Pohoda na pracovisku

S návratom horúčav mám problém s chladom. Paradox moderného vybavenia kancelárií. Jednoducho, mám smolu, že sedím presne v smere prúdu chladného vzduchu z klimatizačnej jednotky (prečo je tak namontovaná?) a to nemám rád. Riešim to aj kýchaním... lebo, kolegyňa, ktorá sedí v závetrí má rada chlad, len má smolu (šťastie), že na ňu to nefúka, tak nastavuje ventilátor ma maximum...

Je to žena, čo si nevytrpíme kvôli ženám... Ak na chvíľu zmizne von, okamžite nastavujem ventiláciu na minimum... Keď sa vráti, príde na to tak po pol hodine, ja si zatiaľ bahním, potom to zase nahodí naplno. Tak nám v pohode a ubieha čas. Je to súčasť nesprávnej ergonómie pracoviska...

Keď som sem prišiel, nestačil som sa čudovať, ako neergonomicky je pracovisko usporiadané. Šesť počítačov a tri tlačiarne... Vrcholom bola pozícia šéfa (asi sa obetoval...) v strede medzi dvomi veľkými monitormi, otočenými k nemu zadkom. Skutočne najhoršia pozícia. Našťastie už má novú vlastnú kanceláriu, lebo som sa na to nemohol pozerať...

Spomínam si na moje predchádzajúce pracovisko, kde sme pri výmene nábytku dostali finančný limit a voľnú ruku, navrhnúť si nábytok a vybavenie podľa všetkých zásad ergonómie sami.

Príležitosť sme využili do bodky, svetlo z okien sa neodrážalo ani na jednom monitore, pozadie netvorilo okno, za monitorom nikto nesedel, dokonca sa nám to podarilo aj tak, že pri otvorení dverí nebolo priamo vidieť na žiaden monitor (boli sme dvaja), čo je niekedy celkom príjemné. V priestore za monitormi bola veľká skupina kvetov, ktorá ten priestor vypĺňala.

V skladačke nábytku sme použili všetky vhodné tvary a prvky, vrátane trojuholníkov a oblúkov. Stoly netvorili jenu priamu líniu, ale dvakrát zalomenú. Pri odchode mi bolo ľúto len za tým perfektným pracoviskom.

Niekedy sa mi zdá, že aj v dnešnej dobe platí, že šuster chodí v roztrhaných topánkach, výkonní pracovníci pri počítačoch pracujú často v nedôstojných, škodlivých podmienkach.. Pri tvorivej práci zvlášť, má pohoda aj svoje funkčné poslanie, spolu s primeraným pracovným stresom.. Zdá sa, že to nikomu nevadí, lebo následky prídu až po dlhšom čase.

Reinkarnácia v praxi

Najlepšie nápady sa rodia ráno. Myšlienky, ktoré sa ráno narodia, treba cez deň premeniť na realitu, inak sa stanú podenkové a čoskoro zahynú. Našťastie, pre niektoré nápady platí aj pravidlo o reinkarnácii - ak sú dobré a nestačili sa zrealizovať, narodia sa znova lepšie, dozretejšie, v trochu inej podobe... alebo v inej hlave.

Medzi nami sliepkami

U germy som povedal, že sa mi už nechce, ale predsa začínam o tom, ako som dnes "rozkotkodákal" kohúta.

Bolo to tak, že som sa dostal do blízkosti kurína, kde bola kvočka s malými kuriatkami. Boli milé, aj kvočka, ako im dohovárala, kde majú zobnúť, kde majú hrabať a na čo si dávať bacha. Aj na mňa ich upozornila, mama starostlivá, keď som sa s makrom priblížil viac, ako jej bolo milé.

Zo susedného výbehu to pozorovali ostatné sliepky so svojim pašom kohútom, ktorý sa medzi nimi natriasal ako naozajstný mameluk. Na sliepky som si kedysi nacvičil kus ich reči, také to uspokojivé slepačie zavrávanie, kóótkotkokodák..., celkom to zaberá, niekedy sa dajú so mnou do reči. .. :)

Mám nacvičenú aj ďalšiu pasáž z ich reči, je to zvolávanie kolegýň, keď jedna vyhrabe červíka, alebo nájde zrno... Aj kohút tak privoláva sliepky, keď sa mu nechce behať, tvári sa, ako by našiel riadny kus žvanca, sliepky pribehnú ako na povel a kohút si len vyberie tú pravú, alebo tú, ktorá je na rade, lebo medzi sliepkami vládne rovnoprávnosť odjakživa a aj vajcia musia znášať všetky rovnako.

