Nech žijú prázdniny

Dni plné všedností neprinášajú významné témy hodné zápisu na blog. Od včera som sa stal dobrovoľne nezamestnaným, napriek tomu som unavený, veď vyberať zemiaky je ťažšia práca ako len tak sedieť pri PC a hrať sa s kvalitným softvérom...

S pracoviskom aj s kolegami som sa rozlúčil v mieri, šéfovi som dal pusu (obrazne :) deň vopred, lebo si bral dovolenku. Možno sa ešte stretneme, až zadujú jesenné vetry. Teraz mám jedinú snahu, prežiť dva mesiace v pohode. Trochu mi plány narúša záhrada, v ktorej bude vrcholiť produkčné obdobie ... Prečo práve v lete?

Technicky som pripravený na nový fotoaparát, len riešim ešte malú dilemu vo výbere toho správneho, čo splní moje predstavy. Aké sú tie predstavy, o tom radšej pomlčím, vyjadrím sa až po kúpe, ktorú budem prezentovať ako správne rozhodnutie... :) Tak mi držte palce, aby to bola pravda...

Rozfúkané púpavy

Niekoľko dní som nepísal do wabovín, času nie je nazvyš a hlavne je naplnený udalosťami, ktoré začínajú mať spád smerom k letným prázdninám. Tie udalosti nie sú až také "dejinotvorné", v podstate je to práca a všetko čo s ňou súvisí, vrátane neskutočných horúčav, ktoré sú nepríjemné hlavne pri ceste domov, keď slnko praží najviac.

Na okolí už nesmelo začína žatva, vyšiel som aj ja do polí, zažiť atmosféru dozrievajúceho obilia. O niečo príjemnejšie bolo v parku, v neďalekom mestečku, kde majú rozpadávajúci sa kaštieľ, ešte nie celkom zrúcaninu, ktorý dokonca poskytuje domov, neviem, či útulný - bezdomovcom.

Bol som k nim pozvaný na návštevu, aby som ich odfotil, ako tam bývajú, lenže ja nie som investigatívny novinár a nepoznám miestne pomery, tak som radšej odmietol. Strach som nemal, ten "pán bezdomovec", ako sa predstavil, vyzeral celkom slušne. Obavy na mňa doľahli až dodatočne..

Poslednou zastávkou nedeľňajšej vychádzky do okolia aj do minulosti, bolo posedenie v záhradnej reštaurácii Kotva na brehu rieky, kde hrala živá kapela ako za starých čias. Staré pesničky, ako na želanie, pre nás pamätníkov... Nevadilo mi ani to, že občas skĺzli z notovej osnovy, ale vždy sa im podarilo do melódie vrátiť.

Mám rád takéto dedinské kapely, aj keď hrajú v malom meste. Jediné, čo mi trochu prekážalo, že nemajú cit (ako takmer všetky súčasné hudobné skupiny) pre silu akustického tlaku na blízko sediacich poslucháčov...

Púpavy, čo rástli blízko reprákov, už mali semienka odfúkané vetrom z membrán, a slnečnica za plotom skláňala svoju hlavu hlbšie ako býva v tomto kraji zvykom. Zdá sa mi, že zosilňovače, reproduktory a mikrofóny sa už dávno dostali do nesprávnych rúk...

Pán vedúci

Inovácia postihuje aj oblasť marketingu... Ešte donedávna ma potulní predavači na trhoviskách oslovovali "mladý pánko" , odteraz som "pán vedúci"...

- Pán vedúci kúpte si ďalekohľad.!
- Ďakujem, nechcem, už mám ďalekohľad...
- Tak si kúpte holiaci strojček...
- Nie, nie a bežím preč, lebo "pán predavač" začína byť neodbytný a ja sa začínam obávať o peňaženku.

Na mestskom trhu, na pešej zóne sa toho veľa premelie... Stánky predajcov, nastavané okolo celého námestia ponúkajú samé lákavé veci... Od handier, cez topánky, rôzne prístroje, proste všetko, čo dostanete na každom výpredaji v kultúrnych domoch... Len ceny sú vyššie, aby to malo šmrnc.

Bohato sú zastúpené lahôdky, poľské "krówky" (po 25) a rôzne turecké medy, to je pre mňa najväčšie lákadlo, ale odolávam, je pred obedom. Na druhom konci sa čapuje pivo, aj by som si dal, je poriadne dusno, ale tiež odolávam.

Odolávam, šetrím na zdravotné poistenie... Práve som bol priznať vlaňajší zárobok a to, čo mám zaplatiť ma vôbec neteší. Budem musieť častejšie navštevovať lekára, užívať viac liekov :). Nič s tým však nenarobím, keď to minulá vláda vymyslela a táto ešte nestihla, alebo nechce zmeniť... Radšej preč od politiky, tam sa totiž nič nerieši iba bohatnutie bohatých a zbohatnutie vplyvných a mocných..

Vrátil som sa domov, spokojný, že som odolal lákadlám. Na stole sa na mňa usmievajú dve malé fľaštičky, vraj liek (v návode je napísané, že to nie je liek, ani výživový doplnok...) jing-jang .... Japonský tradičný prostriedok, vyrobený v Nemecku... a na otázku, za koľko? počúvam odpoveď, že len za 1000...

Padám do mdlôb (fiktívnych) a vraciam sa do mesta kúpiť si kilo "krowiek". To je správny výživový doplnok.

Nech žije klíma

Život je niekedy pes. Nie že by som mal niečo proti psom, božechráň, naopak, niekedy majú oni niečo proti mne, ale keď sa človek cíti ako pes, alebo dokonca pod psa, to nie je ono. Zdá sa mi, že sa rozlúčim so svojim šéfom, ktorý mi aj tak nikdy neprirástol k srdcu. Nie že by ma naháňal do roboty, to bolo občas presne naopak, ja som ho naháňal, aby mi dal robotu...

