Je zimné slnečné ráno, nízko letiace slnko robí aj malým autám veľký tieň. Môj tieň má dve veľké uši, lebo smerujem presne na západ. Rádio Expres hlási možnosť poľadovice na celom západnom Slovensku. Radar mojich očí je nastavený na povrch vozovky, žiadne varovanie, žiadna výstraha. Ľad nemá dôvod líznuť suchú cestu prvej triedy, ani diaľnicu na mojom úseku.Som v pohode, aj keď trochu meškám. Z parkoviska práve niekto odchádza a uvoľňuje mi jediné možné miesto pre môjho malého dravca s levom na kapote. Prepínam na úsporný režim, cestou od vrátnice na pracovisko sa hrabem vo včerajších spomienkach. Dominuje im vernisáž nádherných obrazov amatérskej maliarky Márie Liškovej, mojej niekdajšej kolegyne.
Toľko starých známych sa málokedy zíde na jednom mieste. S každým by som sa rád vrátil o značný počet rokov dozadu, lovím v pamäti zabudnuté mená a tváre. Niektoré sa vôbec nezmenili, akoby sa im zastavil čas. Uvedomujem si pravidlo, podľa ktorého sa vrásky zapisujú do tvárí ľudí - nie je to len ťažký život, ale hlavne vzťah k životu, či človek dokáže pozitívne myslieť.
Pozitívne myslenie, o ktorom sa tak často hovorí má svoj zmysel, má svoj overený vplyv na kvalitu života. Píšem si do hlavy túto múdrosť ako sledujem ľudí z mojej minulosti. Ten má síce šedivú hlavu, ale na pozadí tváre vidieť nemiznúci úsmev - je stále taký aký býval pred rokmi.. Kolegyňa, ktorá prežila ťažké roky, sa mi prihovára s úsmevom na tvári presne taká ako vtedy, ako by práve vstávala zo svojej kancelárskej stoličky.
Dávam si tieto veci do súvislostí, skúmam svoje vlastné postoje a zisťujem, že v zásade sa dívam na svet cez dostatočne ružové okuliare, ale v oblasti úsmevov mám veľa zmeškaného na vlastný neprospech... Som skúpy na úsmev, vždy k nemu hľadám dôvod, no nie vždy ho nachádzam. Už viem, že len úsmev je cestou do budúcnosti, že trvale zamračená tvár je krokom späť...
Foto z vernisáže: M. Lišková: Poľné kvety na stole
