Panoptikum čakárne

Čakárne lekárov sú miestom, kde pacienti zabíjajú čas a čas ubíja pacientov...

V polkruhovom amfiteátri z koženkových kresiel, práve v strede sedí dáma a jej priateľ, nemožno ich prehliadnuť, ich rozhovor je zrozumiteľný na celú čakáreň a tak sa všetci dozvedáme podrobnosti zo životopisu nevšednej krásavice.

Jasné a výrazné črty tváre, z ktorej vyžaruje kúzlo osobnosti, melírovaný účes ako svätožiara, čierne mihalnice (možno umelé) pekne vytvarované obočie, príjemná tvár, pod tým šedá blúzka s veľkým nápisom "25" vpravo (z môjho nenápadne opakovaného pohľadu...:). Muži zaťažení na čísla, ťažko odolajú...

Náhodne prechádza okolo kamarátka krásavice, prihovára sa jej dáma štíhla, v bielom odetá od hlavy po päty, v strede rezaná zvláštnym opaskom z niekoľkých prúdov povrázkov s navlečenými korálkami.

Z druhej strany vstáva mladé žieňa ako srnka, vypne sa na svojich podpätkoch, keď kráča v priliehavých pekne tvarovaných rifliach ku dverám ambulancie.. Za ňou opäť žena, stredná výška, plnoštíhla v trojštvrťových letných nohaviciach, za ňou "cupitá" jej dcéra, o hlavu vyššia s pásom rifľoviny okolo bedier namiesto sukne, inak ešte kde nič, tu nič..

Pred susednou ambulanciou sa zdvíha búrka o poradie, keď sestra vyjde von s hláškou:

- Kto je na rade? Nedajte sa predbehnúť..!

Tak sa múti kalná voda... A výsledok - dohadovanie o tom, kto prišiel skôr..? Skončilo to zrážkou pacienta a pacientky medzi dverami... Sestrička má náladu, pousmeje sa, nakoniec dáma víťazí. Ja sa zabávam. V našej sekcii čakárne je pokoj a mier, každý si pamätá každého, panuje tichý konsenzus.

Pokračuje prehliadka a aby to nebolo iba o ženách, sú tu aj chlapi...

Slušne oblečený mladý muž, inteligentný vzhľad, nohavice i košeľa z kvalitnej látky, na štíhlom vyšportovanom tele sedia perfektne (tak som aj ja kedysi vyzeral, až na tú kvalitu látok...). Výborný dojem, až do chvíle, keď sa aktívne zapája do dohadovania o svojom poradí... Sestra to svojou výzvou tak trochu domrvila.

Sprava prichádza ďalší mladý muž, fešák podľa všetkých príznakov, v belasom tričku s veľkým nápisom cez prsia ITALY, kráča ďalej krížom cez čakáreň, ako páv s vážnou tvárou a s mobilom na uchu..

Oproti mne si sadá športovec, ako by si práve odskočil z tenisu (možno áno).. Športová obuv s prevládajúcou sivou, biele ponožky (a mne žena stále hovorí, že biele sa nenosia... načo ich teda štrikujú?), oranžovo biele trenírky (alebo sú to kraťasy zo športového úboru), modré tričko.

Začínam z nudy rozmýšľať nad systémom, ktorý by tieto spory o poradie raz a navždy rozriešil.. Boli tu už všelijaké čísielká od liekových dílerov, ale iba dočasu, kým sa nepostrácali. Pravdu povediac, lekárov to asi príliš nezaujíma (malo by, ale asi nechcú hasiť, čo ich nepáli), je to vec medzi pacientmi.

Elektronické prihlasovanie pacientov s monitorom, na ktorom by bolo aktuálne poradie nevybavených zavrhujem, to by bolo príliš prehľadné a jednoduché, ale aj drahé a počítačová gramotnosť by asi nesadla na každého len tak z ničoho nič... Možno by bol dobrý systém, aký je zavedený na ústrednom katastri v Bratislave...

Môj aktuálny nápad je - očíslované kreslá v čakárni (veľké nezmazateľné čísla) a výzva pacientom, aby si sadali na voľné čísla podľa poradia príchodu. Postupne by sa posúvali z miesta na miesto, ako na páse... Jednoduché, lacné a prehľadné. Ak by si niekto sadol nesprávne, hneď by ho ostatní mohli umravniť.

Moja doktorka dnes nemá biely plášť, syndróm nebude.. O chvíľu sa presvedčím, dopisujem posledné slová poviedky o panoptiku jednej čakárne... Vedľa mňa si na záver sadá dáma s dvomi kopčekmi hore a s podobnou pneumatikou, akú mávam ja po zimnom spánku... Už som na rade, presadnem si bližšie ku dverám, aby ma nikto nepredbehol, ale hádať sa nebudem, nie som na to oblečený...


(Toto je pokus o opis postáv fiktívneho príbehu. Akákoľvek podobnosť so skutočnosťou je čisto náhodná, osoby, aj ich konanie je vymyslené...)