Hore bez

Kedysi bývali okná plné muškátov. Vraj kvôli smradu, ktorý odháňa muchy a komáre. Iná doba prináša iné metódy, na oknách sa čoraz častejšie objavujú orchidey. Z hľadiska zápachu (sorry) si môžu podať ruky s muškátmi. Problém je len v tom, že orchidey sú vnútri a teda neplašia muchy, ale nás. Konkrétne mňa. Istým riešením by bolo, zabudnúť ich poliať. Alebo čakať, kým ich EU v rámci ekologickej normotvorby nezakáže? 

Nikdy nepíšem bez diakritiky, ak niekomu píšem. Ale vážim si aj seba, tak aj pre seba tak píšem. Výnimkou sú len e-maily Slovákom do neznámej cudziny a správy SMS. Tie už vôbec nemilujem, lebo to čo vyťukám do SMS za 5 minút, vybavím telefonicky za pol minúty. Tak načo sa trápiť, aj tak na SMS nezbohatnem.

Pre istotu a pre tie výnimočné prípady som si nainštaloval "stripovací" program. Odstráni diakritiku na šup. Škoda len, že to nevie aj naopak. Taký múdry program(átor) sa ešte nenarodil a to je škoda. Asi to bude preto, že pri písaní s diakritikou musí spisovateľ aj myslieť a to zatiaľ žiaden program nedokáže.   

Niekedy v "talku" napíšem niečo aj bez diakritiky. Keď chcem byť záhadný. Lebo pri texte bez príslušných dĺžňov a mäkčeňov, teda "hore bez", čitateľ nikdy nemá istotu, čo chcel básnik, alebo pragmatik povedať. Stáva sa aj opak, teda čitateľ číta opak toho, čo je napísané. Akosi naschvál tuší to, čo by nemal. Tento prípad "striptízu" by som mohol uzatvoriť konštatovaním, že "bezdiakritika" v slovenskom texte (ale aj v Česku určite) je prinajlepšom dvojzmyselná.

Polemický monológ s knihou

V predchádzajúcom článku som spomenul knihu Elisabeth Gilbertovej: Jedz, modli sa a miluj. Písal som to v stave istého nadšenia zo štýlu, akým je kniha napísaná, teda aspoň jej prvá tretina. Dočítal som do polovice a ďalej som nevládal. 

Tá prvá časť ma priviedla k názoru, že človek rád preberá pri hodnotení diela štýl, akým je kniha napísaná. Tak by som teda mal písať, či rozprávať o tejto knihe. Ona "Píše ľahko, vzletne a plynulo, je to o svete, o cestovaní, o Bohu a samozrejme o umení a duchovnej sfére". (To som napísal ja). To je stručne povedané a tak by som mal teraz písať aj ja - ľahko, vzletne a plynulo. No, nie je to také ľahké, ako sa zdá. Ale človek by rád...

V časti zážitkov z Indie sa pre môj vkus príliš rozširuje o meditáciách, o rôznych technikách, ako sa priblížiť k Bohu, aj keď ten je vlastne v nás. Tak sa to tam popisuje. Tam to pre mňa strácalo príťažlivosť, stránku za stránkou, lebo sa nechystám do žiadneho "ašrámu". Teraz trochu polemiky s Elisabeth Gilbertovou (voľná interpretácia):

- Ľudská myseľ je opičia, Myšlienky skáču z konára na konár.
(Niekedy naozaj)
- Človek je tým, na čo myslí.
(S tým by sa dalo teoreticky súhlasiť. Ak myslí napríklad na sex, je sexuálne príťažlivý?)
- Problémom myšlienok je to, že nikdy nie sme tam, kde práve sme.
(Iste, sme všade a nikde, pokiaľ nemeditujeme.)
- Skáčeme z minulosti do budúcnosti ale málokedy visíme v prítomnosti.
(Prítomnosť je pritom večná, je vždy! Ale stále iná.)

Prečo si hovoríme, keď navštívime krásne miesto, že sa tam chceme vrátiť, keď tam práve sme? Tiež zaujímavý myšlienkový zvrat z knihy.

Z kapitol o meditáciách ma zaujal názor, že práve meditácia je snaha o sústredenie myslenia na prítomnosť, zbaviť sa postranných myšlienok. Z toho mi vychádza (ak to preženiem), že vrcholným cieľom meditácie je nemyslieť, prestať skákať zo stromu na strom (ako opica) a ustrnúť v jednej prítomnosti. Mantra je teda nástroj na vedenie myšlienok v stále menších kruhoch, až na jej vrchole zastanú na jednom bode, teda na bode nemyslenia a podľa teórie mantry je to v bode na okraji "pobrežia božskosti".

Zdalo by sa, že to je teda stav podobný spánku, ale nie je to tak. Sny v spánku sú v duchovnom kontakte s telom, v ktorom sa tvoria. Nejde teda o žiaden dotyk s božskou nekonečnosťou.  

Asi by som si mohol povedať spolu s autorkou, že na meditáciu sa mi hodí citát z filmu Čeľuste: "Budeme potrebovať väčší čln". Keďže člny sú už raz a navždy rozdané, mantra asi ostane navždy mimo mňa.


