Fotografia je fenomén starý približne 196 rokov. Podľa definície je fotografia umenie i veda využívajúca svetlo k vytvoreniu trvalého obrazového záznamu. Pôvodne sa to dialo chemickým procesom, dnes hlavne pomocou snímacieho čipu. Klasická fotografia na svetlo citlivý film bola iste náročnejšia, bolo treba nastaviť expozíciu v závislosti na svetelných podmienkach, buď odhadom, alebo pomocou expozimetra. Neskôr to všetko zvládala automatika, bolo treba nastaviť len citlivosť filmu.
V digitálnej dobe netreba nič nastavovať, všetko riadi automatika (malý robot schovaný vnútri aparátu). Ani zaostrovať netreba. Pamäťové médiá obsiahnu veľké množstvo záberov, tak ani šetriť miestom nie je treba. Je to obrovská výhoda a zjednodušenie, ale na druhej strane to zvádza fotografa k neuváženému "cvakaniu", veď doma sa z toho niečo vyberie (tiež to tak robím). Doma je s takou databázou fotografií potom viac roboty ako pri fotení v teréne. Tak, či onak, dôležitý je len výsledok.
Fotografia musí povedať niečo o objekte fotografie, ale aj o autorovom pohľade na svet, ak má byť dobrá. Osobitným prípadom je dokumentárna fotografia, ktorá má hlavne verne zobrazovať danú realitu. Druhý protipól je "umelecká fotografia". Na tú sa kladú zvýšené estetické požiadavky. Mala by formálne aj obsahovo smerovať k dokonalosti. Ľahko sa to hovorí, ale život nie je čierno-biely. Čiernobiela fotografia je zvláštny druh fotografie, niekedy má opodstatnenie, ale vyžaduje si špeciálny prístup a jasný zámer.
Neznamená to, že keď farebnú fotografiu zbavíme farieb, dostaneme čierno-bielu. Tak to nefunguje, lebo č-b fotografia má trochu iné vyjadrovacie prostriedky a postupy. Ostáva už len čosi povedať o obrazovej kompozícii, ktorá je aj u fotografie nadmieru dôležitá. Dôležitý je aj názov fotografie. Kompozícia je samostatná pasáž z fotografického umenia, tak radšej z nej na dnes vycúvam. Vlastne som chcel písať o niečom úplne inom (už neviem o čom), ale k tomu som sa nedostal ani pol slovom.
Po dlhých rečiach ešte pár ilustrácií z archívu:
