Duel

Názov článku má byť stručný a jasný, ale ak to inak nejde, môže byť aj nejasný... Je zrejmé, že tu ide o súboj, ale o aký, to je až v pointe. Dňa 8. februára 1837 sa Puškin stretol v súboji s milencom svojej ženy. Ten bol lepším strelcom a strelil Puškinovi do brucha. Z toho plynie poučenie, ak ste poeta, prípadne nevojak, nechajte milencov svojej ženy na pokoji. 

Sú predsa aj pokojnejšie duely, napríklad ten na TV Jednotka, kde sa každý deň "dueluje" vedomosťami. Často ma to láka, veď pri pozeraní tejto súťaže viem správne zodpovedať skoro všetky otázky (okrem športu), lenže doma na gauči sa ľahko háda. Kamery vedia byť neúprosné k hlbšie v podvedomí skrytým vedomostiam. 

Do tretice sú ešte k dispozícii aj manželské duely a tie môžu byť riadne ostré, preto ich neodporúčam. Leda, že by ste to brali ako športový tréning. Zvlášť po dlhšej tichej domácnosti sa dobrý duel priam žiada. Hlasivky už chcú svoje a susedia hádam prepáčia. Keď to inak nejde, v rámci núdzového stavu v psychologickej ponorke dobre padne aj ostrý manželský duel.

Asi mi unikla pointa, prečo je duel pozitívny? Pozrime sa do prírody, mnoho vecí začína súbojom, hlavne tie, pri ktorých ide o budúce potomstvo. Ľudské duely bývajú tvrdšie, ale pokiaľ nepadne súper s guľkou v bruchu, tak to prežijú obaja. Najlepšie, ak je to s úsmevom na tvári a podaním rúk.

 

 

 

Do tisíc a jednej noci

 Zdá sa, že sme tam, kde sme nechceli byť, je čas si to zapamätať, a hlavne prežiť. V každej dobe, aj keď je najhoršie, existujú rôzne možnosti. Najlepšie to vidieť na príbehu "Tisíc a jedna noc", kde Šahrazád rozprávala kráľovi počas tisíc a jednej noci príbehy, aby ju nepopravil. Boli to tak dlhé príbehy, že nikdy neskončili na svitaní. Len tak mimochodom, počas tých nocí porodila kráľovi troch synov... Z toho vidieť, že vždy sa dá nájsť v situácii niečo príjemne pozitívne. 

Podobne skončil aj Dalibor, ktorý sa vo väzení naučil hrať na husliach. My síce nie sme vo väzení, sme doma, tak maximálne je to len domáce... Ako to teda pozitívne aplikovať na našu situáciu? Blogovanie, prípadne diskusie bez invektív, aj to by mohla byť malá cesta z toho von. Nemáme síce tisíc nocí, len 90, ale aj to stojí za to. Zistil som "ohromný" nárast publika na tejto stránke (až 20 čitateľov...), tak dúfam, že vydržia tých 90 dní. Ja sa tu budem každý deň snažiť o zábavu, teda pribudne tu 90 nových článkov.

O čom budú? Ako som už minule naznačil, budú o všetkom a niekedy aj o ničom. Bolo by veľmi pekné, keby prišli aj otázky a inšpirácie z vašich komentárov. Sú od tejto chvíle otvorené pre každého. Držím nám palce v tomto imaginárnom svete.

Kde sú tie staré dobré časy?

Staré dobré časy sú vždy také, že sa strácajú v minulom čase. Spomínam si, ako aj tu bývalo veselo, keď si autori rozumeli s čitateľmi na slovo. Keď sa písalo, aj čítalo s porozumením, takmer každodenne. Každý deň stretnúť človeka... v tom to je. Kde sú tie časy, kde sú tí ľudia? Boli sme skoro ako jedna rodina, lebo rodina je vtedy, keď si ľudia navzájom rozumejú, keď sa vedia rozprávať. Keď vedia diskutovať, keď vedia diskutovať bez invektív za každým druhým slovom. 