Tak som na tie dnešné sliepky použil najprv upokojujúcu reč, potom som im naznačil, že som našiel zrno... Zamieril som na ne foťák a to kohúta popudilo, vyskočil na strechu kurína a začal kikiríkať o sto šesť. Asi nemá rád konkurenciu... Skočil medzi sliepky a tie, nevernice, začali opäť poslušne pobehovať za ním.

Kohút dosiahol svoje, mne neostalo nič iné, len si ho zvečniť a odísť z kurína ako porazený... Darmo je, nestačí poznať slepačiu reč, treba aj vedieť, kedy čo povedať v slepačej spoločnosti, aby sa kohúti neurážali.

.....

Želám pracujúcim príjemný štart do nového týždňa...

Bezpečná práca

Dnes je deň detí, v práci sme mali sviatočne pracovný deň. Od svojho vzdialeného nadnárodného majiteľa dostalo osadenstvo firmy ďalšiu plaketu za celý rok 2006 bez nehody a úrazu. Uznajte, že to stojí za zmienku... Náš vysoký predstaviteľ svoj príhovor skončil slovami: ...želám vám, aby ste aj v tomto roku pracovali stále bezpečnejšie a bezpečnejšie... aspoň tak, ako rastie náš profit z vašej práce...

Nebudem pokračovať v socialistickom duchu, aj keď súťaže v bezpečnosti práce sa robili aj vtedy a ja uznávam, že bezpečnosť je v práci prvoradá... vraj niet takej práce, ktorá by sa nedala vykonávať bezpečne. A mnoho ďalších hesiel o bezpečnosti denne čítam na menších, väčších aj najväčších transparentoch po fabrike.

Ako som už raz niekde povedal, som skeptik, aj keď s pozitívnym myslením, tak som sa dnes zamyslel nad tým, ako je možné stupňovať slovo bezpečný? Ak je napríklad sex bezpečný, môže byť ešte bezpečnejší? Najbezpečnejší je asi platonický, alebo ako sa dnes hovorí, virtuálny... Ale nechajme erotické vtipy, poďme k práci, aj keď je piatok..

Ak práca môže byť bezpečnejšia, to znamená, že tá predtým bola menej bezpečná, teda nie celkom bezpečná, a možno aj nebezpečná.. No keby tá práca nebola nebezpečná, asi by sa otázkou bezpečnosti nebolo treba vôbec zaoberať, to je jasné.

Najbezpečnejšie je asi nepracovať, len potom nie sú koláče, iba vysoká bezpečnosť presne podľa hesla, kto nič nerobí, ten nič nepokazí...

Goya's Ghosts

Goyove prízraky - do kina ma priviedlo odporúčanie mojej dcéry a som rád, že som ju poslúchol, ani nie tak pre krásu, alebo pohodu pri sledovaní filmu, ale pre silu výpovede a drsnú pravdepodobnosť zobrazenia doby z dávnej (vlastne ani nie tak dávnej) minulosti Európy (1792) - v časoch politickej nestability a veľkých historických zmien...

Ako sa to pozná, v danej dobe, že práve prebiehajú historické zmeny? Politické nepokoje, to máme v živej pamäti a zažívame to takmer v pravidelných intervaloch, historické zmeny sa vlečú, až príde k zlomu v podobe násilia, revolúcií a vojen.

Doba španielskej inkvizície, vpádu Napoleona i jeho porážky Angličanmi dáva možnosť vyniknúť silným mužom, karieristom ktorí bezohľadne obracajú kabát podľa vetra. Povedal by som, nič nové pod slnkom, ale ten hrozný príklad z filmového príbehu Miloša Formana je poučný.

Je dobré vedieť, ako veci v historických zlomových časoch prebiehajú, poznať ich mechanizmy a spoznávať včas ľudí, ktorí si menia ideológiu a presvedčenie na počkanie, pre svoj vlastný prospech... Pravdu povediac, neverím tomu, že ľudia, alebo ľudstvo sa poučia.

Princípy ostávajú nezmenené, menia sa iba dostupné prostriedky, aj politický boj, aj krágľovanie aj korupcia, aj zneužitie moci to všetko nadobúda nové a nové formy, ale podstata sa nemení... Keby som mal povedať, ako že nechcem, čo týmto filmom Forman chcel povedať, povedal by som asi toto.

_______________________________________________________________________
Réžia: Miloš Forman, scenár: Jean-Claude Carriére a Miloš Forman, hudba: Varhan Orchestrovič Bauer
Hrajú: Natalie Portman, Javier Bardem, Stellan Skarsgård, Randy Quaid