Žinčica

Toto je vlastne reklama na dobrý osviežujúci nápoj, na skutočnú žinčicu z Oravy. Ak chcete pravú bryndzu, najlepšie je, objednať si ju zo Zázrivej. Stačí si objednať kilo a pol bryndze, plus nejaké korbáčiky, donesú vám to až do bytu. Ako všimné za tak veľký nákup vám donesú aj fľašu tej najpravejšej žinčice. Chcem byť optimistický, tak preto som začal týmto príjemným zážitkom.

Teraz som však v koncoch, ako pokračovať optimisticky. Myslím, myslím a teda som. Je to dosť pozitívne, myslieť si, že stačí byť? Asi nie, ale niekedy aj to je veľký úspech. Mám ešte niekoľko krátkodobých cieľov, mám aj strednodobé, iba tie čo sa bežia na dlhé trate ma momentálne nezaujímajú. Dobré je, že sa mi vracia chuť do písania.

Medzi krátkodobé ciele patrí nové kreslo k počítaču. Rodina ma presvedčila, že si ho zaslúžim, aj keď som už tri otočné stoličky rozlámal. Nie že by som toľko vážil, ale často som ich používal v nepredpokladaných polohách. Práve preto bude nosnosť nového kresla až 150 kg. Pre istotu, lebo písať je niekedy drina, hlavne vtedy, ak predtým treba prečítať všetky novosti a príspevky zo spriatelených blogov.

Dnes budem dobre spať spánkom spravodlivých. Zaslúžil som sa o svoj denný chlebíček v podobe príspevku na wabovinách. Nie je to málo, aj keď by som chcel viac. Asi už bolo dosť o mne, mal by som sa poohliadnuť aj po iných spoločenských témach. Hádam aj na tie sa nájde čas, ak mi udrú do nosa. Voľby sú už "pasé", teraz nastupuje všedná rutina. Hoc aj na tému "žinčica". 

Týždeň pred a po

Politika sa mi stále dostáva pred oči, len mi teraz nikto nemôže vyčítať, že som neprišiel k volebnej urne. Prvýkrát. Nezvyklé je, že z dlhej chvíle a z nedostatku iných príležitostí, som si prečítal týždeň s bodkou pred aj za. Ten predvolebný, ale aj smútočné vydanie po voľbách. Grafiku povolebnej titulnej strany pochváliť nemôžem, je odpudivá. Pripomenulo mi to najhoršie obdobie na facebooku.

Pozoruhodné je, že v jednom článku predvolebného čísla som našiel jednu múdru myšlienku, o ktorej som sa tu chcel trochu rozpísať. Teraz ju hľadám a ako by sa vyparila, niet jej. Tak to niekedy býva, zmení sa uhol pohľadu, Dunajom pretečie veľa vody, či vodopády múdrosti vyschnú a predvolebná múdrosť je preč. Naozaj mám ťažké obdobie, ani čítanie kníh mi nejde.

Knihy by som radšej písal, ale môj vydavateľ ešte nemá sponzorov. Život ide nezadržateľne ďalej a v krokových zmenách. Neprelieva sa zo skalky na skalku, ale padá vodopádom. Myslel som si, že múdrosť je výsadou starších, ale aj to sa mení. Dnes už aj dorastajúce deti uvažujú o živote (by the way), ale načo veľa rečí, prečítajte si originál od xoxo.

Bezbrehé ticho

Tycho Brahe (1546-1601), pôvodným menom Tyge Ottesen Brahe (wikipedia), bol význačný dánsky astronóm. Napriek tomu, asi sa zaoberal dôležitejšími vecami astronómie, ako je ticho vo vesmíre. Ani mňa by ticho len tak nenapadlo, keby ma neinšpirovala kniha, ktorú som práve začal čítať. Začína totiž tichom v troch rôznych podobách.

Nezmieňuje sa o "vesmírnom" tichu, ale ja si myslím, že tam všade medzi hviezdami a planétami je to naozajstné ticho, ak za ticho považujeme neschopnosť prostredia, šíriť a odrážať zvukové vlny nášho počuteľného spektra. Ale ktovie ako je to, ak je tam namiesto vákua rozfúkaná neznáma temná hmota? Ticho teda dokonale oddeľuje vesmírne svety. Našťastie, lebo by sme sa z toho hluku asi zbláznili, v takom priestore musí byť života až, až... 

Najviac ma z toho pozemského ticha č. 1 zaujalo jeho narušenie vetrom, dažďom, búrkou a hlavne morským vlnobitím. Bájna predstava detstva s bosými nohami v blate a daždi. Druhé je ticho noci v ľudskom obydlí, kde všetci spia vo svojom klbku, oddelení od seba vesmírnou prázdnotou izby. To tretie radšej nespomeniem, lebo vtedy už my jednotlivci nebudeme počuť ani plač pozostalých.

Zdá sa, že som tú dnešnú pointu spackal... Tak to dopadne, keď sa inšpirujem vo vonkajšom vesmíre. Tentokrát som začal vzdychať podľa "Načo" z denníka DH, aj keď som niekde inde ako on, píšem, aby bolo napísané. Ostáva len tá otázka, načo? A aj keď to vyznieva pesimisticky, je v tom zakódovaný optimizmus.   

Svetlo a tma

Tma vraj neexistuje, je len nedostatok svetla. Tieň je miesto s menším prídelom svetla. Podobne je na tom deň a noc. Noc neexistuje, je to len chvíľa bez jasného svetla. To sa nám totiž stále rúti rovno a bez viditeľných zákrut. Tak isto neexistuje ani sen, je to len vnímanie reality so zatvorenými očami. Je presahom dňa do noci, je svetlom v tieni a niekedy je bádaním v minulosti.

