Niekdy sa mi zdá, po skúsenostiach z čítania básní na internete, že existuje malá i veľká poézia. Nedá sa povedať, ktorá je lepšia, či krajšia, lebo to všetko záleží do značnej miery od naladenia čitateľa. Pochopiteľne, aj poetická forma, rýmy či rytmus, bohatstvo metafor a myšlienky môžu pripraviť čitateľa na plnohodnotný zážitok. Mám rád "veľkú" i "malú" poéziu. Tú moju veľkú píšu slávni a renomovaní básnici, klasici pevne zakotvení, ale aj súčasníci, ktorých poézia živí.
Rád čítam malú poéziu zviazanú v malých knižočkách vydaných vlastným nákladom, prvé ale aj opakované pokusy autorov uchovať svoje dielo v knižnej forme. Na internete je to trochu iné, skúša sa vo väčšom rozsahu. Nič to nestojí a odozva je takmer okamžitá. Čitateľ má veľký výber zdrojov, nevýhodou je práve to oddeľovanie "zrna" od "pliev". To je daň za modernu. Pravdou je, že v tom množstve možno objavovať aj skvosty, ktoré sa bohužiaľ nikdy nedostanú na papier.
Dozrievanie je taká malá knižka od Ľudmily Kunikovej-Šamkovej. Kniha sa mi náhodou dostala do rúk a ja mám najradšej také "knihy s históriou", ktoré sa v mojich rukách ocitnú ako súčasť nejakého príbehu, teda majú so mnou "historickú" súvislosť. Zväčša nechodím za knihou, ale knihy chodia za mnou svojou vlastnou cestou. Básnická zbierka Dozrievanie je intímnou lyrikou o láske, o vzťahoch v dozrievaní. Nie je mojou úlohou hodnotiť básnický štýl, ale je jasné, že je to takzvaný "voľný verš".
Básne v tejto zbierke sú intímnou lyrikou. Každá obsahuje aj istý dej a osobnú výpoveď, či vyznanie. Oslovilo ma niekoľko básní svojou jednoduchou krásou a myšlienkou. Na záver ešte dve ukážky z knihy:
Kniha je bohato ilustrovaná abstraktnými maľbami Alexandry Šamkovej. Vyšla vo vydavateľstve Limerick v roku 2012.
2012/05/22
2012/05/19
Líbáš jako...
Líbáš jako ďábel je výborný film. V popise sa síce píše, že je to situačná komédia, ale vnímal som ju skôr ako bláznivú komédiu. To však platí len pre druhú polovicu filmu, lebo o prvej nič neviem. Je to jeden z mála filmov, pri ktorom som zaspal. Tentoraz dokonale, hneď od úvodných titulkov. Vraj som aj chrápal, ale nebolo to asi tak hrozné, lebo ma nik kvôli takej prkotine nebudil. No veď sa v podstate nič nestalo, vo veľkej sále sedelo len desať filmu chtivých divákov (a to som ešte dvoch pridal).
V "maximálnom" kine bolo doslova komorné prostredie, pohodlné kreslá a žiadne pukance, ktoré by ma rušili a udržiavali v bdelom stave. Druhá polovica filmu, ktorú som videl však stála za to. Super akčná bláznivá komédia, ako by to ani nebol český film. Veď tam hrala aj Kamila Magálová a hrala dobre. Celé herecké obsadenie bolo, ako keď do bábovky dáte namiesto múky len samé hrozienka. Tento krát to však nebolo na škodu. Konečne, pozrite si oficiálny popis filmu na stránke CSFD. A nezabudnite si prelúskať aj diskusiu.
Diskusia tam budí dojem, že český filmový divák je strašne náročný, ale asi v tom bude aj niečo iné. Rozosmial ma názor, že "Magálová slovenský akcent nikdy skrýt nedokáže" (a prečo by aj mala?). V skutočnosti hovorila česky výborne, ako Slovenka, ktorá už najmenej rok žije v Česku. Na druhej strane, ešte som nepočul českého herca, ktorý by vedel pekne rozprávať po slovensky, bez českého akcentu, zrejme chýba snaha. Ale dosť, lebo to nie je námet mojich dojmov z tohto filmu.
S filmom "Líbáš jako ďábel" som bol vcelku spokojný (druhá polovica), lenže budem si ho musieť pozrieť ešte raz. Za to moje odpočinkové "schrupnutie" vari ten film ani nemôže. Bolo to tak, že pred kinom sme si urobili hodinový pochod mestom a tesne pred začiatkom predstavenia, príjemne unavený, som si dal vynikajúcu čínsku kyslo-pálivú polievku. Bola naozaj výborná a dobre sa mi po nej spalo. Moje záverečné odporúčanie k tomuto filmu, ale aj vo všeobecnosti teda znie: pred českou akčnou filmovou komédiou si nikdy nedávajte čínsku polievku.
