Uhorková sezóna

Horúčavy neprestávajú, so zmenou na daždivo a chladno sa čaká na začiatok mojej dovolenky, tak by som mal ísť... :) Aj tak nejdem, nech si počasie vystrája ako chce. Radšej ešte vyplním uhorkovú sezónu na blogu "oslavnou" spomienkou na svoj prvý blog, tak ako to v tomto čase robia niektorí iní... Dnes mi padla do oka "reťazovka" o tvorivých on-line začiatkoch:

Bloger si má spomenúť, kedy začal s on-line tvorbou, kedy začal používať internet, čo ho vtedy najviac zaujalo, čo robil a čo si cení na svojej tvorbe najviac... Potom pošle reťazovku ďalším 3-4 tvorivým blogerom... (voľne podľa pravidiel na sieťooku)

Niekde v hlavičke "wabovín" sa píše, že blogujem od apríla 2006, pravda je však taká, že prvý blog som si založil najmenej o rok skôr.. Ale to nie je dôležité, na tejto histórii si vôbec nezakladám. K blogom som sa dostal pri hľadaní možnosti a spôsobu zverejňovania (rodinných) fotografií. Potom sa to nejako tak zvrtlo, že som sa stal čitateľom a neskôr aj autorom vlastného blogu.

Nemám veľké pochopenie pre takéto hry, nanajvýš ak na uhorkovú sezónu... Nemyslím si, že by niekoho (okrem autora) až tak zaujímali odpovede na dané otázky, ale je to vec názoru, na blogu sa smie všetko, nič nie je predpísané, ako o tom píše aj Ivana Kralova vo svojom prvom článku na blogu: "Úprimne, neviem čo je blog... a ani nemyslím, že je to dôležité. Na nete sa všetko stále mení..."

Ivana svoju cestu našla. Myslím, že to je najdôležitejšie aj na blogu, nájsť svoju cestu a nebyť len podobný na niekoho...

Lečovina

Slnko praží tak, ako už dávno nie. Najlepšie je vnútri pod strechou, alebo v chládku pri vode. Včera okolo obeda som vstúpil do predajne mäsa, dúfajúc, že sa tam osviežim a pri tej príležitosti si kúpim kus dobrej slaniny, na ktorú mám už dva dni chuť.

Prvé čo ma po vstupe do predajne zarazilo, bola zvláštna vôňa a chvíľu som musel rozmýšľať, čo to je? Keď sa ma predavačka spýtala, čo si želám, mojou bezprostrednou reakciou bola protiotázka: Nezapchalo sa vám kanalizačné potrubie? Že nie, a prečo sa pýtam? Ja, že to len tak, niečo cítim vo vzduchu.... A ona - že ona nič.

Asi to bude pravda, že nos si rýchlo zvykne na prostredie a po prvom varovaní sa zmieri s okolitými vôňami.

Slaninu som predsa kúpil, ona vyzerala vábne, aj jej vôňa bola pravá... Po dvoch dňoch, keď sa už minula, môžem potvrdiť, že bola výborná... Dával som si k nej správne štipľavú papriku a rajčiny a k tomu som si vždy pričaroval spomienky na dávne chute z mladosti, proti ktorým nie je žiaden dišputát...

Dnes som dostal za úlohu uvariť lečo. Potešil som sa, napriek tomu, že pred týždňom sa mi totálne nepodarilo... Neviem, kde bola chyba, možno v cibuli, možno vo vajciach... Pri tom dnešnom som úmyselne odignoroval vajcia aj cibuľu, nachystal som si len čistú papriku s tým, že iba 50% pálivých žíl som vyhodil (správne rozhodnutie... :).

Trochu soli a žiadne iné dochucovanie, skrátka, bolo to fajn. Keď som doochutnával zo dve misky tej čistej "lečoviny", ešte som narýchlo opražil dve špekačky a kúsok domácej klobásy k tomu... A skoro by som zabudol, ešte som do leča nahrubo nakrájal 6 veľkých strúčikov cesnaku (namiesto cibule :)... Mňam.

Romantická komédia

Neviem, čím to je, že som sa nechal dojať takou tuctovou romantickou komédiou s klasickou zápletkou vzájomnej výmeny dvoch párov... Ani názov toho filmu som si nezapamätal, ostal mi iba príjemný pocit zo súladu konania postáv, aj keď si vlastne spočiatku po rozchode robili hrozné naschvály.

On bol spisovateľ a svojej novej láske napísal vyznanie do románu, ktorý písal pol roka. Spisovateľom je hej! Majú fantáziu, nemajú v živote žiaden problém, ako ďalej, alebo kam z konopí... Jednoducho to vymyslia ako v románe a život beží v pohode ďalej, alebo sa chvíľu zamotáva, aby na koniec prišiel ešte lepší hapyend..

