Bodka píše

Ani náhodou som sa nepomýlil, nechcel som napísať "tá vodka píše...". Dnes už ani notorik neprizná, že mu chutí etanol s prímesou metanolu. Po pochmúrnych zamysleniach by sa patrilo napísať aj niečo úsmevne optimistické. Hádam by to mohlo byť o včerajšom divadle. Život je vraj taký ako "tanec medzi črepinami". Tak sa volá ten kus, ktorý sme včera videli v divadle. Pravda je, že život vie byť všelijaký. Aj taký, aj onaký. Naša súčasnosť je aj taká, že sa naozaj musí tancovať, ale aspoň že už nehrá iba jedna kapela svoje otrepané šlágre.

Aj táto doba má však svoje mínusové charakteristiky, svoje klišé a mantinely, ktoré nedokáže prekročiť. Tanec medzi črepinami sa skladá z osemnástich obrazov. Spočiatku ide o audiovizuálne predstavenie so živým tancom a jednoduchým dialógom, ktorý má rozvinúť niť akéhosi príbehu. Pamätníkom ten začiatok pripomenie niekdajšie vystúpenia súborov SĽUK alebo Lúčnica. Presúvame sa s tanečníkmi z Detvy do Terchovej, ku Goralom až na východ a ktovie kde ešte. Práve východniarske čísla (spevy) sú dokonalé a divákov už nadšenie až do konca hry neopúšťa.

Vynikajúco zatancovali "dupákovú roztlieskavačku". Tam už nebolo pochýb, že predstavenie bude končiť s búrlivým potleskom a "standing ovation". Scéna je maximálne jednoduchá, miestami sú na pozadí premietané krátke ukážky z filmu "Tanec medzi črepinami". Niektoré dejové scény sú hrané ako tieňové divadlo. Všetko to tvorí dokonale zladený celok bez zbytočných prestávok. Môj jediný negatívny postreh patrí úrovni reprodukovanej hudby, ktorá je pochopiteľne dôležitou súčasťou predstavenia.

Písať o akustickom tlaku reproduktorov mi už pripadá ako hádzanie hrachu na stenu. Zvukári a možno aj režiséri majú svoje neohraničené priestory a tie ich nepustia späť k normálu. Najmä v takomto komornom prostredí, akým divadlo P. O. Hviezdoslava je, by sa malo k hudbe pristupovať inak ako na obrovských koncertoch populárnych spevákov, kde sa ozvučujú štadióny a námestia s tisíckami ľudí. Jedným z dôležitých parametrov hudby je totiž dynamika. Bez nej je hudobná produkcia plochá. Aj keď ju počuť na kilometre ďaleko, je ochudobnená o tento dôležitý estetický prvok v celom priestore.

Dynamiku nahrádzajú dnešní zvukári akustickým tlakom, decibelmi. Repráky sú výkonné, rovnako ako zosilňovače, len na vernosť reprodukcie sa až tak nedbá. Veď si skúste predstaviť sálu, kde husličky a píšťalka rovnako ako basa sú schopné natrhnúť ušné bubienky... Potom choďte na organový koncert a porovnajte ako burácajú nízke tóny a ako nežne znejú aj tie najvyššie trilky. Ja viem, národ vraj chce decibely. To sú tie neprekročiteľné módne mantinely ľudovej zábavy.   

Na začiatku som chcel písať o tom, ako sa z človeka stáva malá zelená bodka, ale toto včerajšie "dívadlo a počúvadlo" ma zaujalo tak, že som sa musel, hoc aj ako malá zelená bodka vyjadriť. 

Konce

Všetko má svoj koniec, dokonca aj ten vesmír, o ktorom sme si mysleli, že je nemenný. Vraj sa rozpína už od svojho veľkého Big-Bangu. Keď sa raz dorozpína, začne sa zmenšovať až do formy nehmotného bodu. To je taká laická hypotéza zostavená z viacerých vedeckých hypotéz... Aj svet, ktorý stvoril Boh má svoj koniec, ako hlása Biblia, koniec sveta bude keď nás všetkých postavia pred tribunál Posledného súdu. Nejde však o nič, čo by sa nás dotýkalo práve teraz. 

Teraz nás postihujú každodenné malé konce. Končí sa aj leto, ktoré ešte nedávno láskalo vlahým podvečerom naše tváre. Bolo to krátke, ale bolo a dobre to padlo po tropických horúčavách. Začíname si zvykať na horúce leto a teraz si budeme zvykať na jesenné dažde. Mladé lastovičky sa už naučili lietať, po krátkom vytrvalostnom lietaní okolo domov, odletia do svojich teplých krajín.

