Najhoršie pre blogera je, keď nemá o čom písať, keď chce písať a nemyslí mu to v písmenách, ale len tak inak. Je to blogersky zlé, lebo bloger je len vtedy blogerom keď píše. Keď nepíše, už nie je. Ako tá stará múdrosť hovorí, že ten kto nemyslí, nie je. Alebo je to naopak, podľa klasika: "Myslím, teda som". Cogito. Ešte že myslím a píšem, teda som. Lenže málo píšem, teda málo som. Je to niečo podobné, ako keď človek ochorie, hneď má hlavu plnú starostí, ako sa z toho dostať a myslí na všeličo, aj na zdravotné sestričky. Keď je zdravý, ani ho nenapadne, že existujú aj doktori a lieky, nemocnice a zdravotné poisťovne. Tie síce neliečia, ale sú.
Riadne som sa tu zamotal do vlastného krížového výsluchu, vlastnej mlčiacej entity... Tak mi treba! Teraz už naozaj neviem, či som, alebo nie som a pritom je sobota a toto nie je sobotník. Leda ak nejaký humorník. Kurník. Vôbec nemám tušenie, čo som (psst). Ticho po chodníku, všade je pokoj. Nič mimoriadne sa v poslednom čase neudialo a nedeje sa. To je tak, keď po vzrušujúcich dňoch a zážitkoch nastane akési duchovné vákuum. Duša, ktorá počas spoznávania cudzích krajín rastie nezvyčajne rýchlo, sa potom musí prispôsobiť obyčajnej všednej strave. Zdá sa, že všetko je naozaj tak ako má byť. Byť, či nebyť? Nie Hamlet, to dnes nie je aktuálna otázka. Všetko riadne plynie, záleží len na počasí...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára