Každý deň najmenej raz vidím jednu tvár, ktorú poznám najlepšie zo všetkých. Je aká je a je moja. Tak žije každý človek, seba pozná najlepšie podľa tváre. Máme zrkadlá a to nás odlišuje od zvierat. Oni najlepšie poznajú tváre tých, s ktorými sa stretnú, nie tú svoju. Alebo ešte lepšie poznajú svoju prenasledovanú korisť odzadu. Človek vďaka zrkadlu pozná najlepšie svoju tvár. Inak pozná dobre svoje ruky a tak trochu aj nohy. Tam poznanie seba samého končí. Ak mu neskôr narastie brucho, aj to sa zaradí medzí dobre známe časti tela, taká druhá tvár, ktorá ho predbieha.
Tvár je všeobecne považovaná za odznak človeka. Vyjadruje podstatu duše. Preto ju máme aj v preukazoch totožnosti. Tam je v pohľade spredu (en face). Ak pribudnú do osobného spisu človeka aj pohľady z boku, je zle. Zvyčajne si k tomu zoberú od neho aj odtlačky prstov a dnes už hádam aj biologické znamienka totožnosti. Celý človek sa v bežnom živote spoznáva až prostredníctvom fotografií a videa. Najlepšie sa poznajú TV a filmové "celebrity". Pre obyčajného človeka, ktorý sa často nefotí môžu byť fotografie a video obrovským prekvapením. Najlepšie sa však ľudia vzájomne spoznávajú na nudistickej pláži. Až tam uvidíme, čo je to za človeka. Až tam je jasné, kto je kto.
Tak ďaleko, až k nudistom som ani nechcel zájsť. Charakter človeka oblečeného spoznávame najčastejšie podľa tváre. Vidíme mu do očí, ale rozhodujúca je tvár. Aj to, či má čisté ruky. Obrazne. U nás sa rozhovoru dvoch hovorí "z očí do očí", ale sú národy, ktoré to vidia komplexne, preto si hovoria "face to face". To v prípade priateľstva. Inak môžeme poznať človeka aj z odvrátenej strany. Sme ľudia, tak na chrbát a na odvrátenú tvár vidíme inému človeku často až vtedy, keď od nás odchádza.
2012/05/14
2012/05/05
Sviatky
Ospravedlňujem sa všetkým blogerom, čitateľom a diskutérom, ktorých by sa dotkol môj predchádzajúci článok. Vychádzal som len z čiste mojich poznatkov, z toho ako ja sám pristupujem k blogu. Nič iné o nikom, lebo viem, že všetci píšeme hlavne pre radosť.
Nedávno sa rozprúdila diskusia o počte našich štátnych sviatkov. Vraj ich je 15, ale keď som si ich spočítal, máme ich len 5. Je to:
1. január - Deň vzniku Slovenskej republiky
5. júl - Sviatok svätého Cyrila a Metoda
29. august - Výročie SNP
1. september - Deň ústavy Slovenskej republiky
Okrem toho máme v roku 2012 ďalšie dni pracovného pokoja (niektoré sú pohyblivé):
6. januára - Zjavenie Pána - Traja králi
6. apríla - Veľký piatok
9. apríla - Veľkonočný pondelok
1. máj - Sviatok práce
8. mája - Deň víťazstva nad fašizmom
15. septembra - Sedembolestná panna Mária
1. novembra - Sviatok všetkých svätých
24. decembra - Štedrý deň
25. decembra -Prvý sviatok vianočný
26. decembra -Druhý sviatok vianočný
Dohromady máme v tomto roku 15 dní pracovného voľna. 17. novembra pripadá na sobotu, 1. a 15. september je sobota a 1. január je nedeľa. Zaujímavé je, že Veľký piatok je vždy v piatok a Veľkonočný pondelok vždy v pondelok po Veľkej noci.
Ak zbilancujeme tento rok, z počtu 15 dní pracovného voľna je skutočne len 11 dní. Každý rok je to trochu inak.
1. január je zároveň Nový rok a ten bol odjakživa voľný. Neprichádza do úvahy toto meniť.
5. júl je nový sviatok, je cirkevný, ale v podstate aj historicky významný deň, vymoženosť novej doby.
29. august je tradičný sviatok s tak dlhou tradíciou, na ktorú nemožno zabudnúť pre chvíľkový rozmar.
1. september je tiež nový sviatok spojený s prijatím našej ústavy. Zároveň je to symbolický začiatok školského roku, to by sa malo zdôrazniť.