Nakoniec aj jesenné farby stromov zatrie fixírkou snehová beloba a udrú nám do tvárí mrazy. Opäť budeme spomínať a smútiť za horúcim letom. Tak to chodí od ľudskej nepamäti. Civilizácia trvá príliš krátko na to, aby si uvedomila plazivé zmeny smerujúce ku koncu. Podobne ako v prírode to funguje aj medzi ľuďmi. Striedajú sa ročné obdobia. Po jari lásky príde leto a po ňom sychravá jeseň. Nakoniec koniec jesene spečatí zima. Konce nie sú zlé, zlé je len to odchádzanie. Tak nejako to napísal Jiří Wolker o sebe.

Guláš

Píše sa mi ťažko, mám novú klávesnicu. Je tvrdšia ako doterajšia. Spojil som príjemné s užitočným. Písať na nej je iné ako na starej, ale vonia novotou a čistotou. Zároveň je to aj užitočné telesné cvičenie. Nedávno sa mi minul toner v tlačiarni, tak som sa vybral do najbližšej počítačovej predajne. Prekvapilo ma, že je v likvidácii a predávajú poslednýkrát a to všetko za polovičnú cenu. Chcel som kúpiť hneď dva tonery, ale mali iba jeden. Klávesnicu za polovicu som zobral ako prémiu. Stará by aj tak musela prejsť dôkladnou hygienickou očistou.

Prvý september sme oslávili aj dňom pracovného pokoja. Možno to bolo naposledy, ak nám pracovný pokoj zrušia a ostane len sviatok. Mnohých to bude mrzieť. Tých čo sa tešia na každý voľný deň, ale aj tých, ktorí  frflú na všetko okolo nás a prirovnávajú ústavu k Novému času a Cosmopolitanu. My sme boli v rámci "posviatku" na druhom dni leteckých dní na Sliači. Bol to perfektný deň, mierne pod mrakom, len chvíľami pálilo slnko ako feferón. Teraz som sa vrhol na organizovanie a upratanie svojich pracovísk. Bolo to tak trochu vyprovokované, ale som rád, že som začal.

Mám nové usporiadanie pracovnej plochy, mám zmenu na hlavnej stránke blogu a začal som už organizovať aj elektro-mechanickú dielňu. Nie je to nič extra, v podstate je to časť komory, kde občas čosi zrealizujem. Hlavne v minulom čase. Človek musí mať nejaké koníčky a niekedy aj kone. Ja rád aj varím, hlavne keď som hladný. Dnes ma postavila povinnosť ku šporáku. Nie že by som protestoval, guláš varím rád, lebo to sa hádam ani nedá pokaziť. Za predpokladu kvalitných surovín a dobrého základného receptu. Ak má človek kvalitné suroviny, nie je problémom ani napísanie článku na blog. Ale to už je o iných gulášoch...
 

Čo dodať?

To je masaker cien (vraj) a úrovne reklamy tiež. Je to ako horor s motorovou pílou. Čo dodať, sú reklamy vtipné, ale aj také oné... 

Situácia je zlá

nie však zúfalá. Ako by sa Zem prestala točiť okolo jadra a otočila sa zrazu okolo "Pussy". Riot bola kapela z 80. rokov  minulého storočia. Rusky sa teda svojim "hudobným" štýlom inšpirovali v antikvariáte Ameriky. Ktovie kde sa inšpirovali svojimi spôsobmi? Možno v starom Ríme v čase úpadku impéria. Nič z toho však nie je dôležité, lebo bojovali proti vládcovi Ruska. Teda je celkom pochopiteľná(?) "naša" snaha "demokraticky" prehliadať podstatu veci.

Dve z nich vraj ušli do teplých krajín. Som zvedavý, ak sa zrazu objavia s podobnou produkciou, napríklad v Notre Dame, ako dopadnú. Musím sa na záver tejto témy ospravedlniť, ale všetci už písali o "Pussy", tak som musel aj ja. Je to ako pred voľbami, každý sa vyjadrí a kto nie, stojí na chodníku a nemiluje republiku.

Všetko sa to tu vlastne točí o ľudských vzťahoch. Človek je tvor spoločenský, potrebuje iných okolo seba, aby mu nastavili zrkadlo, alebo aby mu poslúžili ako odrazový mostík ku svojej vlastnej veľkosti. Iní sa odrážajú od hlúposti iných, aby tak relatívne zmúdreli. Veď všetko poznanie je založené na porovnávaní a skúmame len to, čo nepoznáme.

Človek s človekom musí mať nejaký definovaný, alebo aj nedefinovaný vzťah. Napríklad také priateľstvo, či kamarátstvo. Podľa slovníka je to furt to isté, ale vraj je rozdiel v tom, že priatelia môžu byť voči sebe úprimní a čo je ešte dôležitejšie, môžu si navzájom povedať úprimne aj nepríjemné veci. Kamarát nemá tú výsadu, ten môže len súhlasiť. Alebo je to všetko inak a naopak?