2008/04/28

Tancuj, tancuj, vykrúcaj...

Mám zameškané spomienky na koncerty pod Pyramídou.. 6. apríla nás potešila mladá slovenská interpretka organovej hudby Daniela Belancová skvelou technikou i umeleckým stvárnením diel Césara Francka a Marcela Dupré. Perfektne a s citom zvládala najťažšie partie skladieb, vychutnali sme si s ňou celý rozsah tónov a súzvukov organovej hudby.

Po takom výkone sú očakávania od nasledujúcich interpretov veľmi vysoké. V nedeľu 27. apríla sme preto s očakávaním zatlieskali, keď na scénu prišiel Philippe Lefebvre, titulárny organista Katedrály Notre Dame v Paríži. Repertoár zostavený výlučne z francúzskych umelcov bol pre mňa príznakom dobrej hudby, lebo som si spomenul na koncert Vincenta Dubois spred dvoch rokov v Trnave.

Pri vnímaní organovej hudby a hudby vôbec, sa dostávam vyšších sfér, ktoré som si označil alfa, beta a gama... alfa znamená odpútanie od denných starostí, ale na pozadí hudby premýšľanie o živote ako takom... beta - stav, kedy si môžem zatvoriť oči a vnímať len hudbu a s ňou asociované obrazy bez rizika, že zaspím..... úroveň gama znamená že všetko je vedľajšie, vnímam iba hudbu s jej superlatívmi, doslova s ňou žijem a do očí sa tlačia slzy dojatia... do úrovne gama sa výnimočne možno dostať aj priamo z alfy.
Francúzska organová hudba tak ako ju pod Pyramídou podal Philippe Lefebvre ma hneď od začiatku dostávala do stavu alfa. Betu som dosiahol až v záverečnej tretine a zdalo sa, že tým aj skončím... Prišiel však záver s pravým majstrovstvom majstra - improvizácia !

Predstavte si jednoduché tóny slovenskej piesne Tancuj, tancuj, vykrúcaj... vo výške organu vyťukané čo najjednoduchšie vynikajúcim majstrom improvizácie a za tým postupné rozvíjanie motívu, jeho narastanie, žblnkotanie, tanečný vír a nakoniec aj burácanie divokých vôd a šum lesa a opäť melódia, ktorá nás dvíhala zo sedadiel... Neskutočne nádherné a emotívne pre nás ako vyznanie lásky Francúzska Slovensku.

Úspech to bol ohromný, perfektné vyvrcholenie koncertu, Standing ovation..... Potom to prišlo ešte raz, najvyššia emotívna úroveň gama, ako odozva na našu najkrajšiu pieseň, na improvizačnú krásu, melodickosť aj dynamiku: Nad Tatrou sa blýska.... Nádhera, nenachádzam slov, čo s tou melódiou dokázal titulárny organista z Notre Dame v Paríži, Philippe Lefebvre urobiť, ako ju zhmotnil do živého obrazu Slovenska... Merci, merci, merci...

Paríž je pre organových interpretov dobrým znamením.... Ale aj Slovensko! Teším sa na jesenné koncertovanie Moniky Melcovej, titulárnej organistky v Saint Martin des Champs v Paríži v jej rodnom kraji na východe Slovenska.

5 komentárov:

  1. krásny zážitok - krásne napísané!

    a vieš, že mi to niečo pripomenulo?-tiež nádherné!:-)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. femma... aj keď som veľmi zvedavý, čo príjemné ti to pripomenulo, nepýtam sa :) som rád, že sa mi podarilo pripomenúť to to niečo nádherné.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. tak sugestívne si opísal svoje zážitky, že by sa tie hladiny v miniprevedení dali pohodlne aplikovať na pocity pri čítaní tvojho článku... :)

    hladinu gama veľmi dobre poznám, začína zimomriavkami po celom tele a končí neschopnosťou zadržať slzy dojatia...

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Je to nádherný pocit nechať sa unášať v tónoch nádhernej hudby a zbaviť sa pritom všetkej ťažoby,čo v nás je. Viem si predstaviť tú skvelú atmosféru, vnímať túto živú hudbu a nechať sa vznášať v oblakoch...:)
    Ďakujem za krásne popísaný zážitok.
    ima

    OdpovedaťOdstrániť
  5. mia, určite vieš o čom to je...

    ima, ďakujem, je to tak a už sa teším na jesenné koncerty...

    OdpovedaťOdstrániť