Poštár ma pozná

Mať z niečoho zlý pocit, to môže byť aj výčitka svedomia, taká slabšia. Nemyslím si, že som dnes urobil niečo zlé, iba som sa asi dotkol neznámej ženy. Už trikrát som ju odmietol a zdá sa, že dnes to bolo naposledy.

Začalo to minulou horúcou jeseňou na južnom okraji Európy, kde mi zazvonil telefón na pláži. Na druhom konci drôtu visel Utajený volajúci. Zvedavosť bola silnejšia ako ja, tak som to zdvihol. Nepredstavil som sa, ale v prípade utajeného volajúceho sa to hádam ani nepatrí, veď ON vie koho volá, iba ja nie, tak som sa len ozval, že počúvam.

Nasledovalo predstavenie volajúcej strany menom organizácie, ale tak rýchlo, že som ani potom netušil o koho ide. Len jedno bolo jasné, že hovorí žena volajúca zo Slovenska a po ďalšom jej odstavci som pochopil, že mi chce položiť niekoľko anketových otázok a bude to trvať len niekoľko minút.

Bol som trochu zvedavý na tie otázky, ale cena hovoru by bola zbytočne vysoká, tak som ju prerušil s vysvetlením, že som za hranicami všedných dní a anketu som odmietol. Odvtedy sa ešte niekoľkokrát objavila v mojich zmeškaných hovoroch, až ma raz opäť chytila v celkom nevhodnej situácii - znovu som jej anketu odmietol.

Aj dnes mi drnčal utajený volajúci a bola to ona. Vraj ide o nejaký klub zdravia a chce mi dávať otázky o mojom zdravotnom stave (aby ma následne niekam pozvala, aby som si následne niečo kúpil pre svoje zdravie). Nepovažujem sa za etalón zdravia, ale organizácii, ktorá sa skrýva za utajené číslo sa predsa nebudem spovedať, tak som ju rázne a definitívne odmietol.

Jej reakcia bola ľudská, v hlase smútok a možno prišla o pár svojich centov provízie. Je mi to ľúto, milá utajená, ale moja zdravotná dokumentácia patrí len mne a môjmu lekárovi. Ak mám odpovedať na anketové otázky, malo by to byť dôsledne anonymné. Neviem, ako sa moje číslo dostalo na váš zoznam, ale možno som ho niekomu sám nerozmyslene nadiktoval.

Podobný prípad som zažil aj s inou organizáciou, ktorá mi niekoľko rokov posielala poštové bianko šeky na podporu ich bohumilej činnosti. Párkrát som im prispel, aj keď sa mi nepáčilo, že moju adresu opísali zo starého telefónneho zoznamu, kde bola uvedená úplne iná ulica a číslo, lenže poštár ma pozná a s tou nepresnou adresou je to vlastne inkognito...

Digestiv

Také je to jednoduché, čítať a rozvíjať myšlienky iných. Nie kopírovať, rozvíjať, stavať na nich. Veď na tom je založená celá múdrosť ľudstva, vedomosti, múdrosti získané skúsenosťou a objavmi sa odovzdávajú z generácie na generáciu.

Systém je úplne bezpečný, niet sa čo obávať, uisťoval svojho času generálny riaditeľ Európskej organizácie pre jadrový výskum (CERN), keď ho obviňovali z ľahkovážnosti, ktorá by sa mohla skončiť katastrofou počas pokusu hľadania takzvanej božskej, resp. bozónovej častice, mohla by vzniknúť malá čierna diera, ktorá by pohltila Zem.

To práve nie je úvaha vhodná po dobrom jedle, ale mali by sme občas vedcom veriť aj v praktickom živote. Stalo sa teraz v Taliansku, že nikto nebral vážne varovanie vedca o možnosti silného zemetrasenia. Najťažšie zo všetkého je rozhodovanie. Vysťahovať preventívne 50 tis. ľudí, alebo nie? Až následné udalosti ukázali, aká to bola krutá pravda.

Stáva sa, že niekto má narodeniny a nikto mu na blogu negratuluje, tak si urobí čakankový šalát, lebo je vynikajúci na pečeň a žlčník a potom si preventívne naleje čistého vína, aby sa zamyslel nad cudzími slovami. Ľudia sú dnes veľmi ľahko ovplyvniteľní a zabúdajú si vytvoriť vlastné názory (voľne podľa blogu).

