučil ovládať klávesnicu. Sviatky pokoja a radosti na jednej strane. Na druhej strane je tu prípravný zhon a stres, aby sme nakúpili všetko čo sme mali (alebo to, čo sme ešte nemali).

Je tu však aj duchovná tradícia Vianoc, tú už mnohí neovládajú, mnohým je cudzia a mnohí podľa nej nekonajú. Ostáva len to ústredné motto z kalendára: "Štedrý deň". Tomu dňu predchádza obdobie pečenia, potom sa varí vo veľkých hrncoch, aby aj gazdiná mala dva dni pokoja. Ilúzia Vianoc. Štedrý deň je plný paradoxov. Podľa tradície je to pôstny deň, ale večer sa naložia stoly množstvami tradičných chodov a tá večera je potom najdlhšia v roku. Štedré následky trvajú ešte dlhšie.

Pozitívom je zväčša to, že sa stretnú rodiny. Inak sú Vianočné dni náročné na sebadisciplínu. Kto by odolal trvale obloženým stolom so sladkosťami, sýtym jedlám, ktoré sa tradične musia, aj keď je zvyčajne pohybu menej. Kde sú zásady správnej výživy? Kto neodolá, odnesie si pár ďalších kíl z každého štedrého dňa. Preto po Vianociach a po prehýrenom Silvestri nasledujú tradičné Novoročné predsavzatia. Tie však prichádzajú neskoro, lebo nie je dobré chytať býka za chvost.

Dobrú chuť!
 

Čas pozdravení

Reagujem na príspevok z predchádzajúcej diskusie, aby som písal kratšie texty. 

Chcel som napísať niečo o vianočných pozdravoch, tých tradičných, ktoré už dnes málokto posiela. E-mailové pozdravy, alebo SMS sú dosť neosobné (najmä tie hromadné), chýba na nich vlastnoručný podpis odosielateľa. Sú príliš suché, chladné a zvlášť na Vianoce bývajú gýčovité a bez fantázie. Cítiť  z nich vôňu serverov - suchý vzduch, horúce plasty a hluk ventilátorov.

Zažime tento rok pokojné Vianoce bez počítačov a vypnime si mobily. 

Pinzeta

V tejto úvahe vychádzam čiastočne z voľnej interpretácie myšlienky Borisa Filana, ktorú nedávno vyslovil v rozhovore s Andreou Vadkerti na TA3. Domovom človeka je vraj duša a duša je niečo, čo sa nedá presne definovať, ale obklopuje to človeka ako "aura". Za normálnych okolností je duša komprimovaná, lebo sa dotýka iných duší, ktoré ju stláčajú a rušia. Je voľná len vtedy, keď je človek sám. Vtedy môže duša expandovať aj nad výšku Everestu. Záleží už len od okolností, od vnímania pozitívnych javov, napríklad keď je človek sám v prírode.

Písať o politike je lákavé a nezáväzné a je to ako písať správy o udalostiach v zahraničí, keď je doma pokoj. Politika je totiž niekde mimo osobného sveta, ale aj mimo rodiny a mimo vlastného domu. Domov je svet, krajina, mesto, vlastný dom, byt alebo aj vlastná pracovňa, spálňa či obývačka v ňom. V konečnom dôsledku je však domov človeka jeho vnútro a jeho duša v ktorej je zabalený ako darček pod vianočným stromčekom. Hlavne ak je sám, alebo osamelý.


V domove i v dome je treba občas urobiť poriadok, lebo časom sa do domu nanosí veľa užitočných vecí a tie sa zase časom stávajú neužitočnými. Neužitočné sú aj tie veci, ktoré neležia na svojom obvyklom a náležitom mieste. Položiť napríklad diaľkové ovládanie televízora k televízoru je obvyklé, ale nie je to náležité. Lebo diaľkové ovládanie má byť správne "ďaleko" od ovládaného spotrebiča. To plynie z jeho diaľkovej podstaty.

V dome i v byte sú miestnosti so špecifickým určením. Takou najdôležitejšou miestnosťou je obvykle tá najmenšia (dve nuly), potom tá trochu väčšia s vaňou a ešte aj tá tretia najmenšia, teda kuchyňa. Ostatné už nie sú tak špecifické, dajú sa použiť na to aj na ono. Zvláštnou izbou je komora, či špajza. Účel špajze je jasný, je to zásobáreň potravín, akési proviantné zázemie pre rodinu.

Z hľadiska účelu je najuniverzálnejšou miestnosťou v byte komora. Je všestranne použiteľná na odkladanie vecí, ktoré práve teraz nie sú v byte potrebné. Je to výhoda komory, ale časom je to aj jej prameň skazy. Lebo odložené veci sa v byte zákonite hromadia a hromada má takú vlastnosť, že sa čoskoro stane neprehľadnou. Po perióde odkladania teda musí prísť na rad veľké upratovanie. Čím dlhší je úsek odkladania, tým väčšie býva upratovanie.

Naša komora je súčasne aj mojim občasným pracoviskom, dielňou. To človek zdedí, ak je raz šikovný, musí mať aj dielňu. V dielni je poriadok ešte dôležitejší ako v komore. Teda mal by byť. Ak sa však spojí dielňa s komorou a málo sa v dielni pracuje, účel sa preklápa na stranu komory. Na veľký poriadok mám svoj systém. Určím si jednu vec, ktorú musím nájsť a upratujem dovtedy, kým ju nenájdem. A to býva problém. Tentokrát som hľadal pinzetu. Upratovanie príde skrátka, lebo som ju našiel už v polovici snaženia. Preto mám odteraz poriadok v dielni na 50%.