Tiene, časť druhá

Duša a telo sú spojené do jedného celku, len dušu nie je na prvý pohľad vidieť. Na detailné pozorovanie duše sa sústreďujú psychológovia, psychoanalytici a psychiatri. Tí posledne menovaní sa vlastne zameriavajú až na následky porúch duše. Psychológovia sú vzdelaní ľudia, zameraní na vedu študujúcu kognitívne procesy a afektívne stavy (Wikipédia). Z tej definície nie som múdry, ale v praxi som poznal zopár psychológov, najmä pri testoch, ktoré nám občas dajú urobiť naši vedúci. 

Poznal som psychológa, bol to kamarát, ktorý ma jednu hodinu presviedčal, aby som sa zapojil do istej pyramídovej hry (nemenujem). Vysvetlil mi všetky výhody toho kroku a boli to obrovské perspektívy blížiace sa k šesťcifernej hodnote vtedajšej meny. Za celý čas rozhovoru neobjavil ani jednu jedinú nevýhodu. Nepresvedčil ma, lebo som to považoval za sci-fi. Neexistujú na svete veci, ktoré by nevrhali nejaké tiene... Tieň síce nič nehovorí o podstate, ale dáva možnosť tušiť niečo o forme. Bez tieňa je narušená rovnováha sveta. 

Tiene na duši sú iba chybou v programe a sú relatívne. Einstein musel o tom niečo vedieť, keď vymyslel teóriu relativity. Podobne relatívny je aj pojem "normálnosť". Pozrieme sa do zrkadla a vidíme normálneho človeka, ale keď kráčame ulicou, sme radi, že všetci, ktorých stretneme, sú iní. Na prvý pohľad je každý normálny, ale nie podľa mojej normy zo zrkadla. 

Možno sa podobáme v duši. Hovorí sa, "stretol spriaznenú dušu", a myslí sa obvykle na niečo iné... Berieme rôznorodosť ako fakt a tomu sa hovorí tolerancia. Ale čo je empatia?  Trochu viac ako tolerancia, lebo ide aj o pochopenie duše toho druhého, ani nie o spriaznenosť, len o pochopenie. Pochopte, že toto sú len moje laické úvahy. Sľubujem, že sa polepším a nabudúce budem písať o "niečom inom". 

 

Tiene

Už na začiatku tejto série každodenností som zverejnil nesmelú výzvu na poskytovanie námetov pre vážne i nevážne úvahy o čomkoľvek. Aj "o čomkoľvek" je dobrý námet, ale ťažký, preto si ho nechávam na neskôr, nech ešte trochu dozreje. Dnes je tu malá slávnosť, dostal som prvý čitateľský námet s jednoduchým názvom "Tiene". Dalo by sa povedať, či napísať, podľa českej kreslenej rozprávky "A je to". Alebo niečo ako Pat a Mat, ale to som už použil.

Ku stvoreniu tieňov nie je treba skoro nič, ale svetlo je bezpodmienečne nutné. Tiež je nutný objekt, alebo subjekt, ktorý tieň vrhá. Bez svetla niet tieňov. Svetlo a tieň, to je ako dobro a zlo, alebo láska a nenávisť. Niekto hovorí, že bez svetla niet šťastia v živote. Žijeme na svete, ktorý bez svetla nie je možný, teda táto základná podmienka šťastia tu je automatický prítomná. Podobne je to aj s láskou, aj tá je tu automaticky prítomná. Alebo nie? Láska má mnoho foriem, existuje nekonečné množstvo prejavov lásky. Aj jej tieňov...

Mnoho reálnych veci sme si preniesli do zástupnej formy slov, ktoré sú často len len slovami, ale nejako sa musíme dorozumievať, sme tvory spoločenské.

 (pokračovanie zajtra a možno aj o tieňoch na duši).

