Nečítam bulvár, ale mám rád titulky článkov, ktoré sú príťažlivo tajomné ale zároveň neklamú o obsahu, iba ho skrývajú v hmle s prísľubom prekvapenia, niečo ako svetlo na konci tunela...
Stačí jedna veta na úvahu? Inšpiroval ma článok tu
2008/12/10
2008/12/08
Kondiciogram
Príznakom takejto polohy na dne je fakt, že človek nedokáže sformulovať vlastný názor, iba sekundovať názorom iných... Na vnútornú diskusiu som si teda pozval bútľavú vŕbu.Mladí vraj dnes trávia pri počítači viac ako 6 hodín denne, tak ja som podľa toho "super mladý", lebo ak to počítam zjednodušene, sedím tu 3 hodiny doobeda, 3 poobede a 3 večer, resp. v noci, Nejasné, je iba to, čo robím v medzičase...
Super časom bola moja dovolenka, keď som za tri týždne nestrávil pri PC ani 3 hodiny a prežil som to bez úhony. Ešte menej mi chýbala televízia, rádio a noviny. Preto neverím na závislosť, ani na to, že by sme dnes bez počítačov a médií neprežili. Bol by to iný život, taký skutočnejší a pripadali by sme si ako na dovolenke...
V druhom prípade ide o spoločenský text, ktorý síce používa bežné vyjadrovacie prostriedky, ale zaujímavé na ňom je to, že smeruje k vopred stanovenému cieľu, čo sa občas aplikuje aj v diskusiách o politike. Dedičný hriech je možno v našej podstate, ale tým jeho úloha končí, sme ľudia takí akí sme, o iných sa nevie. Ostatné je už o našich vzťahoch, prijatých pravidlách, o etike.
Kresťanské hodnoty z hľadiska morálky sú ideálom, ku ktorému sa ľudstvo v už dve tisícročia striedavo približovalo a vzďaľovalo a tak to ide ďalej. Vždy existovala materiálna žiadostivosť a zaslepenosť pri voľbe prostriedkov. Riešením má byť aplikovanie spravodlivosti spojenej s láskou. Ibaže zväčša to tak chodí, že spravodlivosť určujú mocní a láska ostáva všetkým ostatným.
Spojiť srdcia a zjednocovať vôle, čo to vlastne znamená? Inak povedané, mať ideu, ktorá vie ľudí spojiť aby žili v láske a dosahovali isté ciele. Bez cieľa nie je žiadne ľudské snaženie. Jednoduchým, trvalým a jasným cieľom je prežiť a zachovať rod.
Silným fiktívnym cieľom náboženstva je nesmrteľnosť, život po živote, ktorý sľubuje kresťanstvo, ale aj iné náboženstvá. Ostáva iba, presvedčiť ľudí o sile toho neviditeľného cieľa a zároveň im zabezpečiť tie dva základné, v ktorých hrá dominantnú úlohu láska pozemská...
2008/12/06
Búrlivé výšiny
Každý týždeň má svoje charakteristické zvláštnosti vyvolávajúce v ľuďoch emócie, ale niekedy aj depresie. Ten minulý týždeň mal niekoľko menších i väčších erupcií všeobecného adrenalínu, spomeniem tu iba jednu...
Už druhýkrát som náhodou natrafil na večernú reláciu STV2 "Na tému", kde sa hovorilo o žurnalistike. Nebudem menovať zúčastnených, to nie je dôležité, dôležitý je obsah diskusie a názory v nej vyslovené. V stručnosti - hľadali chyby v novinárskej práci u nás a snažili sa analyzovať príčiny a tak trochu aj špekulovať o možnostiach zlepšenia. Teda diskusia v zásade objektívna a vecná.
Nechcel som menovať účastníkov diskusie, ale je pravda, že tam neboli aktívni novinári z našich mienkotvorných a bulvárnych médií. Po tejto stránke by sa to dalo považovať za nevyváženosť, ale na druhej strane, nevidím dôvod, prečo by ktokoľvek nemohol diskutovať o žurnalistike (alebo o varení piva) bez prítomnosti aktívnych žurnalistov (pivovarníkov).
So žurnalistikou (aj s pivom) sa totiž takmer každý nejakým spôsobom denne stýka. Viem si predstaviť, ako by dopadla diskusná relácia, kde by prítomným odborníkom sekundovali aktívni žurnalisti, hoci aj v pomere 50/50. Netvrdím, že by taká diskusia nemala význam, ale asi by skĺzla aj do osobných invektív.
Reakcia strážcov čistoty žurnalistiky na blogu sme dokazuje, že asi mám pravdu, keď v úvode článku o relácii tróni kádrový posudok všetkých zúčastnených, teda zase raz je dôležité, kto hovorí a nie čo hovorí... Mojej pamäti sa takýto konfrontačný prístup prieči a prieči sa mi aj vlastníctvo "jedinej správnej" pravdy.
Už druhýkrát som náhodou natrafil na večernú reláciu STV2 "Na tému", kde sa hovorilo o žurnalistike. Nebudem menovať zúčastnených, to nie je dôležité, dôležitý je obsah diskusie a názory v nej vyslovené. V stručnosti - hľadali chyby v novinárskej práci u nás a snažili sa analyzovať príčiny a tak trochu aj špekulovať o možnostiach zlepšenia. Teda diskusia v zásade objektívna a vecná.
