Silvester

Silvester, ako posledný deň v roku je venovaný zábave, vtipom, humoru. Je to taký záverečný Prvý apríl, vlastne je to oveľa viac. Prvoaprílové vtipkovanie sa dá zopakovať kedykoľvek v roku, ale silvestrovské je definitívne posledné.

Rozhlas i televízie sa snažia prilákať svojich "zákazníkov" výberom tej najlepšej zábavy, z tvorby roka, ale aj z archívov blízkych i vzdialenejších.

Pokúšam sa spomenúť si na niečo zábavné a vtipné, čo sa mi v tomto roku stalo, nenachádzam nič... Tak si počkám, s čím prídete vy.

Vianočný čas...

Vianočný čas ladí ľudí do mäkších tónov. Píšu o spomienkach, aj o očakávaniach súčasných, či budúcich... Len málo sa nájde takých, čo tieto sviatky nemajú radi. Veď je to aj čas školských prázdnin a nepoznám školopovinné dieťa, ktoré by sa na prázdniny netešilo. A nepoznám rodičov, ktorí by sa nepotešili radosti svojich detí...

Nechcel som sa pridávať do prúdu oslavných a spomienkových vianočných slov. Vianoce sú podľa môjho chápania rodinným sviatkom, ale čo je to rodina? Je to len otec, matka, deti, vnúčatá, starí rodičia, bratia, sestry a ešte z druhého tretieho kolena... ?

Rodina je aj spoločenstvo príbuzných, ľudí ktorí majú príbuzné, podobné názory, alebo si tie svoje porovnávajú a vymieňajú... To je aj rodina, množstvo rodín, vzájomne poprepletaných v tomto i v príbuzných blogových spoločenstvách. Niekto môže namietnuť, že klasický blog je o niečom inom, možno. Ale aj o tomto.

Počas sviatočného večera sú rodiny pospolu, pri jednom stole. Táto veľká rodina ľudí píšucich, čítajúcich aj diskutujúcich a komentujúcich blogy, to urobí opačne. Na rozdiel od všedných dní roka, keď sa tu stretávajú, v tento nadchádzajúci Vianočný večer sa rozídu k tým ozajstným, štedrovečerným...

... a možno iba krátkou myšlienkou si spomenú na svojich duševne, literárne, básnicky, proste blogovo príbuzných... Ja to urobím v nedeľu večer.

Pleurotus ostreatus

Po slovensky Hliva ustricová, čakala na môj zásah do jej osudu. Rád varím, keď som hladný, tak prvým krokom k môjmu účinkovaniu v kuchyni je vždy hlad. Dnes sa mi podarilo dosiahnu potrebnú prahovú úroveň presne na obed. Príprava vstupných surovín, vrátane tepelného spracovania mi trvala 3/4 hodinu, konzumácia - pol hodinu... Dnes to začalo tak, že som ráno dostal základný pokyn od manželky:

- Tu máš hlivu, urob ju na obed, príprava je jednoduchá...

Než som sa spamätal, už bola preč. Jednoduchá príprava podľa mňa začala v googli hľadaním vhodného jednoduchého receptu... Nakoniec som všetky zamietol a použil som všetko vhodné, čo som doma našiel (keď už varím, nech je to dobré...), v tomto poradí:

- slanina, 4 cibule, jedna mrkva, dva petržleny, kúsok kalerábu, kúsok zeleru, hlivy, pol hlavy cesnaku, dva červené baranie rohy, 1 paradajka, trochu vegety, dve vajcia, soľ a zmes čierneho a zeleného korenia a nakoniec som pridal ešte 4 nakrájané kyslé uhorky...

Bol som prekvapený, aké to bolo dobré a svedčí o tom aj pochvala od manželky... Rýchle som vám o tom napísal, lebo keď nie som hladný, žiadne recepty si nepamätám. Dobrú chuť k vašim výtvorom v kuchyni. Fotografiu nemám, nemal som čas na také zábavky...

Mince na dne fontán

Fontány ma priťahujú, ale málokedy do nich hádžem mince, aby som sa k nim vrátil. Možno preto, že som poverčivý trochu iným spôsobom. Namiesto mincí vždy niečo zabudnem, alebo niečo nedokončím a to ma núti vrátiť sa znovu na známe miesta a veci dokončiť. Nie vždy je to moje vlastné rozhodnutie, alebo zábudlivosť najčastejšie sú na príčine okolnosti. Tie, čo nám spoluvytvárajú osud.

Niekoľko takýchto fiktívnych mincí mi už umožnilo vychutnať si návraty, ale je aj veľa takých, ktoré ešte len čakajú na svoju realizáciu a niektoré sa už asi nedočkajú.. Medzi tie, ktorým už prestávam veriť je aj výstup na Kriváň. Každý Slovák by tam vraj mal vystúpiť. Snažil som sa, ale tie osudové okolnosti boli proti.

Bol pekný augustový deň, zaparkovali sme pri Troch studničkách. Turistických skúseností sme ešte nemali veľa, tak sme si povedali, že v taký pekný slnečný deň pršať nebude a plášte do dažďa sme nechali v aute. Veľká chyba.

Keď sme už kráčali skalným terénom, s vrcholom takmer na dosah, z ničoho nič sa obloha zatiahla a o päť minút sme boli do nitky mokrí a obsypaní ľadovcom. To už ani nehovorím o bleskoch, ktoré sa preháňali po nízko položených oblakoch nad nami. Spätne to vidím ako bezprostredné ohrozenie života. Nebolo sa kde skryť, ani ostať na mieste nebolo zdravé. Rozhodli sme sa pre návrat. Pršalo, až kým sme nevošli do lesa.

Vtedy som si povedal, že mám dôvod sa tam znovu vrátiť. Okolnosti sa odvtedy nezhodli, pochodili sme veľa vrcholov, hrebeňoviek, nádherných dolín, mnohokrát až do dosiahnutia "svalovice", ale Kriváň stále čaká. Mám na jeho vrchole nevyzdvihnutú mincu. Možno raz...

.

Šarik a tí druhí

Mám rád návraty, tak som si nedávno dal nahrať časť zo seriálu Štyria tankisti a pes. Včera som mal čas si to pozrieť a bol som dosť sklamaný tým, ako bol seriál poplatný svojej dobe (Poľský TV seriál, ktorý prekonal všetky rekordy v sledovanosti vo svojej dobe).

Drobné technické a logické chyby, tie sa stávajú aj v Hollywoodskych veľkofilmoch. Tu ma prekvapili prekvapivo nedôveryhodne natočené bojové scény a bitky. Na druhej strane, treba tiež pripustiť, že aj niektoré súčasné americké seriály a filmy trpia nedostatkom súdnosti a tendenčnosťou... To nie je výčitka, len konštatovanie, veď sú to vlastne rozprávky... Je známy vtip o Mc Gyverovi a o istom bavičovi zo susednej tv scény, že jeden vie z h...a urobiť výbušninu a druhý chutnú pomazánku...

Pre oživenie mojich spomienok stačil jeden diel tohto seriálu, viac sa mi nežiada. Počkám si ešte na Baróna Goldringa... a bulharský seriál Nájdete nás na každom kilometri... :)

Historický šerm

video.....