V "maximálnom" kine bolo doslova komorné prostredie, pohodlné kreslá a žiadne pukance, ktoré by ma rušili a udržiavali v bdelom stave. Druhá polovica filmu, ktorú som videl však stála za to. Super akčná bláznivá komédia, ako by to ani nebol český film. Veď tam hrala aj Kamila Magálová a hrala dobre. Celé herecké obsadenie bolo, ako keď do bábovky dáte namiesto múky len samé hrozienka. Tento krát to však nebolo na škodu. Konečne, pozrite si oficiálny popis filmu na stránke CSFD. A nezabudnite si prelúskať aj diskusiu.
Diskusia tam budí dojem, že český filmový divák je strašne náročný, ale asi v tom bude aj niečo iné. Rozosmial ma názor, že "Magálová slovenský akcent nikdy skrýt nedokáže" (a prečo by aj mala?). V skutočnosti hovorila česky výborne, ako Slovenka, ktorá už najmenej rok žije v Česku. Na druhej strane, ešte som nepočul českého herca, ktorý by vedel pekne rozprávať po slovensky, bez českého akcentu, zrejme chýba snaha. Ale dosť, lebo to nie je námet mojich dojmov z tohto filmu.
S filmom "Líbáš jako ďábel" som bol vcelku spokojný (druhá polovica), lenže budem si ho musieť pozrieť ešte raz. Za to moje odpočinkové "schrupnutie" vari ten film ani nemôže. Bolo to tak, že pred kinom sme si urobili hodinový pochod mestom a tesne pred začiatkom predstavenia, príjemne unavený, som si dal vynikajúcu čínsku kyslo-pálivú polievku. Bola naozaj výborná a dobre sa mi po nej spalo. Moje záverečné odporúčanie k tomuto filmu, ale aj vo všeobecnosti teda znie: pred českou akčnou filmovou komédiou si nikdy nedávajte čínsku polievku.
2012/05/16
Čvirik
Pôvodne som chcel otitulkovať tento výkrik do tmy "tweet", ale bude to o jazyku, tak sa radšej držím toho svojho (nie od topánok). Jazykom sa dorozumievame, ale niekedy robíme aj iné neplechy. Niekedy do neho vkladáme nezmysly, alebo novoty, ktoré nám znejú "in". V hovorovej reči človek všeličo unesie, ale v médiách kde sa hovorí k "národu" už také slová ako "hosťka" a podobne, trochu falošne zarezonujú a zdvihnú nám (mne) adrenalín. Čo už, aj adrenalínové športy sú dnes "in". Pri médiách sa však nijako nezapotíme, leda ak od prekvapenia a úžasu.
Na ilustráciu, dnes (a denne) u mňa vedú tieto dva "in-tvary" z TV:
"dovolenka v rezorte", "klapkárd" a "hotel prdlajs", len dúfam, že som to správne napísal...
Samozrejme, že obľubujem aj tú reklamu s "pevnými hovie.kami" na ktoré sa mení správna životospráva psíka a mnoho ďalších.
Na dnes len toľko. Všetko ostatné potrebné na tento námet dnes napísal Filip Struhárik vo svojom dnešnom "tweete", pod mottom:
"Konečne som pochopil, na čo je Twitter (aj ja). To keď chcete poslať SMS a nemáte komu".
Esemesky nemám rád, radšej zavolám a keď som stručný, je to aj lacnejšie. Ozaj, čítali ste že v jednom americkom štáte už zakázali esemeskovať na ulici? Neviem, v ktorom, ale zase nás tí Amíci predbehli.
xixi
Na ilustráciu, dnes (a denne) u mňa vedú tieto dva "in-tvary" z TV:
"dovolenka v rezorte", "klapkárd" a "hotel prdlajs", len dúfam, že som to správne napísal...
Samozrejme, že obľubujem aj tú reklamu s "pevnými hovie.kami" na ktoré sa mení správna životospráva psíka a mnoho ďalších.
Na dnes len toľko. Všetko ostatné potrebné na tento námet dnes napísal Filip Struhárik vo svojom dnešnom "tweete", pod mottom:
"Konečne som pochopil, na čo je Twitter (aj ja). To keď chcete poslať SMS a nemáte komu".