Nechcel som menovať účastníkov diskusie, ale je pravda, že tam neboli aktívni novinári z našich mienkotvorných a bulvárnych médií. Po tejto stránke by sa to dalo považovať za nevyváženosť, ale na druhej strane, nevidím dôvod, prečo by ktokoľvek nemohol diskutovať o žurnalistike (alebo o varení piva) bez prítomnosti aktívnych žurnalistov (pivovarníkov).
So žurnalistikou (aj s pivom) sa totiž takmer každý nejakým spôsobom denne stýka. Viem si predstaviť, ako by dopadla diskusná relácia, kde by prítomným odborníkom sekundovali aktívni žurnalisti, hoci aj v pomere 50/50. Netvrdím, že by taká diskusia nemala význam, ale asi by skĺzla aj do osobných invektív.
Reakcia strážcov čistoty žurnalistiky na blogu sme dokazuje, že asi mám pravdu, keď v úvode článku o relácii tróni kádrový posudok všetkých zúčastnených, teda zase raz je dôležité, kto hovorí a nie čo hovorí... Mojej pamäti sa takýto konfrontačný prístup prieči a prieči sa mi aj vlastníctvo "jedinej správnej" pravdy.
2008/12/04
Monkovitosť
Vždy keď si natieram maslo na chlieb, spomeniem si na seriálového hrdinu Monka, ktorému v českom dabingu hovoria "Mank" a v slovenskom "Monk". Je to paradox, že práve Monkovi, ktorý je seriálovým perfekcionalistom a úzkostlivo dbá o čistotu všetkého, sa také niečo u nás prihodilo.
Neviem, či naozaj existuje taká odchýlka, alebo si to autor seriálu vymyslel ako príťažlivú zaujímavosť, ale v malom rozsahu sa takáto vlastnosť dá nájsť skoro u každého. Odráža sa to napríklad aj v tom, ako si niekto vie urobiť a udržiavať poriadok na pracovnom stole. Dokonca existujú rôzne vedecké teórie o tom, ako majú byť uložené veci podľa zásad ergonómie.
Niekedy prehnané vnímanie poriadku a čistoty plodí aj konflikty. Cestoval som raz s jedným vyššie položeným zamestnancom nápravného ústavu (basy) a sťažoval sa na svoju ženu, že je chorobne čistotná, až to vyústilo do rozvodu. Jeho argument o prehnanej poriadkumilovnosti ženy vraj súd plne akceptoval a rozvod netrval dlhšie ako pol hodiny...
To bol prípad extrémneho prejavu "monkovitosti", ale som presvedčený, že v každej rodine sa nájde niekto, kto určuje, kde ktorá vec má svoje miesto a trvá na tom, aby to ostatní dodržiavali. Ja som v tomto smere absolútne tolerantný k sebe, najradšej odkladám veci práve tam, kde ich nabudúce budem hľadať pri spomienkovom spätnom chode, ale uznávam, že to nie je systémové riešenie... O mojom pracovnom stole radšej ani nehovorím.
Pri natieraní masla na chlieb sa však správam celkom systémovo. V prvom rade, chlieb musí mať hrúbku aspoň 1,5 cm a nevadí, ak sa k jednému koncu jeho hrúbka zväčšuje. Nenávidím strojom krájaný chlieb. Ten hrubý koniec, padne za vlasť ako posledný. Chlieb mastím tak, aby som ho pri jedení držal v ľavej ruke, pričom palec je na dolnej kôrke a prsty na vrchnej. V tomto postupe spočíva moja "monkovitosť".
Nabudúce: klasika o šnurovaní topánok :)
Neviem, či naozaj existuje taká odchýlka, alebo si to autor seriálu vymyslel ako príťažlivú zaujímavosť, ale v malom rozsahu sa takáto vlastnosť dá nájsť skoro u každého. Odráža sa to napríklad aj v tom, ako si niekto vie urobiť a udržiavať poriadok na pracovnom stole. Dokonca existujú rôzne vedecké teórie o tom, ako majú byť uložené veci podľa zásad ergonómie.
Niekedy prehnané vnímanie poriadku a čistoty plodí aj konflikty. Cestoval som raz s jedným vyššie položeným zamestnancom nápravného ústavu (basy) a sťažoval sa na svoju ženu, že je chorobne čistotná, až to vyústilo do rozvodu. Jeho argument o prehnanej poriadkumilovnosti ženy vraj súd plne akceptoval a rozvod netrval dlhšie ako pol hodiny...
To bol prípad extrémneho prejavu "monkovitosti", ale som presvedčený, že v každej rodine sa nájde niekto, kto určuje, kde ktorá vec má svoje miesto a trvá na tom, aby to ostatní dodržiavali. Ja som v tomto smere absolútne tolerantný k sebe, najradšej odkladám veci práve tam, kde ich nabudúce budem hľadať pri spomienkovom spätnom chode, ale uznávam, že to nie je systémové riešenie... O mojom pracovnom stole radšej ani nehovorím.
Pri natieraní masla na chlieb sa však správam celkom systémovo. V prvom rade, chlieb musí mať hrúbku aspoň 1,5 cm a nevadí, ak sa k jednému koncu jeho hrúbka zväčšuje. Nenávidím strojom krájaný chlieb. Ten hrubý koniec, padne za vlasť ako posledný. Chlieb mastím tak, aby som ho pri jedení držal v ľavej ruke, pričom palec je na dolnej kôrke a prsty na vrchnej. V tomto postupe spočíva moja "monkovitosť".
Nabudúce: klasika o šnurovaní topánok :)
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)