Ťažké knihy

Človek sa niekedy dostane do situácie, keď sa musí zásadne rozhodnúť a tiež do takej, ktorá je hrozne ťažká. Práve to sa mi nedávno stalo. Začalo to celkom nenápadne, dostal som sa do stavu, kedy som musel predpokladať, že budem mať veľa času na čítanie kníh.

Vďaka celkom zaujímavým recenziám som sa rozhodol pre knihu od Antoine Bello: Falzifikátori. Malo to byť o Lajke, o prvom psovi vo vesmíre, ktorý nikdy neexistoval, o Krištofovi Kolumbusovi, ktorý neobjavil Ameriku či o falošných archívoch Stasi... A možno to o tom aj je, prečítal som len kapitolu Reykjavik, čo ma príliš neoslovilo. Knihu som musel odložiť, lebo bola veľmi ťažká - 423 strán a v závere poznámka: Príbeh pokračuje. Skutočne ťažká kniha, veď váži 625 g a to je v mäkkej väzbe.

V knihe sa píše o technológiách, akými sa pozmeňujú dejinné udalosti. Konečne, je známe, že históriu ľudstva vždy píšu (a prepisujú víťazi). Napriek neúspechu s falšovateľmi dejín ma ešte stále lákala história, tak som si kúpil niečo ľahšie z histórie (len 175 strán a 222 g) Terry Deary: Dvadsiate storočie, s podtitulom, Hrôzostrašná história (no nekúp to...).  Celkom by som sa zhodoval s hodnotením Anny Taškej z Litcentra, keby...  

Keby som sa predtým trochu nezačítal do Falzifikátorov. Začal som hodnotiť tú druhú knihu, teda Dvadsiate storočie ako jeden z pokusov prispôsobiť si históriu. Ani to by hádam nebolo to najhoršie, lebo kniha je určená deťom vo Veľkom Anglicku, dokonca doplnená akoby komiksovými obrázkami. Je to skutočne ľahká detská kniha, len celkom nechápem zámer slovenského vydavateľa (Slovart), že tú knihu o histórii dvadsiateho storočia videného len cez úzky priezor anglických zámerov anglického autora vydal na Slovensku. Prečítal som ju, lebo mi nezaťažila ruky, ale veľmi nezaťažila ani ten môj kašovitý útvar v lebke.

Vyvrcholením tejto ťažkej situácie je kniha, ktorú práve otváram (835 strán, 1027 g čistej váhy v mäkkom balení). Tak či onak, asi dostane prednosť pred falšovateľmi histórie, aj keď je na pohľad oka i rúk ťažká. Zatiaľ o nej viac, ani menej nepoviem. Mám strach múdreho muža... 

V každom prípade, toto je začiatok novej éry na wabovinách po vynútenej prestávke. Dúfam a verím.

Koho?

V jednej predvolebnej ankete na internete som zodpovedal hŕbu otázok o politike a o verejnom živote. Vyšlo mi, že mojim preferenciám najlepšie vyhovuje program istého hnutia. To je však len virtuálna rovina. Prečo to tak nie je aj v skutočnosti? Lebo je tu vždy istý rozpor medzi slovami a činmi. Dokonca, často je rozpor aj medzi slovami a slovami. Rozpor medzi (predvolebnými) slovami a (povolebnými) činmi sa dostaví za každých okolností, po každej voľbe, ale predsa len, koho?

Napravo, či naľavo, na tom dnes už veľmi nezáleží, to sú len zásterky. Rozhodujú ľudia a hlavne širšie okolnosti, ktoré stanovujú hranice našim želaniam. Mnoho ľudí z politiky sme už spoznali. Niektorí sa prejavili, iní ešte nemali príležitosť a chceli by. Napriek tomu ich poznáme, lebo najviac možno veriť tej ich civilizačnej sile v pozadí - mať moc (so všetkými súvislosťami). Hádam len u jednej koalície možno veriť sľubom. Aspoň niektorým. Ak sľúbia, že budú privatizovať, tak aj budú a "okolnosti" im zatlieskajú. V inom často klamú, alebo sa mýlia.

Pred voľbami je vždy problematické vylúpnuť racionálne jadro zo slov. Niekedy sa to pozná ľahko, že tí čo kričia klamú, alebo sa jednoducho mýlia. A možno len pre istotu nezarátali do kalkulácií okolnosti, aby to vyznelo krajšie. Naša vnútorná politika totiž už nie je len naša. Bola iba chvíľu. Podobne ako naša ekonomika už dávno nie je naša. Len ľudia ostali. Osamotení. O pár dní skončia sľuby a život pôjde ďalej. K pevnému bodu ďalších štyroch rokov. Dúfajme, že v pokoji.

Nevyvážená telka

Pozerám sa na nový vzhľad TV obrazovky a padám. Vľavo hore je kanálové logo, ku ktorému je prilepená textová reklama na budúcu kanálovú reláciu. Vpravo hore je skromné koliesko s arabskou číslovkou - vek vhodnosti (vraj). Niektoré relácie by mali byť nevhodné až do 90 rokov, potom je to aj tak jedno. Vpravo dolu je vyskakovacia grafika alebo animovaná reklama. Niekedy je blikajúca. Už nič rušivejšie sa nedá vymyslieť (a o to v TV (reklame) ide). Len ľavý dolný ROH zíva prázdnotou. Vymyslite prosím už niečo vážení dolniaci a ľavičiari pre vyváženie televíznej zábavy!