Správa, ktorá sa v občas objavuje na viacerých miestach webu a v reťazových mailoch:
"Výsledky štúdie ukazujú, že človek nečíta slová po písmenkách, ale vníma ho ako celok – stčaí, ak je pvré a posldené písemno slvoa na svojom meiste a osttané písemná môžu byť mirene rozházdané."
Je to naozaj tak, lebo vždy hľadáme veci podobné, aj medzi napísanými slovami hľadáme podobnosť s tým, čo poznáme, čo predpokladáme, čo nám plynie zo súvislostí. Toto pravidlo platí pri všetkých vizuálnych vnemoch človeka, nemusí to byť len písmo. Vždy, keď sa nám dostane niečo nové, neznáme do rúk, začíname to skúmať a pýtame sa:
- Čo je to?
Tá otázka spúšťa v našej vizuálnej pamäti databázu vecí na porovnávanie, hľadáme niečo, s čím by sme danú vec mohli porovnať, alebo stotožniť.
Málokto si uvedomuje, že presne to isté, čo ukazujú výsledky "štúdie" s čítaním slov, platí aj v oblasti porozumenia reči. Ak niekoho dlho poznáme, môže "brblať", môže "mlieť", alebo aj mierne koktať, nevadí, ľahko porozumieme jeho slovám, jeho reči aj keď bude hltať písmená, čo skoro všetci za istých okolností, v bežnej komunikácii aj robíme...
- Môžeš mi to zopakovať? Hovor prosím, pomalšie... Čo hovoríš? ... Ale to iba spočiatku, kým si na svoje rozdielnosti nezvyknú. Mám kolegu, ktorému som v prvý deň na pracovisku skoro nič nerozumel, potom som musel byť dva dni v strehu, ale už mu rozumiem všetko, aj v jeho rýchlej bežnej reči (možno je na tom aj on podobne vo vzťahu ku mne... :).
Bežne sa ráno zdravíme ...bréráno.., namiesto dovidenia počujeme len ..denia.., namiesto ahoj iba ...hoj a vieme, koľko odbilo...
Tak podobne je to aj v porozumení medzi nárečiami, preto je dobré, keď ľudoví rozprávači z rôznych kútov Slovenska šíria medzi nami osvetu a učia nás zvukom ich reči z Mauacek, spod Tatier, či zo Šariša alebo ešte ďalej. Rozdielnych slov nie je až tak veľa, ale rozdielny je zvuk aj tých, ktoré poznáme.
Preto som mal (a mám) rád rozprávanie Strýca Marcina, či Andera z Košic a iných a rád počúvam aj Drišľakoviny...
..brývečer..