Denníky

Kedysi dávno bolo zvykom dievčat, že si písali denník. Vraj je to užitočná vec, ako píše istý bloger na blogovisku sme.sk. Poväčšine som s ním súhlasil, aj keď pod pojmom denník si možno predstavovať všeličo. Tie dievčatá si kedysi písali pekné denníky, dali si do nich vpisovať rôzne venovania od kamarátok, spolužiakov a aj od iných spriaznených duší. Do ich denníčkov sa aj kreslilo (kytice a tak podobne). Najčastejšia fráza, ktorá v denníku nesmela chýbať bola: "Môj denníček v úcte maj, listy z neho netrhaj". Básnické črievko sa hodnotilo už vtedy. 

Odkiaľ to všetko viem? Mal som tri sestry. Aj dospievajúce dievky si občas ešte písali denník, ale už to neboli detské veršovačky, skôr intímne záležitosti, ktoré neboli určené pre širšie okolie. Mali charakter spovedníka. Obvykle sa končili, pri prvej (či poslednej) vážnej známosti a ocitli sa v koši (v skartovačke), pre istotu, lebo ako sa v rozprávkach hovorí: "Potom sa vzali a žili šťastne až do smrti". Dospelácke denníky skoro vymizli, ale príchod internetu a blogovania im dodal novú energiu. 

Internetové denníky už nie sú to, čo kedysi bývali denníčky. Sú to, viac-menej vážne pokusy o literárnu tvorbu, zväčša neumelé, niekedy úprimné, ale aj fabulované (vymyslené). Vraj tak autor najlepšie spoznáva sám seba. No, skúste si niečo zo svojich zážitkov napísať a potom to po sebe prečítať. Môžete byť prekvapení. Veľmi zaujímavé je aj čítanie svojich výtvorov po dlhšom časovom odstupe. Nielen, že sa dozviete o sebe aj to, čo by ste inak nevedeli, ale sa aj dozviete "kto som a kam kráčam" a zabavíte sa. 

Poznám to dobre z mojich wabovín. Nezáleží na tom, koľko čitateľov si ma otvorí, ja to čítam, ako by to napísal niekto neznámy... Po rokoch som si dal vytlačiť súbor vybratých článkov (fejtóny, eseje, poviedky, či len denníky?). Na literárnej forme až tak nezáleží, ide aj o zrkadlenie histórie doby, v ktorej boli písané. Doba sa zákonite musí prejaviť v príbehoch, lebo súvislostiam sa nikdy nedá vyhnúť. 

Uvedomujem si, že táto doba s tvárami zahalenými, je historicky archívne (vo videách) znehodnotená už od začiatku. A to by hádam mohla byť bodka za dnešnou úvahou, historický odkaz na okolnosti doby.

Komárom

Opäť je tu staršia inšpirácia od Borisa. V jednej sobotnej relácii rozprával sugestívne o novom Komárňanskom moste, že som to chcel vidieť na vlastné oči. Stalo sa, bola nedeľa, tak bol most dokonale opustený, len slnko svietilo oproti z juhu. Malá ukážka jeho technickej krásy z našej strany:

 

 

 

Horná dolná

Požičal som si toto slovné spojenie, ale nechcem písať o seriáli Horná Dolná, lenže je to symbolom niečoho, čo už možno aj zľudovelo ako prípad nevšednej bláznivosti v televíznych kanáloch. Pomenovať to bláznivou komédiou (crazy) je slabé ako dvakrát varené vrecko čaju. Horná dolná je viac, lepšie povedať, je menej.

Všetka česť iným názorom, ale ja to beriem ako etalón čohosi, čo sa nedá nazvať hlúposťou, ale neviem to inak pomenovať. Ako v tej reklame na úroky v banke: vyššie, ešte vyššie... len tu to ide nižšie, ešte nižšie. Taká ľudová zábava do krčmy. Ale teraz vlastne krčmy neexistujú... 

Nedávno sme sa zapozerali do nového televízneho seriálu Hranica. Už je to minulosť, lebo sme prišli k názoru, že je to "Horná dolná", len v zelenom.