Občasná dávka emócií

Keď si človek zvykne na svoju dávku emócií, tak musí z času na čas na tie naše hory vybehnúť... Tak sme sa dnes dostali až na jedno výletné stredisko v Považskom Inovci, kde pečú ryby, ktoré si zákazník môže sám chytiť. Rybárčenia som sa vzdal, stačilo mi, že som toho pečeného pstruha jemne poobracal na tanieri...

Vlastne s tým tanierom som to trošku prehnal, servíruje sa tam turisticky - na plastovej tácke a ryba je položená na bielom kartóne (z krabice od topánok :), chuťovky v podobe kyslých uhoriek a baraních rohov sú v plastovej miske a chlieb so servítkou a plastovou vidličkou v igelitovom vrecku... S pstruhom (ťažko sa to číta...) nie je veľa práce a vidličke sa na dubovom stole dá pomôcť aj voľnou rukou...

Skrátka - stolovanie na úrovni plastového stredoveku. Nikomu to samozrejme nevadí, k jedlu v prírode sa predsa pristupuje inak ako doma - je to konzumácia s cieľom získania energie pre návrat domov a ak sú zachované chuťové kvality, je to všetko "oukej", ako sa u nás hovorí. Naviac, aj hygienické zázemie tejto bufetovej prevádzky je zatiaľ na špičkovej úrovni.

Len mi nepadol dobre rozhovor dvoch žien pri vedľajšom stole, ktorý som si nechtiac vypočul - o tragédii autobusu v Chorvátsku... Mladá žena na margo jazdenia v závere skonštatovala, že jej manžel jazdí takmer podľa predpisov, občas dodržiava aj rýchlostné limity, ale ona nie!

Znelo to dosť vystatovačne a hrdinsky... Možno ju ešte nechytili a možno má zatiaľ šťastie ona i tí, ktorí sa pohybujú v jej okolí, ale bohužiaľ na našich cestách jazdí veľa podobných povahových klonov, čo sa vymykajú z pravidiel v túžbe po zvláštnych, neľudských emóciách...

Písanie a čítanie

Hovorí sa, že dobrý spisovateľ musí najprv veľa čítať. Myslím, že na blogoch to má aj svoje negatíva. Vždy keď si zaumienim, že prečítam všetko čo ma zaujíma, už sa k písaniu nedostanem... Možno je to môj zvláštny prípad a možno si aj niekto myslí, že čím menej píšem, tým lepšie... Možno.

Zvláštne hádam nie je to, že písanie ma teší, a že píšem pre čitateľa - teoreticky od jedného až po nekonečno, ale v praxi som rád, ak si môj blog otvorí 30 - 40 čitateľov, z ktorých si možno tretina naozaj niečo s uspokojením prečíta...

Pred mesiacom sa objavil v tejto sfére zaujímavý projekt - označenie 10 najhorších blogov mesiaca. Odvážne, ale aj zaujímavé.

Z hľadiska literárneho štýlu nie sú tieto (zatiaľ tie dva) satiricko-ironicky-kritické články o kolegoch blogeroch žiadnym skvostom a možno každý z nás by si urobil iný zoznam, ale už len tá odvaha menovať 10 najhorších a pripojiť k tomu svoj názor, je pozitívna... (lebo - priznajme si, nie je všetko zlato, čo sa ligoce... a tiež preto, že môj blog sa tam neumiestnil :)

Rád by som využil túto príležitosť na označenie jedného zo svojich "topten" z opačného konca spektra, teda podľa mňa najlepšieho čítania: D-FENS blog. Je tam všetko, čo od blogu očakávam - dobrý čitateľný štýl napriek tomu, že je v češtine, je to ľahké a zrozumiteľné čítanie, vždy to má obsah, aj grády i humor.

Isteže, to nie je jediný z dobrých blogov, ktoré poznám... Všetkým ostatným deviatim z mojej "topten" sa dnes ospravedlňujem, nechávam si ich v rezerve, ak zase nebudem mať o čom písať, napíšem o vás...

Jazdil som s Garminom

V týchto pohnutých dňoch novej techniky som si nekúpil iPhone, ale som si dal rande s novou technikou GPS navigácie. Prekvapivo jasné a zrozumiteľné informácie od slečny, ktorú sme familiárne nazvali Garfield, aj keď to asi bol kocúr, veď vo svete kreslených rozprávok na pohlaví až tak nezáleží...

Trochu sme tú slečnu Garfield potrápili, keď sme, nedbajúc na jej rady, odbočili do smeru, ktorý jej nepasoval do naučenej schémy. Slečna si z toho ale nič nerobila, iba naše uši škodoradostne zaregistrovali jej skrývané roztrpčenie v hlase, keď zakaždým zahlásila, že prepočítava trasu. Nech počíta, zatiaľ sme tu, my ľudia za volantom, páni.

Fakt je to výborná vec, aj keď z iného pohľadu je to kráčanie v ústrety orwellovskej budúcnosti, keď budeme všetci sledovaní neúnavnými robotmi, nateraz takto dobrovoľne na vlastné náklady, keď nebude na svete zločincov ani zločinnosť, lebo každý zlý skutok bude zapísaný v registroch a odhalený v zlomku sekundy.

Okrem Garmina, ktorý nesie "made in" istých východoázijských tigrov, som sa stretol aj s naozajstnou elektronickou Čínou a nebol to žiaden iPhone, ale riadny mobilný televízor s telefónom a čojaviem ešte aj s čím.