Niektoré dni nám pripomínajú nedávnu históriu. K cirkevným sa nebudem vyjadrovať, tie sú buď tradičné, alebo nanovo nadobudnuté. Nedospel som k tomu, aby som označil niektorý z týchto dní voľna za zbytočný, z hľadiska pracujúcich je pozitívny ten počet, ktorý máme. Len je trochu škoda, že taký február nemá žiaden deň voľna, asi preto že je krátky a Víťazný február sme zrušili ako antagonický k našej kapitalistickej súčasnosti. Podobne je na tom jún a október, mesiace bez jediného štátneho sviatku. V októbri je aspoň kopec (7) pamätných dní (sviatok 28. októbra sme zrušili spolu so starou republikou).
V priebehu času sa sviatky vyhlasovali, ale aj rušili. Skúsme radšej chvíľu vydržať so stavom, aký máme, lebo fiktívne úspory zo zrušeného sviatku by nestáli za tú neistotu.
Nedávno sa rozprúdila diskusia o počte našich štátnych sviatkov. Vraj ich je 15, ale keď som si ich spočítal, máme ich len 5. Je to:
1. január - Deň vzniku Slovenskej republiky
5. júl - Sviatok svätého Cyrila a Metoda
29. august - Výročie SNP
1. september - Deň ústavy Slovenskej republiky
Okrem toho máme v roku 2012 ďalšie dni pracovného pokoja (niektoré sú pohyblivé):
6. januára - Zjavenie Pána - Traja králi
6. apríla - Veľký piatok
9. apríla - Veľkonočný pondelok
1. máj - Sviatok práce
8. mája - Deň víťazstva nad fašizmom
15. septembra - Sedembolestná panna Mária
1. novembra - Sviatok všetkých svätých
24. decembra - Štedrý deň
25. decembra -Prvý sviatok vianočný
26. decembra -Druhý sviatok vianočný
Dohromady máme v tomto roku 15 dní pracovného voľna. 17. novembra pripadá na sobotu, 1. a 15. september je sobota a 1. január je nedeľa. Zaujímavé je, že Veľký piatok je vždy v piatok a Veľkonočný pondelok vždy v pondelok po Veľkej noci.
Ak zbilancujeme tento rok, z počtu 15 dní pracovného voľna je skutočne len 11 dní. Každý rok je to trochu inak.
1. január je zároveň Nový rok a ten bol odjakživa voľný. Neprichádza do úvahy toto meniť.
5. júl je nový sviatok, je cirkevný, ale v podstate aj historicky významný deň, vymoženosť novej doby.
29. august je tradičný sviatok s tak dlhou tradíciou, na ktorú nemožno zabudnúť pre chvíľkový rozmar.
1. september je tiež nový sviatok spojený s prijatím našej ústavy. Zároveň je to symbolický začiatok školského roku, to by sa malo zdôrazniť.
Niektoré dni nám pripomínajú nedávnu históriu. K cirkevným sa nebudem vyjadrovať, tie sú buď tradičné, alebo nanovo nadobudnuté. Nedospel som k tomu, aby som označil niektorý z týchto dní voľna za zbytočný, z hľadiska pracujúcich je pozitívny ten počet, ktorý máme. Len je trochu škoda, že taký február nemá žiaden deň voľna, asi preto že je krátky a Víťazný február sme zrušili ako antagonický k našej kapitalistickej súčasnosti. Podobne je na tom jún a október, mesiace bez jediného štátneho sviatku. V októbri je aspoň kopec (7) pamätných dní (sviatok 28. októbra sme zrušili spolu so starou republikou).
V priebehu času sa sviatky vyhlasovali, ale aj rušili. Skúsme radšej chvíľu vydržať so stavom, aký máme, lebo fiktívne úspory zo zrušeného sviatku by nestáli za tú neistotu.
Niekto píše
Niekto píše len vtedy, keď sa stane v jeho blízkosti niečo dôležité. Iní píšu len tak, akoby zo zvyku. Ak si to uvedomia, vstúpia do seba a na chvíľu prestanú písať. Niekto podľahne kritike a niekto si to zhodnotí po svojom a nedá sa odradiť. Blog môže byť aj o vlastnom uspokojení a naplnení skromných literárnych ambícií. Môže byť ako poistný ventil, ktorý sa otvára, keď je už vnútorný pretlak pary neznesiteľný. Rovnakú službu, ba možno oveľa lepšiu, by urobil rozhovor z očí do očí, alebo aspoň z mailu do mailu, či z talku na talk. V blogu sa stáva uvoľnená para verejným tajomstvom, z energie je iba ľahká hmla. Je to rozhovor jednej osoby s celým svetom.
Podľa princípu všetko, alebo nič.
Skôr nič.
Bez pointy...
Podľa princípu všetko, alebo nič.
Skôr nič.
Bez pointy...