Poznámka:

Nič z tohto polemického dialógu neberte vážne, nič to nie je, len voľne poletujúce myšlienky vyprovokované knihou Elisabeth Gilbertovej: Jedz, modli sa a miluj.
_____________________________________
Film je vraj podobne rozpačitý ako kniha...
Alebo výstižný názov pre recenziu filmu: Nuda v Indii.

... dodatočne odporúčam túto najkrajšiu recenziu filmu.

Prerušený celibát

Práve dnes som sa rozhodol, na chvíľu prerušiť internetový celibát. Medzitým, v medzičase som sa vrhol na obcovanie s knihami. Sú plné dojmov a života, len ten skutočný nenahradia. Dočítal som Spasiteľa od Jo Nesba, detektívka každým "coulem", potom konečne svojho prvého Coelha: Víťaz je sám. Tiež detektívka, ale fakticky bez detektívov.

Autor sa viac rozširuje o filmovom festivale v Canes a popritom tam účinkuje zvláštny typ šialeného vraha. Tie opisy miesta festivalu boli celkom príjemné mojim spomienkam, ale príliš veľa detailov zo snaženia nádejných filmových hviezdičiek a zákulisia festivalu. 

Najnovšie som vzal do rúk babský román Elizabeth Gilbertovej: Jedz, modli sa a miluj. Nie je až taký babský, ale ten pohľad ženy na život je zaujímavý. Píše ľahko, vzletne a plynulo. A je to o svete, o cestovaní, o Bohu a samozrejme o umení a duchovnej sfére. Zatiaľ stále naozaj zaujímavo. Ešte neviem, ako skončí, ale verím jej. Verím životu v knihách aj mimo.

Moja prestávka sa končí, dopísania nabudúce.

Minca času

Blogy sú vo svojej podstate podenkovou žurnalistikou. To obvykle z hľadiska aktuálnosti, ale často aj z aspektu kvality. Chcem veriť, že toto nie je môj prípad ( :-)) Každý človek (aj bloger, ak je človek) verí, že je svojim spôsobom výnimočný. A naozaj je a musí byť, lebo každý jedinec je v myslení jedinečný. V tom som asi aj ja tým najobyčajnejším človekom. Tiež si všeličo namýšľam a domýšľam...

Práve sa chystám urobiť taký malý pokus. Dva, či tri týždne sem nenapíšem ani slovo, budem len sledovať, ako klesá (stúpa :) čítanosť článkov z archívu mojich wabovín. Nebudem reagovať na diskusiu, ale nie je zakázaná. Chcem vedieť či to tento blog prežije. Šance sú. Je tu vyhľadávanie v blogu, stačí napísať slovo a otvorí sa konzerva duše mojej (fí ha, to mi teda vyšlo :) na danú tému.

Je tu "obsah wabovín" podľa dátumu, je tu "zoznam rubrík" zoradený podľa abecedy (v zátvorkách je počet príspevkov na danú tému). Niet nič ľahšie, ako sa naladiť na moju nôtu. Ostáva mi len dúfať (aj vám, ak máte čas určený na bohapusté čítanie starých myšlienok), že tam nájdete niečo zaujímavé a nadčasové. Viem, že čas sú peniaze a v dnešnej dobe nimi mrháme, aj keď si stále myslíme, že ich nemáme dosť. Padnú do dlane a pomedzi prsty von. Ako čas.

Trvácnosť a platnosť múdrych myšlienok je dôležitá, niektoré sa dajú použiť (aj zneužiť - viď politika) podľa potreby a príležitosti. Niečo zhasne s najmenším vánkom času. Hádžem teda práve teraz svoju testovaciu mincu do fontány.

Jo Nesbo

Čítanie je droga, ktorá sa človeku po čase vypomstí neuveriteľným spôsobom. Ako som už kdesi povedal, človek buď žije svoj život, alebo číta cudzie.

Možnože sú tie písmená v knihách natreté zvláštnou omamujúcou farbou, čo nás vťahuje do deja a odrezáva od života. Keby som bol spisovateľ a keby som písal detektívky tak dobre ako súčasný najlepší európsky autor Jo Nesbo, tak by som si to určite vybral za námet ďalšieho thrilleru.

Čitateľ vystupuje ako obeť tajného sprisahania. Číta v posteli najnovšiu detektívku o 14 ročnom dievčati, ktoré bolo znásilnené v tábore Armády spásy na latríne. Únava mu zatvára oči, je presvedčený, že to je pozdnou nočnou hodinou. Odloží knihu a zaspáva v tej najpohodlnejšej polohe.

Zrazu má pocit, že je svieži a čosi ho budí. Nie, ešte sa naozaj nezobúdza, to je predsa sen. Vo sne číta knihu. Drží ju v ruke, ale vidí len časť osvetlenú kužeľom svetla. Jasne vidí tlačený text, číta slová a vety. Ba priam mu vstupujú do hlavy a slová sa menia na významy, vety na myšlienky. Rozprávajú mu strašidelný príbeh.

Je to ako naozaj, až kým sa nezobudí. Potom sa naozaj zobudí a v hlave má knihu. Otázkou je len to, kto ju napísal?