Pred časom, keď som si kupoval svoj súčasný mobil, chcel som, aby to bol model, ktorý vie telefonovať, veľa si pamätať a okrem toho nemusí vedieť nič. Od včera, keď som uvidel ten čínsky zázrak s TV prijímačom som zmenil názor...

Môj nový mobil musí mať v sebe kvalitný TV tuner... Že načo? To ešte neviem, ale prídem na to! A stačila by mi aj taká Čína v cene 100 € vrátane dopravy...

Nečítajte noviny...

Celá informácia, ktorú vám chcem odovzdať je: Nečítajte noviny v posteli... Nehovoriac o tom, že posteľ je určená na spanie a iné príjemné veci, noviny so svojim tlačiarenským pachom nepatria do spálne, nie je to zdravé...

Taktiež by v spálni nemala byť žiadna elektronika. Ťažko sa však vyhnúť elektronickým budíkom, lebo občas sa treba nechať zobudiť mimo nášho ustáleného raňajšieho času.V žiadnom prípade by som neodporúčal položiť si na noc vedľa hlavy mobil, ani TV prijímač, alebo rádio v spálni...

Okrem zdravotných hľadísk sa dá novinám pred spaním vyčítať aj zbytočné vnášanie stresu z prijatých informácií i zo spôsobu ich podania, ale aj z občasnej snahy novín o manipuláciu s našim myslením, čo môže byť pred spaním zvlášť nepríjemné a môžu byť z toho zlé sny. To isté platí aj o televízii.

Tak teda, dobrú noc, čistý vzduch a atmosféru bez zbytočných stresov pred spaním...

Malé veľkomesto

Málokedy máme patent na rozum, tak dobre padne pozrieť sa občas aj ďalej ako za vlastné humno... Zhodou okolností som sa nedávno presvedčil, že poľský jazyk nie je až tak nezrozumiteľný, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Pre istotu som si však zavolal k prekladu článku "W małym dużym mieście" z blogu autora wschody słońca odborníka na slovo vzatého - Jureka, ktorému týmto ďakujem...

Úvaha autora ma presvedčila aj o tom, že nielen jazyk, ale aj myšlienky sú nám celkom zrozumiteľné.
S jeho súhlasom vám tieto myšlienky v preklade ponúkam.

V malom veľkomeste je všetko, ale v mikroskopických rozmeroch. Ľudia sú nedôverčiví, podozrievaví, nepreniknuteľne uzavretí, nesympatickí, nekultúrni, alebo naivní a prostoduchí až na hranice možností.

Preukazujú sa vysokoškolským vzdelaním a za každú cenu sa chcú odrezať od svojich dedinských, alebo robotníckych koreňov s celým nadobudnutým majetkom a sprievodným blahobytom - pohŕdajú, či zatracujú ľudí s nižším vzdelaním, jednoduchých, priamočiarych a prostoduchých.

Vyčkávanie na útok, ktorý vôbec nemusí prísť, byť schúlený a pripravovať sa na skok, na obranu pred útokom, ktorý v reálnych podmienkach častokrát neexistuje ani v úmysloch.

Opakovaná skúsenosť sa časom zakóduje do myslenia a organizmus je pripravený brániť sa, ako keby k útoku skutočne prišlo. Žiadny prejav dôvery, žiadne podstúpenie rizika s otvorením prístupu do svojho lepšieho sveta, odhalením svojej lepšej podstaty. Nestojí to za ten strach, alebo zľaknutie sa z možného opakovaného ublíženia.

Naivita posunutá k hraniciam absurdna, vedomé, či podvedomé nevnímanie zla, to je tiež obranná reakcia. Veľa zla totiž môže spôsobiť, že človek sa už nedokáže zdvihnúť a u citlivejších osôb môže viesť až k psychickej poruche. Takže lepšie je nevnímať zlo, tak sa svet zdá byť lepším, prijateľnejším. Časom sa dostaví ľahostajnosť a naivná viera v dobrého a zlého človeka.

Kde ostal človek, ktorý sa nebojí, ktorý pozná svoje možnosti i hranice možností iných ľudí, ktorý pochopil zložitosť ľudskej prirodzenosti, ktorá nie je ani dobrá, ani zlá, ale ktorá v každom osobitnom prípade inklinuje k dobru alebo zlu inak.

Kde je človek, ktorý chce dôverovať, uvedomujúc si následky a poznajúci cenu, ktorú môže zaplatiť keď sa znovu sklame?

Kde je človek, ktorý vie, že bez dôvery sa nedá vybudovať pozitívny vzťah s druhým človekom i napriek podozreniam?

Kde je slobodný človek, bez komplexu menejcennosti, ktorý nepadá do samoľúbosti a narcizmu?

Kde je človek, ktorý sa nezľakne sveta vzdialenejšieho, než je jeho malé veľkomesto, človek cítiaci sa dobre tu, aj v New Yorku, Bruseli, či v Ríme?

Človek otvorený svetu, ktorý vie o svojej krehkosti, človek tvrdo kráčajúci po zemi s triezvym hodnotením vecí, ktorý dokáže otvoriť cestu do svojho sveta iným, ktorý je schopný obdariť dôverou.

Sme každodenne odkázaní na nedôveru a podozrievavosť vo vzťahoch, byť stále v strehu, na malé i veľké zrady, na túžbu po odvete, na narcizmus, snobstvo a vlastnú nafúkanosť?

Samozrejme, zovšeobecňujem, ale niečo na tom je, preto je ťažko žiť v malom provinčnom meste.

Autor pôvodného článku: wschody słońca

Bialystok - mapa
Bialystok - oficiálna stránka