Ander a tí druhí

Správa, ktorá sa v občas objavuje na viacerých miestach webu a v reťazových mailoch:

"Výsledky štúdie ukazujú, že človek nečíta slová po písmenkách, ale vníma ho ako celok – stčaí, ak je pvré a posldené písemno slvoa na svojom meiste a osttané písemná môžu byť mirene rozházdané."

Je to naozaj tak, lebo vždy hľadáme veci podobné, aj medzi napísanými slovami hľadáme podobnosť s tým, čo poznáme, čo predpokladáme, čo nám plynie zo súvislostí. Toto pravidlo platí pri všetkých vizuálnych vnemoch človeka, nemusí to byť len písmo. Vždy, keď sa nám dostane niečo nové, neznáme do rúk, začíname to skúmať a pýtame sa:

- Čo je to?

Tá otázka spúšťa v našej vizuálnej pamäti databázu vecí na porovnávanie, hľadáme niečo, s čím by sme danú vec mohli porovnať, alebo stotožniť.

Málokto si uvedomuje, že presne to isté, čo ukazujú výsledky "štúdie" s čítaním slov, platí aj v oblasti porozumenia reči. Ak niekoho dlho poznáme, môže "brblať", môže "mlieť", alebo aj mierne koktať, nevadí, ľahko porozumieme jeho slovám, jeho reči aj keď bude hltať písmená, čo skoro všetci za istých okolností, v bežnej komunikácii aj robíme...

Rozumieme rečiam, známeho "hovorcu", lebo vieme, ako znejú jeho slová, automaticky tú "brblaninu" porovnávane s oficiálnym zvukom slov - v mozgu nám pracuje veľmi rýchly prekladateľ.. Stačí však, aby sa stretli dvaja neznámi ľudia, aby na seba začali hovoriť tak ako sú bežne zvyknutí, a je problém, nasledujú otázky ako:
- Môžeš mi to zopakovať? Hovor prosím, pomalšie... Čo hovoríš? ... Ale to iba spočiatku, kým si na svoje rozdielnosti nezvyknú. Mám kolegu, ktorému som v prvý deň na pracovisku skoro nič nerozumel, potom som musel byť dva dni v strehu, ale už mu rozumiem všetko, aj v jeho rýchlej bežnej reči (možno je na tom aj on podobne vo vzťahu ku mne... :).

Bežne sa ráno zdravíme ...bréráno.., namiesto dovidenia počujeme len ..denia.., namiesto ahoj iba ...hoj a vieme, koľko odbilo...

Tak podobne je to aj v porozumení medzi nárečiami, preto je dobré, keď ľudoví rozprávači z rôznych kútov Slovenska šíria medzi nami osvetu a učia nás zvukom ich reči z Mauacek, spod Tatier, či zo Šariša alebo ešte ďalej. Rozdielnych slov nie je až tak veľa, ale rozdielny je zvuk aj tých, ktoré poznáme.

Preto som mal (a mám) rád rozprávanie Strýca Marcina, či Andera z Košic a iných a rád počúvam aj Drišľakoviny...

..brývečer..

Slová...

Slová sú len slabou napodobeninou myšlienok...

Báseň, to sú rýmy, pred ktoré sa naskladajú myšlienky a emócie, alebo len ďalšie slová...
Moderná báseň - myšlienky, emócie, alebo len slová, ktoré sa sem tam okorenia rýmom, alebo aj nie...

Cez zdanlivo bezvýznamné chybičky a nepresnosti sa dá dospieť k obrovskému omylu...

Panoptikum čakárne

Čakárne lekárov sú miestom, kde pacienti zabíjajú čas a čas ubíja pacientov...

V polkruhovom amfiteátri z koženkových kresiel, práve v strede sedí dáma a jej priateľ, nemožno ich prehliadnuť, ich rozhovor je zrozumiteľný na celú čakáreň a tak sa všetci dozvedáme podrobnosti zo životopisu nevšednej krásavice.

Jasné a výrazné črty tváre, z ktorej vyžaruje kúzlo osobnosti, melírovaný účes ako svätožiara, čierne mihalnice (možno umelé) pekne vytvarované obočie, príjemná tvár, pod tým šedá blúzka s veľkým nápisom "25" vpravo (z môjho nenápadne opakovaného pohľadu...:). Muži zaťažení na čísla, ťažko odolajú...

Náhodne prechádza okolo kamarátka krásavice, prihovára sa jej dáma štíhla, v bielom odetá od hlavy po päty, v strede rezaná zvláštnym opaskom z niekoľkých prúdov povrázkov s navlečenými korálkami.

Z druhej strany vstáva mladé žieňa ako srnka, vypne sa na svojich podpätkoch, keď kráča v priliehavých pekne tvarovaných rifliach ku dverám ambulancie.. Za ňou opäť žena, stredná výška, plnoštíhla v trojštvrťových letných nohaviciach, za ňou "cupitá" jej dcéra, o hlavu vyššia s pásom rifľoviny okolo bedier namiesto sukne, inak ešte kde nič, tu nič..

Pred susednou ambulanciou sa zdvíha búrka o poradie, keď sestra vyjde von s hláškou:

- Kto je na rade? Nedajte sa predbehnúť..!

Tak sa múti kalná voda... A výsledok - dohadovanie o tom, kto prišiel skôr..? Skončilo to zrážkou pacienta a pacientky medzi dverami... Sestrička má náladu, pousmeje sa, nakoniec dáma víťazí. Ja sa zabávam. V našej sekcii čakárne je pokoj a mier, každý si pamätá každého, panuje tichý konsenzus.

Pokračuje prehliadka a aby to nebolo iba o ženách, sú tu aj chlapi...

Slušne oblečený mladý muž, inteligentný vzhľad, nohavice i košeľa z kvalitnej látky, na štíhlom vyšportovanom tele sedia perfektne (tak som aj ja kedysi vyzeral, až na tú kvalitu látok...). Výborný dojem, až do chvíle, keď sa aktívne zapája do dohadovania o svojom poradí... Sestra to svojou výzvou tak trochu domrvila.

Sprava prichádza ďalší mladý muž, fešák podľa všetkých príznakov, v belasom tričku s veľkým nápisom cez prsia ITALY, kráča ďalej krížom cez čakáreň, ako páv s vážnou tvárou a s mobilom na uchu..

Oproti mne si sadá športovec, ako by si práve odskočil z tenisu (možno áno).. Športová obuv s prevládajúcou sivou, biele ponožky (a mne žena stále hovorí, že biele sa nenosia... načo ich teda štrikujú?), oranžovo biele trenírky (alebo sú to kraťasy zo športového úboru), modré tričko.

Začínam z nudy rozmýšľať nad systémom, ktorý by tieto spory o poradie raz a navždy rozriešil.. Boli tu už všelijaké čísielká od liekových dílerov, ale iba dočasu, kým sa nepostrácali. Pravdu povediac, lekárov to asi príliš nezaujíma (malo by, ale asi nechcú hasiť, čo ich nepáli), je to vec medzi pacientmi.

Elektronické prihlasovanie pacientov s monitorom, na ktorom by bolo aktuálne poradie nevybavených zavrhujem, to by bolo príliš prehľadné a jednoduché, ale aj drahé a počítačová gramotnosť by asi nesadla na každého len tak z ničoho nič... Možno by bol dobrý systém, aký je zavedený na ústrednom katastri v Bratislave...

Môj aktuálny nápad je - očíslované kreslá v čakárni (veľké nezmazateľné čísla) a výzva pacientom, aby si sadali na voľné čísla podľa poradia príchodu. Postupne by sa posúvali z miesta na miesto, ako na páse... Jednoduché, lacné a prehľadné. Ak by si niekto sadol nesprávne, hneď by ho ostatní mohli umravniť.

Moja doktorka dnes nemá biely plášť, syndróm nebude.. O chvíľu sa presvedčím, dopisujem posledné slová poviedky o panoptiku jednej čakárne... Vedľa mňa si na záver sadá dáma s dvomi kopčekmi hore a s podobnou pneumatikou, akú mávam ja po zimnom spánku... Už som na rade, presadnem si bližšie ku dverám, aby ma nikto nepredbehol, ale hádať sa nebudem, nie som na to oblečený...


