Nová nádej

O Veľkom piatku sa na rôznych miestach popísalo dosť a téma je už asi vyčerpaná. Ja nemám čo by som k tomu dodal, objaví sa znova o rok. Včerajší veľký sviatok je o niečom inom, ale keďže nie je okrúhly, tak radšej o ňom pomlčím, lebo patrí do sféry súkromnej.

Na budúci týždeň začne pre mňa nová jar. V sobotu začnem chodiť na trhovisko, nakupovať skorú zeleninu a neskoré ovocie. Ak sa bude dať, tak aj občasné námety na "sobotník". Na sklonku zimy som mal pocit, že veci okolo mňa sa nehýbu, ba chvíľami sa mi zdalo, že sa nehýbu tým správnym smerom. Jar prináša novú nádej, nový a správny smer. Dá sa to tak povedať, lebo na rozdiel od politiky, nový život je naozaj tým jediným správnym smerom, ktorý poznáme.

Tradičná kuchyňa

Opäť ma napadla (alebo mi napadla?) dobrá myšlienka, ako urobiť príťažlivý titulok článku. O jedlo, teda o kuchyňu sa zaujíma každý. Jesť sa musí, aj keby na chlieb nebolo. Popravde však nechcem uvažovať o receptoch, ani by som práve teraz, po obede a po patričnej sieste nemohol. Lebo už som ja raz taký kuchár, že varím (dobre) len vtedy, keď som hladný. Tak, či onak, skromne očakávam prílev čitateľov priamo z vyhľadávačov google a nudle, ale aj z iných. Samozrejme, že tých pár stálych čitateľov, ktorým nevadí občas prežuť aj prázdnu slamu, vítam osobitne srdečne.

Sranda musí byť, hlavne keď je človek najedený a má dobrú náladu. Vraj smiech trénuje bránicu a podporuje trávenie. Otázne je len to, čo sa v takej sýtej hlave urodí. Veď posúďte sami, lebo mne to teraz má rodiť a vy by ste mali zbierať plné klasy. Neašpirujem na žiadnu literárnu cenu, len si robím radosť z každodenného. No nie celkom z každodenného písania, lebo svoje plodné dni striedam umne s neplodnými. Viem, že je to strata času a života podľa zásady "carpe diem". Žiť sa musí pravidelne, kontinuálne a každodenne (v noci sa zväčša spí). Aj stretnúť človeka s básňou každodenne.

Každodenné písanie vo všetkých známych dejinných epochách ústilo do písania "denníčkov". Pamätám si však, že "vtedy" si "denníček" písali hlavne dievčatá. V denníčku nesmelo chýbať ani vážne varovanie: Môj denníček v úcte maj, listy z neho netrhaj! Taký denníček putoval od prispievateľa ku prispievateľovi a písali sa do neho hlavne vtipné všeobecne známe venovacie frázy. V autorkách sa už vtedy rodili poetky a výtvarné umelkyne, až kým neprišli na tie iné radostné stránky života. Dnes sa zápisníku odborne hovorí "diár" (zápisník s kalendárom na denné záznamy) a píše sa tam spravidla pravidelne a každodenne. Teda aspoň by sa malo.

Bol som onoho času na vojne, presnejšie na základnej vojenskej službe, tak mi akákoľvek pravidelnosť dodnes trochu zaváňa prísnosťou a rozkazovaním. "Diárujem" preto radšej nepravidelne. V kasárňach sme mali vylepené veľké čínske heslo: Urob každý deň jednu vec proti svojej vôli a plnenie tvojich povinností nebude pre teba ťažké. To heslo je mierne kontraproduktívne a možno aj kontra-indikované voči pohodlnému životu. Proti "gustu" však neplatia žiadne námietky, tak si každý hľadá svoju cestu k čiastkovým i ku konečnému cieľu. Aj v diári. 

Keď som už vymyslel taký úderný titulok článku, musím na chvíľu aj do kuchyne. Tradičná kuchyňa v našej (staršej) generácii je založená na varení vo veľkom hrnci (na Vianoce a Veľkú noc v kotli), aby bolo aj na večeru a na zajtra a niekedy aj na pozajtre a popozajtre. Na ospravedlnenie si potom vymysleli slogan, že guláš je najlepší na tretí deň. To je síce pravda, ale nie každé jedlo je guláš v tom lepšom zmysle slova. Lebo musíme myslieť aj na kvalitu. To isté sa hovorí aj o "silvestrovskej" kapustnici (mňam), ale tým končím a žiadne iné jedlo nepripúšťam do kategórie "repete".

Som totiž mladý (duchom) a preto sa dožadujem iného, inovatívneho prístupu. Napríklad také rýdzo "minútkové" varenie, iné na každú príležitosť a náležite pestré, len pre daný počet osôb a jeden, maximálne dva chody. Ľahko sa mi to hovorí lebo už nemám (telesne) osemnásť a tobôž moje telo už nepožaduje enormné množstvo energie pre enormné množstvo aktivity. Preto nemám rád ani reštaurácie, kde sa predbiehajú vo veľkosti mastných porcií, len aby bola aj cena mastná. Preferujem kvalitu pred kvantitou.

Hádam som to tu a teraz "jazykovo" príliš neprehnal, nepatrí sa používať za každú cenu množstvo cudzích slov, keď máme dosť aj tých našich. Hlavne takto po predvolebnej kampani. Je to tak, ale takýto blogový "denníček", ergo diár musí niečim upútať pozornosť čitateľa a to v každom odseku. Len autor musí prísť na to, čo je v danom okamihu prekvapujúce a príťažlivé. V každom prípade však najväčšie prekvapenie musí prísť v pointe. Tam musí článok celkom logicky skončiť a bodka nestačí. Len vymyslieť a nekradnúť... Opäť teda hľadám pointu, ale nečrtá sa mi žiadna. Leda ak tá, že po dobrom jedle a sieste sa niekedy treba ponáhľať niekam. Tak sa tu majte, ja bežím.

