Dnes ráno som šiel do práce ako obyčajne, na prízemí som odomkol skrinku, kde mám odložený bicykel a bicykla nikde... Nestalo sa mi to prvýkrát, napriek tomu mi verte, že je to nepríjemný pocit prejsť zo stavu absolútnej spokojnosti so sebou do neistého skúmania včerajška.Tá snaha o preskúmanie svojho vlastného alibi na niekoľko včerajších okamihov je horšia ako stav po opici s oknom a s obavou, čo som to len stváral? Že ako to viem? No, veď som už prečítal veľa kníh a niečo som si aj vyskúšal na vlastnej koži...
Môj bicykel je už dosť starý, nie je to žiadna "Ukrajina", ale veľa si pamätá (nie toľko ako ja) a pamätá si aj to, ako som ho trikrát nechal samého celú noc v meste pred úradom. Nikto ho nikdy neukradol, to by som dnes o ňom inak písal. Pravdou je, že vždy ho riadne zamykám, ale to zlodejov neospravedlňuje.
Tie rána "day after", vždy po tom, ako som ho nešťastne opustil, boli rovnako nepríjemné ako to dnešné. Okamžite sa mi v hlave spustil spätný chod, od momentu, keď som bicykel vyložil pred garáž a v garáži zamkol auto. Stáva sa, že ľudia si vyložia bicykel pred garáž a domov prídu pešo...
Mohlo sa to stať aj mne, ale na to by som určite prišiel už cestou domov. Poznám sa... Nezastavil som sa ani v obchode (tobôž nie v krčme Pod orechom), viem, že som išiel rovno domov, tak prečo nie je bicykel tam kde by mal byť? Vyšiel som von, odhodlaný kráčať späť po vlastných stopách a kašlať na prácu kým sa nedozviem pravdu, nech by bola akokoľvek krutá.
Hneď ako som vykročil z domu svitlo mi - môjho tátoša som zazrel na chodníku pred susedným vchodom... Neuzamknutý, len tak ležérne postavený smutne stál a zavadzal na chodníku. Heuréka, zvolal som...
V tom momente som si spomenul, ako sa to stalo. Cestou z garáže, už pred domom som uvidel pracovníka dodávateľskej stavebnej firmy v suteréne pracovať na našej zákazke, tak som sa hneď rozhodol reklamovať vymenený zámok na dverách.
Bol to iba moment čo som odstavil bicykel na chodníku, vošiel som do dverí a zavolal majstra N a s ním som potom podišiel k autu pred vchodom, dal mi kľúče od nového zámku a s pocitom, že som už vlastne doma som sa rozlúčil.
On (my bike) tam stál 14 hodín a nikto mu ani vlások na sedadle neskrivil. Nech mi už nikto nehovorí, že zázraky patria do ríše fantázie.
Keby som to chcel zovšeobecniť tak, ako sa to zvyčajne robí pri negatívnych skúsenostiach, zodpovedne by som vyhlásil, že my Slováci sme už takí, čo nie je naše to nezoberieme, cudzie nechceme aj keď sa nám priam núka. Držíme sa hesla z Desatora: Nepokradneš a nepožiadaš bicykel blížneho svojho...
Keď hovorím Slováci, mám na mysli obyvateľov Slovenska, všetkých našich susedov v dome a na okolí vrátane Maďarov, Rómov, Rusínov, Čechov, Nemcov, katolíkov, luteránov, 4%-tných a iné menšiny...