Veru tak, spisovateľom možno závidieť ich inšpiráciu a fantáziu a pritom stačí len písať a písať, potom to vydať a predávať knihy... Možno stačí jeden bestseller a spisovateľ je za vodou... Spisovateľom sa môže stať každý, ale nie všetci, niektorí musíme ostať vegetovať ako čitatelia... Pre koho by inak písali romány, či básne?

Aby som sa stal spisovateľom, ešte si musím nechať narásť strnisko. To mám z tej dnešnej romantickej komédie a dnes to mám skoro na dosah... Už tri dni som sa neholil a začína to zaberať. Som hladný ako spisovateľ, tak nejako sa to hovorí ale píšem... Nie knihu, len blog. Ale ktovie - z blogerov sa občas stávajú spisovatelia...

Veď uvidíme, ak si zvyknem na svoj nový imidž, na neoholené strnisko... Naozaj neviem, čím to je, že som sa dnes nechal dojať tuctovou romantickou komédiou... Len dúfam, že to nie je tou Račianskou domácou zmeskou čo tak chutí, červeným vínom bez konzervačných prísad, ktorú som nedávno dostal do daru...

Človek a ľudia

Rád by som trochu napravil zlý dojem z môjho predchádzajúceho povzdychnutia... Predsa sa mi podarilo na deň vypadnúť zo zabehaného kolotoča, podarilo sa mi stráviť pekný deň na plavárni, starostlivo stráženej sestrami červeného kríža...

Máčal som sa v horúcej vode, ktorá pálila na celom povrchu tela, potom v plaveckom bazéne, na chvíľu pod masážnymi tryskami, odtiaľ do perličkového kúpeľa a to všetko pod jednou strechou... Vonkajší bazén som striedal s relaxačným centrom, slnko s pohodou plnou ľudí, plnou krásnych dievčat a žien....

Ale nielen žien, na plavárni je každá nová tvár predmetom vzájomného záujmu, nenápadného skúmania, je to ako čítať z knihy života. Pán s okuliarmi, ponorený po krk do vody v horúcom bazéne má tvár skúseného lekára, ako ho vídame v ordináciách, keď vstane na vlastné nohy, je to človek, ktorý pre zodpovednú prácu zanedbával svoju telesnú schránku...

Na každej tvári, aj na zbytku tela sa na plavárni zračia stopy života... Tak mi napadá, ako je to na nudistických plážach, v kempoch tých, čo dlhodobo holdujú tej vášni, slniť sa bez odevu a aj spoločensky sa tak stýkať v podobe, akej nás Boh stvoril.? Možno si človek na všetko zvykne, možno prvé vzrušenie rýchlo pominie.

V malom rozsahu som to skúsil pri poslednej dovolenke pri mori, kde sa relatívne veľký počet žien slnilo hore bez. Uvedomil som si, že ženy tak strácajú svoju bežnú "plavkovú" uniformitu, že sa tak predstavujú trochu viac, ako osobnosti. Nebolo to nepríjemné, ženy každého veku tým v mojich očiach získali niečo naviac a nebolo to len vzrušenie z nových pohľadov...

Dali by sa o tom písať poviedky, aj o tom básniť... Tak ako v tvári je zapísaná životná skúsenosť človeka, tak aj jeho telo rozpráva príbehy o cestách, ktorými ho nohy niesli... Pri mori sme zvyčajne dlhší čas, ľudia sa spoznávajú, nadväzujú priateľstvá. Na horách je to iné, tam sa stretávajú ľudia na krátke momenty, na chvíľu sa k sebe otvoria, potom navždy odídu svojimi cestami.

24 hodín denne

Očakávané dni slastného ničnerobenia sa zatiaľ nedostavili... 24 hodín prázdnin denne sa transformovalo na niečo horšie, ako je práca - na rôzne organizačné a tomu podobné starosti pre 60 ľudí, ktorí majú na každú vec 60 rôznych názorov. Súčasťou blázninca je aj stavebne technický dozor nad niekoľko miliónovou stavbou, rozčuľovanie nad majstrovstvom majstrov...

Na ilustráciu len taká maličkosť, pokazil sa elektrický zámok, privolaní majstri v počte 5 ks skonštatovali, že to sa nedá opraviť, lebo vnútri sú v tom elektrónky.. a pred tými majú oni strach... Tie "elektrónky", to je v skutočnosti jeden obyčajný elektromagnet a zopár drobných mechanických elementov. Keby tá vec nebola v záruke, tak to opravím na počkanie...

Skrátka, tento spôsob leta mi príliš nevyhovuje, napriek ranným teplotám okolo 12°C sa už teším na dovolenku... A to je ďalšia akcia, ktorú treba tak trochu pripraviť. Lokalita je už známa, trasa cesty v podstate tiež, len ubytovanie treba zabezpečiť, alebo ísť na slepo... Nebude to k moru, tam by som rád, ale ako, keď sa mi nechce lietať?

Miesto, ani čas dovolenky dopredu neprezradím, ani dlhšia prestávka na blogu nemusí znamenať dovolenku :). Celkom prozaicky strácam v tomto zhone inšpiráciu.