Niekedy je hľadanie pravdy donkichotské, lebo pravda absolútne neexistuje, existuje iba naša predstava o nej. Pravda je filozofický pojem, podobne ako Boh je zrkadlo, v ktorom vidíme seba a celý vesmír. Všetko sa zdá na dosah, ale nikdy do toho zrkadla nevstúpime.

Na záver vstúpim do neexistujúceho článku pre citáciu, ktorá ma zaujala v aktuálnych súvislostiach: „Tendencia ku konformite v našej spoločnosti je tak silná že inteligentní rozhľadení mladí ľudia pod tlakom okolia označia bielu ako čiernu..." (Solomon Asch) A možno aj starší...

Ad acta

Založiť do archívu, alebo skartovať viac ako 350 článkov za posledné 3 mesiace, na tému Radičová a prezidentské voľby 2009, len na blog.sme.sk?

Je to dilema, ale myslím, že by sa to malo uchovať pre poučenie nás i budúcich generácií straníkov a mládežníckych aktivistov.

Kto by to však o sto rokov čítal, keď sa to zväčša nedalo čítať ani teraz?

Voľby už majú svoju históriu a múdrosti popísané okolo nich prejdú do minulosti nenápadne a obávam sa, že aj bez poučenia pozostalých...

Nech žije prezident... (-ka až nabudúce...)

:)

Extrakcia

Práve som si prečítal článok istého zubára, ktorý tvrdí, že zuby si treba umývať hneď po každom jedle, aspoň 3 - 4 minúty a po umytí (čistení) nevyplachovať vodou. Skúsil som si predstaviť, život bez chuti z jedla počas siesty, bez tých odložených zbytkov mäsa na špici špáradla, ale zároveň som si predstavil aj toho človeka, povolaním čistič zubov a húfy zubných lekárov a dentistov, živoriacich na hranici chudoby.

Sebakriticky sa priznávam, že prvú zubnú kefku som dostal k dvanástim narodeninám a prvú zubnú pastu o rok neskôr :). Áno a celé letné prázdniny sme behali v červených trenírkach a bosí. Najkrajšie to bolo v daždi. Prvý zubár mi strčil zrkadielko do huby, keď som mal 18 a ako na potvoru, objavil tam jeden malý kaz. Radostne zaplesal a dieru v zube zaplomboval.

Prvá školská plomba mi vydržala bez závad 8 rokov. Keď som mal 26 vypadla, tak som zašiel k prvému zubárovi, ktorého meno som našiel na dverách závodného zdravotného strediska. Bol to starý pán, posadil ma do kresla a ja v očakávaní najhoršieho, som tŕpol, čo so mnou bude.

O chvíľu zavrčala pomalobežná vŕtačka, starý pán mi strčil ruku do úst a odstúpil k sestre, aby dokončil prerušený rozhovor. Čakal som s otvorenými ústami a zabudol som ich zatvoriť aj keď mi od sestry povedal, že už je to hotovo a môžem ísť. Išiel som, ale netrvalo to viac ako 24 hodín a expres plombu som vypľul.

Našiel som si iného zubára a život išiel ako predtým. Prišli osmičky, dlho sa nezdržali, postupne odchádzali na svetlo sveta v sprievode ukrutných pôrodných bolestí. Mal som potom ešte niekoľko zubárov a zubárok, kým som sa dopracoval k tej dnešnej. Bol medzi nimi aj kamarát, ktorý mal veľmi rád dobré víno a pekné ženy. Bolo preto jednoduché, zavďačiť sa mu jednou z jeho nerestí.

Éra tohto zubára začala už v čase rozmachu súkromného podnikania, jeho klientela sa skladala hlavne z vyvolených toho druhu a mňa, krankasového pacienta, si tam držal iba z kamarátstva, ale aj tak odo mňa inkasoval príslušné hotovosti. U neho bola vždy sranda, rozprával vtipy, aj vulgárne, aj o ženách, uťahoval si zo svojej peknej sestričky, keby to bolo v Amerike a keby bola sestra potvora, už by sedel v base na doživotie za sexuálny harashment...