Esemesky nemám rád, radšej zavolám a keď som stručný, je to aj lacnejšie. Ozaj, čítali ste že v jednom americkom štáte už zakázali esemeskovať na ulici? Neviem, v ktorom, ale zase nás tí Amíci predbehli.
xixi
2012/05/14
Tváre
Každý deň najmenej raz vidím jednu tvár, ktorú poznám najlepšie zo všetkých. Je aká je a je moja. Tak žije každý človek, seba pozná najlepšie podľa tváre. Máme zrkadlá a to nás odlišuje od zvierat. Oni najlepšie poznajú tváre tých, s ktorými sa stretnú, nie tú svoju. Alebo ešte lepšie poznajú svoju prenasledovanú korisť odzadu. Človek vďaka zrkadlu pozná najlepšie svoju tvár. Inak pozná dobre svoje ruky a tak trochu aj nohy. Tam poznanie seba samého končí. Ak mu neskôr narastie brucho, aj to sa zaradí medzí dobre známe časti tela, taká druhá tvár, ktorá ho predbieha.
Tvár je všeobecne považovaná za odznak človeka. Vyjadruje podstatu duše. Preto ju máme aj v preukazoch totožnosti. Tam je v pohľade spredu (en face). Ak pribudnú do osobného spisu človeka aj pohľady z boku, je zle. Zvyčajne si k tomu zoberú od neho aj odtlačky prstov a dnes už hádam aj biologické znamienka totožnosti. Celý človek sa v bežnom živote spoznáva až prostredníctvom fotografií a videa. Najlepšie sa poznajú TV a filmové "celebrity". Pre obyčajného človeka, ktorý sa často nefotí môžu byť fotografie a video obrovským prekvapením. Najlepšie sa však ľudia vzájomne spoznávajú na nudistickej pláži. Až tam uvidíme, čo je to za človeka. Až tam je jasné, kto je kto.
Tak ďaleko, až k nudistom som ani nechcel zájsť. Charakter človeka oblečeného spoznávame najčastejšie podľa tváre. Vidíme mu do očí, ale rozhodujúca je tvár. Aj to, či má čisté ruky. Obrazne. U nás sa rozhovoru dvoch hovorí "z očí do očí", ale sú národy, ktoré to vidia komplexne, preto si hovoria "face to face". To v prípade priateľstva. Inak môžeme poznať človeka aj z odvrátenej strany. Sme ľudia, tak na chrbát a na odvrátenú tvár vidíme inému človeku často až vtedy, keď od nás odchádza.
Tvár je všeobecne považovaná za odznak človeka. Vyjadruje podstatu duše. Preto ju máme aj v preukazoch totožnosti. Tam je v pohľade spredu (en face). Ak pribudnú do osobného spisu človeka aj pohľady z boku, je zle. Zvyčajne si k tomu zoberú od neho aj odtlačky prstov a dnes už hádam aj biologické znamienka totožnosti. Celý človek sa v bežnom živote spoznáva až prostredníctvom fotografií a videa. Najlepšie sa poznajú TV a filmové "celebrity". Pre obyčajného človeka, ktorý sa často nefotí môžu byť fotografie a video obrovským prekvapením. Najlepšie sa však ľudia vzájomne spoznávajú na nudistickej pláži. Až tam uvidíme, čo je to za človeka. Až tam je jasné, kto je kto.
Tak ďaleko, až k nudistom som ani nechcel zájsť. Charakter človeka oblečeného spoznávame najčastejšie podľa tváre. Vidíme mu do očí, ale rozhodujúca je tvár. Aj to, či má čisté ruky. Obrazne. U nás sa rozhovoru dvoch hovorí "z očí do očí", ale sú národy, ktoré to vidia komplexne, preto si hovoria "face to face". To v prípade priateľstva. Inak môžeme poznať človeka aj z odvrátenej strany. Sme ľudia, tak na chrbát a na odvrátenú tvár vidíme inému človeku často až vtedy, keď od nás odchádza.
2012/05/05
Sviatky
Ospravedlňujem sa všetkým blogerom, čitateľom a diskutérom, ktorých by sa dotkol môj predchádzajúci článok. Vychádzal som len z čiste mojich poznatkov, z toho ako ja sám pristupujem k blogu. Nič iné o nikom, lebo viem, že všetci píšeme hlavne pre radosť.
Nedávno sa rozprúdila diskusia o počte našich štátnych sviatkov. Vraj ich je 15, ale keď som si ich spočítal, máme ich len 5. Je to:
1. január - Deň vzniku Slovenskej republiky
5. júl - Sviatok svätého Cyrila a Metoda
29. august - Výročie SNP
1. september - Deň ústavy Slovenskej republiky
Okrem toho máme v roku 2012 ďalšie dni pracovného pokoja (niektoré sú pohyblivé):
6. januára - Zjavenie Pána - Traja králi
6. apríla - Veľký piatok
9. apríla - Veľkonočný pondelok
1. máj - Sviatok práce
8. mája - Deň víťazstva nad fašizmom
15. septembra - Sedembolestná panna Mária
1. novembra - Sviatok všetkých svätých
24. decembra - Štedrý deň
25. decembra -Prvý sviatok vianočný
26. decembra -Druhý sviatok vianočný
Dohromady máme v tomto roku 15 dní pracovného voľna. 17. novembra pripadá na sobotu, 1. a 15. september je sobota a 1. január je nedeľa. Zaujímavé je, že Veľký piatok je vždy v piatok a Veľkonočný pondelok vždy v pondelok po Veľkej noci.