2012/04/30
Ars Organi 2012
Včera sa uskutočnil otvárací koncert 5. ročníka medzinárodného organového festivalu v Nitre. Piaristický kostol sv. Ladislava praskal vo švíkoch, všetky miesta boli obsadené. Hosťami otváracieho koncertu boli Musica Aeterna s umeleckým vedúcim Petrom Zajíčkom a Monika Melcová, vynikajúca slovenská organistka, pôsobiaca v Španielsku. Na Slovensku už viackrát koncertovala, v Bratislave, v Košiciach a inde, tak sú jej interpretačné kvality slovenskému publiku pomerne dobre známe. Jej silnou stránkou sú aj organové improvizácie. Toľko na úvod stačí, teraz prejdem ku svojim dojmom...
V Piaristickom kostole sv. Ladislava sme boli na koncerte Davida Di Fiore, v rámci 3. ročníka festivalu Ars Organi. Odchádzali sme vtedy s výbornými dojmami z interpretácie i z akustiky chrámu. Na včerajší otvárací koncert sme meškali asi 20 minút, ale o nič sme neprišli, len o úvodné slová organizátora. Chvíľu nám trvalo, kým sme našli voľné miesto, ale potom už práve začínala Musica Aeterna. Tento súbor "pre starú hudbu" sme mali možnosť počuť na niekoľkých koncertoch v Bratislave. Moje zážitky z ich vystúpenia boli vždy vynikajúce. Vždy sa to odohrávalo v komornom prostredí malej sály, tentokrát do toho vstupovala akustika chrámu.
Spomínam si na jedno vystúpenie súboru Musica Aeterna v Kafé Scherz na Palisádach. V rámci úvodného slova sme si vypočuli aj vysvetlenie vzniku názvu "komorná hudba". Kedysi, keď sa panstvo bavilo, chceli mať ako pozadie hudbu a na to slúžila malá hudobná skupina, hrajúca pre pánov, ktorí sa ale vcelku bezohľadne zabávali medzi sebou. Dnes je to úplne inak, poslucháči komornej hudby v tichu vnímajú tie staré tóny. Píšem o tom preto, že akustika kostola, teraz ešte pozmenená priestorovým lešením v oltárnej časti, dodávala komornej hudbe "tretí rozmer". Po mojich zážitkoch z komornej hudby v malej sále to bola akási pridaná hodnota. Tak, či onak, mám radšej to "komorné" prostredie.
Program otváracieho koncertu bol zostavený z diel skladateľov: Francesco Geminiani, Georg Fridrich Händel, Johan Sebastian Bach, Felix Mendelson Bartholdy a Max Reger, všetko v podaní súboru Musica Aeterna s organovým doprovodom Moniky Melcovej. Záverečné organové sólo predniesla Monika na chrámovom organe. Veľký úspech mala aj záverečná improvizácia na motívy slovenskej piesne. Koncert mal veľký ohlas u publika, tak súbor Musica Aeterna, ako aj sólo Moniky Melcovej.
5. ročník festivalu Ars Organi v Nitre sa začal a bude pokračovať striedavo v Evanjelickom kostole sv. Ducha a v Piaristickom kostole sv. Ladislava, vždy v nedeľu o 19:00 hod. Predstavia sa interpreti:
Suzanne Z'Graggen, Švajčiarsko (Evanjelický kostol)
Lars Notto Birkeland, Nórsko
Mária Plšeková a Marek Štrbák, Slovensko
Marco Paolacci, Taliansko (Rakúsko)
V Piaristickom kostole sv. Ladislava sme boli na koncerte Davida Di Fiore, v rámci 3. ročníka festivalu Ars Organi. Odchádzali sme vtedy s výbornými dojmami z interpretácie i z akustiky chrámu. Na včerajší otvárací koncert sme meškali asi 20 minút, ale o nič sme neprišli, len o úvodné slová organizátora. Chvíľu nám trvalo, kým sme našli voľné miesto, ale potom už práve začínala Musica Aeterna. Tento súbor "pre starú hudbu" sme mali možnosť počuť na niekoľkých koncertoch v Bratislave. Moje zážitky z ich vystúpenia boli vždy vynikajúce. Vždy sa to odohrávalo v komornom prostredí malej sály, tentokrát do toho vstupovala akustika chrámu.
Spomínam si na jedno vystúpenie súboru Musica Aeterna v Kafé Scherz na Palisádach. V rámci úvodného slova sme si vypočuli aj vysvetlenie vzniku názvu "komorná hudba". Kedysi, keď sa panstvo bavilo, chceli mať ako pozadie hudbu a na to slúžila malá hudobná skupina, hrajúca pre pánov, ktorí sa ale vcelku bezohľadne zabávali medzi sebou. Dnes je to úplne inak, poslucháči komornej hudby v tichu vnímajú tie staré tóny. Píšem o tom preto, že akustika kostola, teraz ešte pozmenená priestorovým lešením v oltárnej časti, dodávala komornej hudbe "tretí rozmer". Po mojich zážitkoch z komornej hudby v malej sále to bola akási pridaná hodnota. Tak, či onak, mám radšej to "komorné" prostredie.