Tento kamarát mi vytiahol aj moju prvú označkovanú päťku zo školských čias. Narobil sa s ňou, to musím uznať, ale zvládol to chlapsky, len ja som mal pocit, že mi vytrhne aj kus sánky. Spomínam si aj na zubárku, ktorá bola dlho mojou a mala zvyk, pri vŕtaní pozerať na svoju sestričku a viesť s ňou zaujímavé hovory. Proste profesionálka s rutinou zubárinu zvládala aj ľavou zadnou...

Bola to moja trvalka a tiež mi trhala zub, pol hodinu sa s ním trápila, menila nástroje a potom, že mi dá ešte ďalšiu injekciu. Zaprotestoval som, že nie je treba! Po tej prežitej noci mi už bolo všetko jedno. Odložila striekačku a skúšala ďalej. Potom v nestráženej chvíli vzala striekačku a fuk to tam, do môjho ďasna... Vzápätí sa jej podarilo extrakciu dokončiť.

V medzičase som mal aj jednu krásnu, mladú zubárku, bola fajn a prvýkrát mi odstránila zubný kameň. To bol taký zážitok, že som sa rozhodol prestať fajčiť, aby som si biele zuby zachoval čo najdlhšie. Vtedy mi to rozhodnutie vydržalo rok...

Rád pozorujem ľudí v čakárni, ale v zubárskom kresle nie je iná možnosť, len skúmať detaily reflektora, alebo črty tváre lekárky, záhyby na rúške i vrásky na krku. Očný kontakt v tomto prípade slúži na signalizáciu bolesti, ak sa pacient nechce vyjadrovať neartikulovanou akustikou.

Extrakcia zubu je jeho odstránenie zo zubného lôžka, najčastejšie špeciálnymi kliešťami. Na extrakciu musia byť vážne dôvody, najčastejšie je to neznesiteľná bolesť. To som už zažil a nie iba raz... Všetko je raz prvýkrát a teraz som si nechal vytiahnuť zub, ktorý vôbec nebolel, iba už bol neopraviteľný a trochu aj zavadzal.

O mojej súčasnej zubnej doktorke som tu už písal a stále si myslím, že v jej pozitívnom hodnotení som sa nemýlil. Aj to včerajšie trhanie bolo fajn. Napriek tomu, že som jej dva dni predtým zahlásil, že od zubárov nečakám nič dobré, s výnimkou dobrého konca, ten včerajší akt extrakcie sa podaril na sto percent. Rana vôbec nebolí a zub mi vôbec nechýba...

Skrátka, iba to som chcel povedať, že dobrý zubný lekár nie je samozrejmosť, ale šťastná náhoda ako mnoho iných vecí v živote a ja som tentokrát mal šťastie.

Zahraničná dovolenka

Blíži sa leto a preto myslíme na letné vrátka za hranicami všedných dní. Pracujem na tom, za hranicu všednosti sa nejako dostať. Naše kolesá sa otočia smerom na juh, tam kam aj vtáci odlietajú aspoň raz za rok, kamsi až do Sátoraújhely, na vežu hradu Šomoška...

Veď hej, iba som chcel povedať, že som si začal zahrávať s maďarskou kartou pri telefonickej rezervácii hotela v Šiatorskej Bukovinke. Ľavou rukou som držal telefón a pravou som gestikuloval pri preklade mojich želaní do posunkovej reči, lebo maďarskou kartou nehrávam často.

...

Autám i bicyklom na jar svedčí údržba, lebo kto maže ten sa vezie, hlavne dolu kopcom. I ja sa snažím udržovať "sa" v kondícii, tak som si zase posedel v čakárni lekára na servisnú prehliadku. Je to povznášajúce, sedieť dve hodiny v kolektíve starších ľudí s rôznymi neduhmi, človek sa hneď cíti zdravší a zdravší.

V každom geriatrickom kolektíve sa však nájde aj zopár mladých tiel, a nájdu sa aj generačné prierezy, ako dnes. Mal som šťastie, že oproti mne sedela matka s dcérou, ako by si z oka vypadli. Dával som si pozor aby tie moje ostávali pevne na svojom mieste, ale vnímal som i periférne...

Dcéra štíhla kráska okolo 18, pôsobila ako vŕbový prútik plný miazgy, matka - žena so všetkým, čo k tomu pojmu patrí, obe mali rifle, čierny pulóver sporo kryjúci plecia, ostro rezané pery podľa Afrodity, klasický profil hodný geniálneho umelca... Musíme si začať zvykať na jarné dažde a krásne ženy...