Je mi ľúto za starými dobrými časmi. Neviem, čím to je, že boli také dobré. Boli sme mladší? To rozhodne áno, ale v tom nie je všetko. Človek je mladý, kým tak myslí. Kým je zhovievavý k iným, kým ľuďom rozumie a nepotrebuje k tomu psychologický rozbor, ani prečítať kopu múdrych článkov na internete. Tam sa nájde všetko, ako sa hovorí, od špendlíka po lokomotívu. Kto číta papierové noviny, má zúžený obzor, nechá sa viesť. Pravda, v novinách nie sú diskusie ako na internete, preto sú jednoznačné. 

Kto ešte píše staré dobré blogy o všetkom aj o ničom, ale pekne? Len tak, sadnúť si ku klávesnici a premýšľať. Tak aby sa tam neobjavilo ani slovo o reálnej politike, lebo tá sa nezaobíde bez invektív a tobôž dnes nie o téme, ktorá nás prenasleduje už dobré dva roky. Kde sa všetci, aj pán Žinčica, vyjadrujú len ku "kauzám" naservírovaným, ako keď dáte psovi misku plnú psou konzervou. Kde netreba prácne triediť zrno od pliev, kde ešte stále platí, to utopické - že pravda a láska zvíťazí nad lžou a nenávisťou. Boli to naše staré dobré časy.  

A kto teraz?

 Kto teraz bude učiť slovenských moderátorov, že reč nie je prekážková dráha, ani atletický ovál? Nuž a prečo sa pýtam? Lebo. Lebo sa mi nepáči, (stále ešte) rýchle rapotanie pred mikrofónom u niektorých moderátorov. Napríklad také dobré ráno v slovenskom rozhlase prestalo byť dobré od čias, keď sa toto verejno prospešné rádio zmenilo na "kvázi komerčné". Už som to raz niekde spomenul, že sa tam stratila akákoľvek vážnosť a "niekdajšia" solídnosť vyjadrovania a tým vlastne (u mňa) padla aj dôveryhodnosť. 

Ak by som náhodou chcel kvázi humorné neviazané "klábosenie", hoci aj "akože" humorné, naladil by som si hociktoré iné (tzv. komerčné) rádio a nesťažoval by som sa, lebo to sú oni, čo naháňajú "prachy" z reklamy a domnievajú sa, že to poslucháči očakávajú a majú radi. Opak je pravdou. Skutočný život je diametrálne odlišný od reklamných spotov. 

O reklamách preto radšej nehovorím, nemá zmysel sa vyjadrovať, lebo väčšina reklám s detinskými textami, s detskou rečou a zle hranou radostnou úprimnosťou nad zľavami tovaru, či nad tým, že ku šťastiu nám už nič iné netreba, len niečo si kúpiť čo vlastne ani nepotrebujeme. Ak mi reklamný mág na konci zaspieva "an-drea-šop", to ma skôr odradí a keď naozaj nemusím, nepôjdem tam.  Posledná veta ešte k tomu "nášmu" rádiu - neskutočné množstvo "somo-reklamy" (samochvály) skutočne zavelí "preladiť", ale kam?

Čo sa týka reklám je možné podobne hodnotiť aj reklamy v televíznej oblasti rtv:s, ale najmä v komerčných TV. Zdá sa, že reklamy sú ich spoločným menovateľom. Málokedy sa nejaká vydarí, ale po stom opakovaní sa stratí humor aj sviežosť nápadu. Nie som si istý, či sa reklamné spoty učia robiť v nejakej osobitnej škole, ale fakt je, že sú značne mimo realitu a hlavne mimo vkusu publika (česť niektorým občasným výnimkám). Keby len boli s vkusom mimo, ale oni priam nabádajú sledovateľov, aby si vkus kazili. 