Program otváracieho koncertu bol zostavený z diel skladateľov: Francesco Geminiani, Georg Fridrich Händel, Johan Sebastian Bach, Felix Mendelson Bartholdy a Max Reger, všetko v podaní súboru Musica Aeterna s organovým doprovodom Moniky Melcovej. Záverečné organové sólo predniesla Monika na chrámovom organe. Veľký úspech mala aj záverečná improvizácia na motívy slovenskej piesne. Koncert mal veľký ohlas u publika, tak súbor Musica Aeterna, ako aj sólo Moniky Melcovej.
5. ročník festivalu Ars Organi v Nitre sa začal a bude pokračovať striedavo v Evanjelickom kostole sv. Ducha a v Piaristickom kostole sv. Ladislava, vždy v nedeľu o 19:00 hod. Predstavia sa interpreti:
Suzanne Z'Graggen, Švajčiarsko (Evanjelický kostol)
Lars Notto Birkeland, Nórsko
Mária Plšeková a Marek Štrbák, Slovensko
Marco Paolacci, Taliansko (Rakúsko)
2012/04/25
Básne a básnici
Prišiel som na úžasnú podobnosť medzi fotografiou a básnickým umením. Inšpiroval ma článok Tibora Javora "Internet vás fotiť nenaučí" a následne diskusia k článku. Podľa všetkého to vyzerá tak, že medzi "umeleckou" fotografiou a tou inou je hlboká priepasť. Niekedy mám dojem, že je to tak aj medzi tvorbou "profesionálnych" básnikov a medzi básňami, ktoré píšu "básnici všedného dňa" ako únik ich každodenných emócií. Oni majú pocit, že sa musia zveriť spriazneným dušiam na internete. Ak si to pozorne všímate, iste zbadáte istý rozdiel, ktorý sa podobá rozdielu medzi "umeleckou" fotografiou a tou druhou.
Tým sa nechcem dotknúť kvality tej, či onej básnickej tvorby, o tom táto úvaha nie je. Je logické, že básnický profesionál, či umelecký fotograf ovláda svoje umelecké remeslo do najmenších podrobností. Vie aké parametre nastaviť, ovláda pravidlá "fotošopu" a všetky nuansy poetického rýmovania a rytmu. Ovláda dokonale svoj jazyk. Ak vie kde a kedy môže ignorovať pravidlá, je na vyššej úrovni. Tak či onak, dôležitý je obsah, myšlienka, ktorú pochopí čitateľ. Práve v tomto aspekte sa mi zdá, že sú na tom lepšie neprofesionálni básnici. Neviem však, či to platí aj u fotografov.
Amatérskych internetových básnikov je veľa. Nie všetci vedia to svoje cítenie a objavné myšlienky podať aj v primeranej "básnickej" forme. Preto vznikol tzv. "voľný verš"... Toho sa však rýchlo zmocnili aj básnici z povolania. Nakoniec ani nie je dôležité, kto je lepší. O všetkom rozhodujú čitatelia. Aby som bol presnejší, často rozhodujú aj vydavatelia, meno a renomé autora, ale v konečnom dôsledku je tu to osobné neviditeľné prepojenie čitateľa s básňou. K tomu som v tejto úvahe dospel a tak si v praxi vyberám, či otvorím knihu, alebo stránku básnika na internete.
Tým sa nechcem dotknúť kvality tej, či onej básnickej tvorby, o tom táto úvaha nie je. Je logické, že básnický profesionál, či umelecký fotograf ovláda svoje umelecké remeslo do najmenších podrobností. Vie aké parametre nastaviť, ovláda pravidlá "fotošopu" a všetky nuansy poetického rýmovania a rytmu. Ovláda dokonale svoj jazyk. Ak vie kde a kedy môže ignorovať pravidlá, je na vyššej úrovni. Tak či onak, dôležitý je obsah, myšlienka, ktorú pochopí čitateľ. Práve v tomto aspekte sa mi zdá, že sú na tom lepšie neprofesionálni básnici. Neviem však, či to platí aj u fotografov.
Amatérskych internetových básnikov je veľa. Nie všetci vedia to svoje cítenie a objavné myšlienky podať aj v primeranej "básnickej" forme. Preto vznikol tzv. "voľný verš"... Toho sa však rýchlo zmocnili aj básnici z povolania. Nakoniec ani nie je dôležité, kto je lepší. O všetkom rozhodujú čitatelia. Aby som bol presnejší, často rozhodujú aj vydavatelia, meno a renomé autora, ale v konečnom dôsledku je tu to osobné neviditeľné prepojenie čitateľa s básňou. K tomu som v tejto úvahe dospel a tak si v praxi vyberám, či otvorím knihu, alebo stránku básnika na internete.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)