Ak zbilancujeme tento rok, z počtu 15 dní pracovného voľna je skutočne len 11 dní. Každý rok je to trochu inak.
1. január je zároveň Nový rok a ten bol odjakživa voľný. Neprichádza do úvahy toto meniť.
5. júl je nový sviatok, je cirkevný, ale v podstate aj historicky významný deň, vymoženosť novej doby.
29. august je tradičný sviatok s tak dlhou tradíciou, na ktorú nemožno zabudnúť pre chvíľkový rozmar.
1. september je tiež nový sviatok spojený s prijatím našej ústavy. Zároveň je to symbolický začiatok školského roku, to by sa malo zdôrazniť.
Niektoré dni nám pripomínajú nedávnu históriu. K cirkevným sa nebudem vyjadrovať, tie sú buď tradičné, alebo nanovo nadobudnuté. Nedospel som k tomu, aby som označil niektorý z týchto dní voľna za zbytočný, z hľadiska pracujúcich je pozitívny ten počet, ktorý máme. Len je trochu škoda, že taký február nemá žiaden deň voľna, asi preto že je krátky a Víťazný február sme zrušili ako antagonický k našej kapitalistickej súčasnosti. Podobne je na tom jún a október, mesiace bez jediného štátneho sviatku. V októbri je aspoň kopec (7) pamätných dní (sviatok 28. októbra sme zrušili spolu so starou republikou).
V priebehu času sa sviatky vyhlasovali, ale aj rušili. Skúsme radšej chvíľu vydržať so stavom, aký máme, lebo fiktívne úspory zo zrušeného sviatku by nestáli za tú neistotu.
Nedávno sa rozprúdila diskusia o počte našich štátnych sviatkov. Vraj ich je 15, ale keď som si ich spočítal, máme ich len 5. Je to:
1. január - Deň vzniku Slovenskej republiky
5. júl - Sviatok svätého Cyrila a Metoda
29. august - Výročie SNP
1. september - Deň ústavy Slovenskej republiky
Okrem toho máme v roku 2012 ďalšie dni pracovného pokoja (niektoré sú pohyblivé):
6. januára - Zjavenie Pána - Traja králi
6. apríla - Veľký piatok
9. apríla - Veľkonočný pondelok
1. máj - Sviatok práce
8. mája - Deň víťazstva nad fašizmom
15. septembra - Sedembolestná panna Mária
1. novembra - Sviatok všetkých svätých
24. decembra - Štedrý deň
25. decembra -Prvý sviatok vianočný
26. decembra -Druhý sviatok vianočný
Dohromady máme v tomto roku 15 dní pracovného voľna. 17. novembra pripadá na sobotu, 1. a 15. september je sobota a 1. január je nedeľa. Zaujímavé je, že Veľký piatok je vždy v piatok a Veľkonočný pondelok vždy v pondelok po Veľkej noci.
Ak zbilancujeme tento rok, z počtu 15 dní pracovného voľna je skutočne len 11 dní. Každý rok je to trochu inak.
1. január je zároveň Nový rok a ten bol odjakživa voľný. Neprichádza do úvahy toto meniť.
5. júl je nový sviatok, je cirkevný, ale v podstate aj historicky významný deň, vymoženosť novej doby.
29. august je tradičný sviatok s tak dlhou tradíciou, na ktorú nemožno zabudnúť pre chvíľkový rozmar.
1. september je tiež nový sviatok spojený s prijatím našej ústavy. Zároveň je to symbolický začiatok školského roku, to by sa malo zdôrazniť.
Niektoré dni nám pripomínajú nedávnu históriu. K cirkevným sa nebudem vyjadrovať, tie sú buď tradičné, alebo nanovo nadobudnuté. Nedospel som k tomu, aby som označil niektorý z týchto dní voľna za zbytočný, z hľadiska pracujúcich je pozitívny ten počet, ktorý máme. Len je trochu škoda, že taký február nemá žiaden deň voľna, asi preto že je krátky a Víťazný február sme zrušili ako antagonický k našej kapitalistickej súčasnosti. Podobne je na tom jún a október, mesiace bez jediného štátneho sviatku. V októbri je aspoň kopec (7) pamätných dní (sviatok 28. októbra sme zrušili spolu so starou republikou).
V priebehu času sa sviatky vyhlasovali, ale aj rušili. Skúsme radšej chvíľu vydržať so stavom, aký máme, lebo fiktívne úspory zo zrušeného sviatku by nestáli za tú neistotu.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)