Mám dilemu, hoci nestojím (nesedím) pred rozhodovaním o dvoch (nie dobrých) možnostiach. Už sú predo mnou tri možnosti, ale neviem ako sa to odborne nazýva. Ak sa človek nevie rozhodnúť medzi tromi možnosťami, vyberie si štvrtú. Tak som začal písať úvahu o dileme.
Rozhodovanie sa medzi danými možnosťami je vždy to najťažšie, ak nie sú obe možnosti veľmi dobré. Podobné je to aj pri možnostiach, ktoré sú dobré rovnako. Každé rozhodnutie určuje smer ďalšieho vývoja udalostí. Pri písaní úvah o "nesmrteľnosti chrústa" to však nie je až tak zničujúce rozhodnutie. Chrúst ako chrúst...
Trochu to priblížim, nie príliš, ale aspoň naznačím, že som chcel písať o umelej inteligencii a nie som si istý, či moja inteligencia na to stačí. Odborníci a vedci z tejto oblasti už o tom popísali množstvo papiera, ale im sa nechcem miešať do atramentu. Aj tak si o umelej inteligencii myslím svoje a s tým nemôžem ísť do verejnej diskusie, ak chcem ostať v rámci slušnosti.
Druhá "dilema" sa týka ľudských vzťahov, teda hlavne vzťahu muž - žena s cieľom založiť si rodinu a vychovať deti. Takýto vzťah môže skončiť ako v rozprávkach "a potom žili šťastne až do smrti", alebo trochu realistickejšie skorým, alebo neskorším rozvodom, nedajbože fyzickým násilím. Tým nemyslím, že muž bije ženu, ale aj naopak a "bitie" neznamená len fyzické násilie, ale aj to tvrdšie - psychické.
Trochu zavádzajúce v tejto "dileme" o vzťahoch bývajú romantické príbehy z románov, ktoré si vymýšľajú romantici vždy, keď sa zdá, že romantika pôjde dobre na odbyt v kníhkupectvách. V romantických rozprávkach sa často vyskytuje hľadanie "toho pravého", či "tej pravej" na lásku. Lebo, ako vieme, láska je základ všetkého dobrého a pekného.
Praktici a filozofi, ale aj psychológovia by sa iste zamysleli nad tým, ako to naozaj funguje. Existuje pre jedinca na celom svete len jeden "ten pravý"? Asi nie, lebo do pravosti vždy zasahuje aj okolie a okolnosti. Dokonca sa stáva, že kvôli okolnostiam sa stretnú dvaja, ktorí si nie až tak padnú do oka, ale čo robiť? Potom sa môže stať a stáva sa, že toho pravého s údivom uvidia trochu neskôr a oheň je na streche.
Uznajte, že písať o životných dilemách nie je len tak ľahko. Tak som sa nedávno chcel zamyslieť nad kultúrou, teda hlavne nad hudobnou kultúrou dneška. Ako z blata do kaluže pre mysliaceho tvora v dnešných časoch. Uniformná kultúra, to je asi to správne
hodnotenie našej súčasnosti. Aj keď sa zdá byť pestrá, prevláda jeden vzor, teda tá správna "západná kultúra".
Náš sused si nosí do záhrady výkonné rádio a dáva to vždy na vedomie
okoliu príslušnými decibelmi. Zariadenie je to kvalitné, harmonické
skreslenie nepočuteľné a hudba kultúrna. Ovšem, aby bolo jasné aj
kultúra musí mať prívlastok, ako som už spomenul. Samozrejme, v tomto prípade nejde o tzv.
vážnu hudbu, tá ostáva chvála Bohu v klasickej forme a je prakticky nemenná.
Práve u suseda v záhrade som včera počul piesne s anglickým textom
(prevažne), ale boli tam aj srbské, ale celkový dojem bol rovnaký, ani
jednej, ani druhej som poriadne nerozumel a inak sa to podobalo ako vajce
vajcu. Priznám sa však, že niekedy si myslím, že je dobré ak človek textu nerozumie,
nenarúša to dobrý dojem z hudby. Narážam tým na niektoré infantilné texty slovenských piesní. Ale nájdu sa aj skvosty s kvalitnou textúrou aj myšlienkou.
Viem, že by sa najmä v kultúre nemalo
takto nálepkovať, ale keď je to fakt, čo s
tým? Priznajme si, že v posledných (-dsiatich) "demokratických" rokoch počúvame
hlavne, okrem našej domácej tvorby a ľudoviek, najmä piesne s anglickými
textami a rytmami.
Nepamätám si, kedy som naposledy v našom
"informačnom" rádiu, či inde počul, napríklad maďarské, čínske, či
nebodaj ruské piesne. Nie že by mi nejako chýbali, ale jednotvárnosť unavuje. A to nechcem hovoriť o televíznych kanáloch, kde sa všetko reprízuje stokrát na stovke kanálov a to isté platí aj o infantilnej reklame.