Spomínam pri tejto príležitosti na Milana Lasicu, ako vedel rozprávať pekne, zrozumiteľne a s myšlienkou na myšlienku... Rozprával s porozumením. Kto bude teraz dávať príklad našim hercom? 

 

 

 

Čakáreň špeciál

Dva týždne som chodil do špecializovanej rehabilitačnej čakárne. Sedával som na pohodlnej stoličke a predo mnou na stene visela reklama na "plynové injekcie", "kineziotaping" a "systém SM". To sa mi každý deň zapisovalo do očného pozadia, aj som si to preštudoval, čo je to a na čo je to dobré. Na mne to, našťastie, neskúšali. Mal som jednoduchšie, celkom príjemné procedúry, ktoré platí poisťovňa. Aj tak som sa druhý týždeň radšej posadil oproti nápisu "Hasiaci prístroj", len tak, pre zmenu.

Rehabilitačné stredisko ma vrátilo do minulosti, keď som tam občas chodil ako zamestnanec firmy ponaprávať si následky sedavého zamestnania. Tentokrát som si nechal naprávať zlozvyky z ničnerobenia a zo sedenia pri počítači, čo je, z hľadiska kostí, kĺbov a svalstva, skoro to isté. Alebo je to oveľa horšie, ako robiť niečo užitočné prostredníctvom telesných štruktúr. Ani sem už toľko nepíšem, ale o to viac čítam. A je to škoda, lebo občas mám dobré nápady, aj lepšie ako tento...   

Bazén na cvičenie (plávanie) mi okrem "pracovnej" minulosti pripomenul aj obdobie dospievania. Vtedy bola voda na kúpalisku, či v jazere, tou pravou životnou inšpiráciou a vitálnym prostredím. Veď dievčatá v plavkách a tak podobne... Na jazere bývalo plávanie vzrušujúce pre jeho veľkosť a isté riziká, kúpaliská zase mávali nezameniteľný "odor" chlórovanej vody. Dnes by sa to mohlo nazvať "aromaterapia".  

Vo vani s mohutnými podvodnými tryskami mi chýbala hudba, aj keď v hukote vodopádu by ju sotva bolo počuť. To mi zase pripomenulo soľnú jaskyňu v istých kúpeľoch na východe, kde bola k pokojnému relaxu s dýchaním slaného vzduchu pustená na pozadí "ezoterická" hudba. Príliš mi nesedela, tak som v tej jaskyni vymyslel špeciálny audio scenár s pracovným názvom "les a ja". To je ale na dlhšie rozprávanie, tak možno inokedy. Záujemcom predám licenciu, ohláste sa.

Ďalšia oblasť mojich spomienok je spojená s občasným pobytom v tomto rehabilitačnom zariadení v minulosti a sú to ľudia, teda sestričky, ktoré už majú veľmi dlhú prax a ešte stále sú v plnom nasadení a stále sa vedia aj usmievať, napriek tomu, že sú tam celý deň ako na kolotoči. Podobne sa už snažia aj nové, mladé a štíhle sestry. Pred rokmi som mal nepohyblivé rameno a po rehabilitačnom cvičení na tomto oddelení sa všetko vrátilo do normálu a ruka je dodnes ako nová.

Človek, teda pacient zažije v čakárni všeličo. Ľudia bývajú zhovorčiví, no teraz je tu taká zvláštna doba, všetci sme zahalení, maskovaní respirátormi na najdôležitejšej časti tváre. Ľudia už toľko nehovoria, komunikácia viazne. Učíme sa rozprávať očami. Proste sci-fi. Najlepšie je vo vode, tam sme odhalení (čiastočne). Tých 15 minút v bazéne je najlepších na spomínanie.

Som vďačný pani doktorke, ktorá nás dôkladne, ale s porozumením "preklepla" pri vstupnej prehliadke a naordinovala nám potrebné rehabilitačné procedúry. Našťastie, nie je taká rázna, ako pred viacerými rokmi jej predchodkyňa, spomínam si, bolo to v roku 2009.