(Toto je pokus o opis postáv fiktívneho príbehu. Akákoľvek podobnosť so skutočnosťou je čisto náhodná, osoby, aj ich konanie je vymyslené...)

Žandári zo St. Trnava

Na cestách slovenského Ríma dnes viedli dopravu najmenej tri policajné hliadky. Pripadal som si ako v Saint Tropez zo žandárskych filmov. Vraj sú na zmienku o tých filmoch tamojší policajti citliví. Keď som tam toť nedávno bol, hľadal som tú slávnu policajnú stanicu a ona tam naozaj stojí a keď som tam tak stál, neďaleko stál policajt, nedalo mi, aby som sa ho neopýtal priamo, či to je "tá" policajná stanica z Funesových filmov...? Nevyzeral príliš nadšene, ale na moju otázku, trochu nevrlo odpovedal, že áno.

Spomínam si na scénu, ako žandári zacvičovali mladé žandárky v riadení dopravy... Vtedy bolo pre mňa zaujímavé, že na vrchole tej kopy automobilového šrotu sa objavila aj Škoda 100. V Trnave to tak nedopadlo, aspoň pokiaľ viem.. Prvá hliadka na odbočke do Modry, to sa často nevidí, dopravný policajt v strede pomerne úzkej cesty riadil dopravu celkom zrozumiteľne a úspešne.

Nasledovali dva, či tri spomaľujúce semafory, za nimi poddimenzovaný kruhový objazd bez policajtov, čo by tam nakoniec dirigovali? Ale na najbližšej odbočke vpravo to bolo super. Dopravu riadila pekná mladá policajtka, samozrejme, pod odborným dohľadom starších kolegov... a to som už bol v duchu, naozaj v St. Tropez.

Na ďalšom poste, pri závode Víno Nitra boli dvaja, tam im to ale dalo zabrať, lebo riadiť takú "ypsilonku" nie je jednoduché, preto jeden dirigoval a druhý dával pozor na nás, prichádzajúcich z kruháku... Odstavil ma na krajnicu a cez otvorené okienko zahlásil:

- Pán vodič a dokladíky máte? trochu ma zaskočil, tými "dokladíkmi", ale vzápätí som pochopil, automaticky som siahol k taške so slovami: - Samozrejme, že mám...
- Nie, nechajte ich tam, netreba... nechcel sa s tak jasným prípadom zdržiavať a cez otvorené okno mi poklepal po pleci a poslal ma z Trnavy preč.. tak jemné spôsoby...

Pustil som si Jemné melódie a spokojne som vletel na rýchlostnú cestu domov. Všetci v okruhu dobrých 500 m od poslednej hliadky dodržiavali platné predpisy a vyhlášku. A potom to opäť začalo po starom - však tie plné čiary ešte nikde nepukli, dokonca ani v Mauackách....

Duša vesmíru

Všetko vo vesmíre sa stále pohybuje, stále sa točí, asi preto, lebo je dobre mastený... Na čom sa naozaj točí svet, čím sú mazané jeho ložiská? Mazadlom vesmíru je vákuum, jeho ložiská sú z gravitačných síl. Tam kde nič nie je, teda vo vákuu, tam niet odporu a vesmírna energia sa nestráca, je nekonečná.

Zdá sa, že vesmír je hmotný, že nemá dušu. Jeho duša by mohla byť v tom prázdnom priestore, v ktorom sa všetko pohybuje, alebo tou vesmírnou dušou je pohyb... Kým nič nebolo, nebolo ani duše vesmíru. Keď Stvoriteľ vyslovil to magické slovo "big bang", všetko sa začalo hýbať a tak vznikla aj duša vesmíru. Vdýchol mu pohyb...

Keď sa narodí človek, začne sa sám pohybovať, získa svoju dušu. Keď zomrie, telo sa prestane pohybovať a stratí aj zvyšok duše. Svoju dušu postupne rozdávame veciam, ľuďom, svetu... všetkému, čo sme v živote uviedli do pohybu......