      

Žinčica

Toto je vlastne reklama na dobrý osviežujúci nápoj, na skutočnú žinčicu z Oravy. Ak chcete pravú bryndzu, najlepšie je, objednať si ju zo Zázrivej. Stačí si objednať kilo a pol bryndze, plus nejaké korbáčiky, donesú vám to až do bytu. Ako všimné za tak veľký nákup vám donesú aj fľašu tej najpravejšej žinčice. Chcem byť optimistický, tak preto som začal týmto príjemným zážitkom.

Teraz som však v koncoch, ako pokračovať optimisticky. Myslím, myslím a teda som. Je to dosť pozitívne, myslieť si, že stačí byť? Asi nie, ale niekedy aj to je veľký úspech. Mám ešte niekoľko krátkodobých cieľov, mám aj strednodobé, iba tie čo sa bežia na dlhé trate ma momentálne nezaujímajú. Dobré je, že sa mi vracia chuť do písania.

Medzi krátkodobé ciele patrí nové kreslo k počítaču. Rodina ma presvedčila, že si ho zaslúžim, aj keď som už tri otočné stoličky rozlámal. Nie že by som toľko vážil, ale často som ich používal v nepredpokladaných polohách. Práve preto bude nosnosť nového kresla až 150 kg. Pre istotu, lebo písať je niekedy drina, hlavne vtedy, ak predtým treba prečítať všetky novosti a príspevky zo spriatelených blogov.

Dnes budem dobre spať spánkom spravodlivých. Zaslúžil som sa o svoj denný chlebíček v podobe príspevku na wabovinách. Nie je to málo, aj keď by som chcel viac. Asi už bolo dosť o mne, mal by som sa poohliadnuť aj po iných spoločenských témach. Hádam aj na tie sa nájde čas, ak mi udrú do nosa. Voľby sú už "pasé", teraz nastupuje všedná rutina. Hoc aj na tému "žinčica". 

Týždeň pred a po

Politika sa mi stále dostáva pred oči, len mi teraz nikto nemôže vyčítať, že som neprišiel k volebnej urne. Prvýkrát. Nezvyklé je, že z dlhej chvíle a z nedostatku iných príležitostí, som si prečítal týždeň s bodkou pred aj za. Ten predvolebný, ale aj smútočné vydanie po voľbách. Grafiku povolebnej titulnej strany pochváliť nemôžem, je odpudivá. Pripomenulo mi to najhoršie obdobie na facebooku.

Pozoruhodné je, že v jednom článku predvolebného čísla som našiel jednu múdru myšlienku, o ktorej som sa tu chcel trochu rozpísať. Teraz ju hľadám a ako by sa vyparila, niet jej. Tak to niekedy býva, zmení sa uhol pohľadu, Dunajom pretečie veľa vody, či vodopády múdrosti vyschnú a predvolebná múdrosť je preč. Naozaj mám ťažké obdobie, ani čítanie kníh mi nejde.

Knihy by som radšej písal, ale môj vydavateľ ešte nemá sponzorov. Život ide nezadržateľne ďalej a v krokových zmenách. Neprelieva sa zo skalky na skalku, ale padá vodopádom. Myslel som si, že múdrosť je výsadou starších, ale aj to sa mení. Dnes už aj dorastajúce deti uvažujú o živote (by the way), ale načo veľa rečí, prečítajte si originál od xoxo.

Bezbrehé ticho

Tycho Brahe (1546-1601), pôvodným menom Tyge Ottesen Brahe (wikipedia), bol význačný dánsky astronóm. Napriek tomu, asi sa zaoberal dôležitejšími vecami astronómie, ako je ticho vo vesmíre. Ani mňa by ticho len tak nenapadlo, keby ma neinšpirovala kniha, ktorú som práve začal čítať. Začína totiž tichom v troch rôznych podobách.

Nezmieňuje sa o "vesmírnom" tichu, ale ja si myslím, že tam všade medzi hviezdami a planétami je to naozajstné ticho, ak za ticho považujeme neschopnosť prostredia, šíriť a odrážať zvukové vlny nášho počuteľného spektra. Ale ktovie ako je to, ak je tam namiesto vákua rozfúkaná neznáma temná hmota? Ticho teda dokonale oddeľuje vesmírne svety. Našťastie, lebo by sme sa z toho hluku asi zbláznili, v takom priestore musí byť života až, až... 

Najviac ma z toho pozemského ticha č. 1 zaujalo jeho narušenie vetrom, dažďom, búrkou a hlavne morským vlnobitím. Bájna predstava detstva s bosými nohami v blate a daždi. Druhé je ticho noci v ľudskom obydlí, kde všetci spia vo svojom klbku, oddelení od seba vesmírnou prázdnotou izby. To tretie radšej nespomeniem, lebo vtedy už my jednotlivci nebudeme počuť ani plač pozostalých.

Zdá sa, že som tú dnešnú pointu spackal... Tak to dopadne, keď sa inšpirujem vo vonkajšom vesmíre. Tentokrát som začal vzdychať podľa "Načo" z denníka DH, aj keď som niekde inde ako on, píšem, aby bolo napísané. Ostáva len tá otázka, načo? A aj keď to vyznieva pesimisticky, je v tom zakódovaný optimizmus.