Asi som ho nemal naháňať, lebo pri nástupe mal podmienku, aby som bol samostatný.... A čo je to za samostatného pracovníka, ktorý si samostatne nevie nájsť robotu a otravuje šéfa?

O pracovnom prostredí a ergonómii pracoviska s výpočtovou technikou som už čosi prezradil, to sa ma až tak netýkalo, až do nástupu predčasných letných horúčav... lebo. Lebo miestnosť je vybavená klimatizačnou jednotkou, ktorá je umiestnená presne tak, aby fúkala vietor na moju pracovnú pozíciu... Nehovorím, že mi niekto urobil naschvál, len som si pred pár mesiacmi sadol na nesprávnu stoličku v nesprávnej miestnosti...

Čím teplejšie je vonku, tým je tento problém vypuklejší, lebo máme kolegyňu, ktorá sedí pekne v závetrí ale trvá na tom, aby tam bol vietor a chlad. Ak je jednotka nastavená na 18°C, tak sa snaží fúkaný vzduch aspoň 16 - 17°C... Pritom vonku je práve 30°... Sedieť v tom prúde celý deň (teda aspoň niekoľko hodín) je zdraviu škodlivé, nielen podľa objektívnych zistení v rôznych štúdiách a odporúčaniach vychádzajúcich z praxe, ale aj podľa môjho subjektívneho pocitu nepohody...

Včera bolo tak chladno, že môj počítač dostal šok a program skolaboval... Dnes to postihlo mňa. O pol druhej som praštil enterom na logoff a shutdwn, buchol som dvermi a zmizol do príjemne vyhriateho auta (to trochu preháňam, ale po chvíli to bolo O.K. Teraz mám dilemu, či dám výpoveď ku koncu tohto týždňa, alebo až ku koncu mesiaca (mám rád okrúhle čísla...). Dovtedy budem sedieť za kompjútrom vo vetrovke a na tvár si zavesím ochranný nepriestrelný štít.

Nastavenie klimatizácie
Pre správne používanie klimatizačného zariadenia sa odporúča rešpektovať pár pravidiel. Nenastavovať rozdiel medzi vonkajším a vnútorným prostredím väčší ako 5, maximálne 7 stupňov, aby človek nebol vystavovaný prudkým zmenám pri prechode z jedného prostredia do druhého.

Škoda, že kolegynka (prípadne jej šéf) nečíta tie správne stránky na internete a tie správne blogy...

Ander a tí druhí

Správa, ktorá sa v občas objavuje na viacerých miestach webu a v reťazových mailoch:

"Výsledky štúdie ukazujú, že človek nečíta slová po písmenkách, ale vníma ho ako celok – stčaí, ak je pvré a posldené písemno slvoa na svojom meiste a osttané písemná môžu byť mirene rozházdané."

Je to naozaj tak, lebo vždy hľadáme veci podobné, aj medzi napísanými slovami hľadáme podobnosť s tým, čo poznáme, čo predpokladáme, čo nám plynie zo súvislostí. Toto pravidlo platí pri všetkých vizuálnych vnemoch človeka, nemusí to byť len písmo. Vždy, keď sa nám dostane niečo nové, neznáme do rúk, začíname to skúmať a pýtame sa:

- Čo je to?

Tá otázka spúšťa v našej vizuálnej pamäti databázu vecí na porovnávanie, hľadáme niečo, s čím by sme danú vec mohli porovnať, alebo stotožniť.

Málokto si uvedomuje, že presne to isté, čo ukazujú výsledky "štúdie" s čítaním slov, platí aj v oblasti porozumenia reči. Ak niekoho dlho poznáme, môže "brblať", môže "mlieť", alebo aj mierne koktať, nevadí, ľahko porozumieme jeho slovám, jeho reči aj keď bude hltať písmená, čo skoro všetci za istých okolností, v bežnej komunikácii aj robíme...

Rozumieme rečiam, známeho "hovorcu", lebo vieme, ako znejú jeho slová, automaticky tú "brblaninu" porovnávane s oficiálnym zvukom slov - v mozgu nám pracuje veľmi rýchly prekladateľ.. Stačí však, aby sa stretli dvaja neznámi ľudia, aby na seba začali hovoriť tak ako sú bežne zvyknutí, a je problém, nasledujú otázky ako:
- Môžeš mi to zopakovať? Hovor prosím, pomalšie... Čo hovoríš? ... Ale to iba spočiatku, kým si na svoje rozdielnosti nezvyknú. Mám kolegu, ktorému som v prvý deň na pracovisku skoro nič nerozumel, potom som musel byť dva dni v strehu, ale už mu rozumiem všetko, aj v jeho rýchlej bežnej reči (možno je na tom aj on podobne vo vzťahu ku mne... :).

Bežne sa ráno zdravíme ...bréráno.., namiesto dovidenia počujeme len ..denia.., namiesto ahoj iba ...hoj a vieme, koľko odbilo...

Tak podobne je to aj v porozumení medzi nárečiami, preto je dobré, keď ľudoví rozprávači z rôznych kútov Slovenska šíria medzi nami osvetu a učia nás zvukom ich reči z Mauacek, spod Tatier, či zo Šariša alebo ešte ďalej. Rozdielnych slov nie je až tak veľa, ale rozdielny je zvuk aj tých, ktoré poznáme.

Preto som mal (a mám) rád rozprávanie Strýca Marcina, či Andera z Košic a iných a rád počúvam aj Drišľakoviny...

..brývečer..